V dnešnej dobe rôznych moderných výdobytkov by sa už len málokto vedel svojpomocne zaodieť. Šitie, i keď ručné, je jedna vec, ale ako si vyrobiť vhodnú tkaninu?
Partia šikovných žien z Komjatnej by sa nestratila ani v súčasnosti. „Naučili nás to starí rodičia,“ približuje korene spoločnej záľuby 72-ročná Anna Hládeková. Tradičnú výrobu ľanových tkanín prezentujú šikovné dolnoliptáčky na rôznych kultúrnych akciách už štvrťstoročie.
Za ten čas stihli navštíviť Beckov, Nové Meste nad Váhom, Trenčín, Trenčianske i Turčianske Teplice, ale aj v Skalicu, Dolný Kubín či Zázrivú, pozvali ich aj do Poľska.
Prednedávnom zavítali na tradičný Remeselnícky jarmok v Partizánskej Ľupči. Okrem pani Anny spestrili okoloidúcim sobotný deň aj Helena Kočibálová, Anna Janigová a Žofia Plešková. Všetky už majú nad sedemdesiat a tkaniu sa venujú dlhé roky.
„Veď čo v zime? Kedysi sme síce aj do roboty chodili, ale keď sme prišli, toto bola pre nás taká pasia,“ usmieva sa 80-ročná Žofia Plešková.
Najskôr dopestovať
Štvorica zručných Komjaťanok vníma tkanie len ako svoje hobby. V minulosti to však pre gazdiné bola jedna z množstva nevyhnutných povinností, ktoré nemohli odkladať. „Ak chceli byť ľudia oblečení, nedalo sa inak,“ konštatuje pani Anna.
Celkom na začiatku museli zasiať ľan alebo konope. Robili tak zjari, najlepšie na Žofiu.
„Pri siatí bolo treba semiačka vysoko vyhadzovať, aby vraj narástli vysoké rastliny,“ uvádza jeden zo symbolických úkonov etnologička Iveta Zuskinová v monografii Liptov – ľudové umenie.
Niekoľkotýždňový ľan bolo potrebné dôkladne preplieť. „Keď dozrelo semeno, rastliny sa ručne vytrhávali a viazali do snopkov. Ľan i konope bolo potrebné pred spracovaním močiť, aby zmäkli. V dedinách boli vyčlenené miesta na močidlá, kde mali jednotlivé gazdiné svoje jamy na močenie týchto rastlín,“ ozrejmuje Zuskinová.
Suchý ľan museli zbaviť semienok, ktoré odkladali ako budúcoročné osivo alebo liečivý produkt. Používali na to nástroj s klincami nazývaný rafalo.
„Ľan sa močil tri týždne, roztočil sa po lúke, najlepšie za rosy, potom sa sušil a dával do hrstí, následne sa buchkal, sekal, trepal, česal a priadol na kolovrate,“ v rýchlosti vysvetľuje dlhý a náročný proces pani Anna.
Z najkvalitnejšieho, tenkého ľanu sa šili košele a tiež jemný bytový textil. Z menej kvalitného, ktorý nazývali pačesy, tkali gazdiné hrubšie súčasti dámskych i pánskych odevov a bytových textílií. Staré matere zužitkovali aj odpadový ľan. Takzvané zrebné plátno našlo uplatnenie v hospodárstve – vyrábali z neho napríklad vrecia alebo trávne plachty a obrusy.
Konope a ľan spracúvali ženy a dievky až na jeseň, keď boli hotové ostatné práce na poli.
Len sa nedomotať
Po všetkej vyššie spomínanej práci prišlo konečne na rad tkanie. Prvým krokom bola príprava osnovy. Tá určovala dĺžku a šírku tkaniny. Šlo o veľmi náročný úkon, ktorý ovládalo len niekoľko žien z dediny.
„Priečne nite sa nazývajú útkové a vytvárajú väzbu a okraj tkaniny. Rozmanité kríženie osnovy s útkom – väzby vznikajú tým, že útok beží v určitom poriadku pod niťami alebo nad niťami osnovy,“ objasňuje etnologička Zuskinová.
Dodáva, že v staršom období sa osnova aj útok vytvárali z doma spradených nití. No keďže osnovné nite museli byť mimoriadne pevné, už koncom 19. storočia ich nahradili továrensky spracované bavlnené nite – pamok. Liptovské gazdiné si ho mohli zadovážiť vďaka Mauntnerovej textilke v Rybárpoli.
Tkáčky sa hrali s farbami priadzí, a tak vznikali uteráky či posteľná bielizeň so zaujímavými vzormi. Efektný dvojlícny vzor dosahovali kombináciou matných a lesklých nití.
„Hotová osnova sa navíjala na trúbu krosien a každá niť osnovy sa prevliekala cez očká predných a zadných niteľníc a cez brdo, od ktorého veľkosti závisela šírka tkaniny. Pri tkaní sa útkové ľanové nite navíjali na malé špúlky v člnku, ktorým sa prevliekala niť dvíhaním prezivovaním v osnove pomocou dvoch podnoží. Aby bolo plátno pevné, bolo potrebné pri tkaní brdom silno zatkávať a búchať,“ opisuje Zuskinová.
S niektorými úkonmi by si jeden človek neporadil. „Keď sa navíja na krosná, jeden musí krútiť, dvaja musia držať riadky a štvrtý musí držať priadzu,“ približuje pani Anna, ktorá vyrába najmä koberce.
Hoci jej doma s tkaním pomáhajú rodinní príslušníci, dokonca i tí najmenší, nasledovníkov zatiaľ nenašla. „Teraz už majú mladí mobily a počítače, tie ich bavia, ale tkanie nie. Vnučke sa páči len dovtedy, kým sa jej to nezačne trhať. Potom dá od toho ruky preč,“ prezrádza s tým, že osvojiť si celú technológiu výroby a vedieť sa vysporiadať s prípadnými komplikáciami je pre mládež najťažšie.
Titulná fotografia: Komjaťanka Anna Hládeková. Zdroj – autorka
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2019.
