Študenti Katolíckej univerzity (KU) v Ružomberku sa nadchli pre divadlo. Stane sa z ich iniciatívy tradícia?
Ľubomírovi Sahuľovi, budúcemu učiteľovi matematiky a histórie, sa počas študentských čias na KU zacnelo za farským ochotníckym divadlom, v ktorom účinkoval doma v Trstenej. Rozhodol sa preto založiť divadelný súbor priamo na univerzite, čím potešil desiatky študentov.
Pod Ľubovou režisérskou taktovkou nacvičilo nové zoskupenie dve predstavenia. Prvé z nich odohrali v predvlaňajšom adventnom období. Inscenácia Vianočnej koledy, známeho diela velikána anglickej literatúry Charlesa Dickensa, vtedy zožala veľký úspech.
Po viac ako ročnej prestávke sa podujali naštudovať modernejšiu hru, ktorú predstavili verejnosti začiatkom mája v Aule KU. Išlo o predstavenie Chodíte sem často? od dramatičky Kataríny Hitzingerovej.
Dej sa odohrával na verejných toaletách, kde sa spolu stretla pestrá zbierka charakterovo odlišných postáv. „Hra bola zameraná na to, že aj v dnešných mestách môžeme zažiť všelijaké príbehy. Nemali by sme podceňovať žiadnu situáciu a plne sa do nej vložiť, možno aj na verejných ´wéckach´,“ vysvetľuje Ľubo.
Pomôž si, človeče…
Počet hercov na javisku sa v druhom predstavení výrazne zredukoval. Z dvoch desiatok študentov, ktoré si zahrali vo Vianočnej kolede, zostala sedemčlenná skupinka. Dominovali v nej psychológovia. „Zrejme sa vedia vcítiť do rôznych mentalít,“ usmieva sa Ľubo.
Jeden z formujúcich sa odborníkov na ľudské vnútro Daniel Stankovič stvárnil naozaj grotesknú úlohu. „Bol to taký mix Forresta Gumpa a Rain Mana – jednoduchý, mentálne zaostalý človek, ktorý má veľmi rád svoju prácu a akváriovú rybku,“ hovorí o neštandardnej, no vďačnej úlohe prevádzkara na verejnom záchode.
Vzápätí sa púšťa do hlbšej úvahy na trochu inú tému. „Herecký chlebíček je veľmi pestrý. Pre nás, študentských hercov, respektíve ľudí, ktorí sa snažia hrať na hercov, je niekedy náročné naučiť sa všetky texty popri štúdiu. Ak hráme divadlo, kde je menej postáv, textu je o to viac, preto sa snažíme vymyslieť rôzne vychytávky.“
Tým mal na mysli bulvárny plátok, ktorý s prekvapujúcim záujmom študoval na javisku. Keďže sa príbeh venoval problematike verejných toaliet, prítomnosť tlačoviny fekálnu atmosféru ešte umocnila.
Mozog si však Daniel nevymýval náhodou. Vlastne si ho nevymýval vôbec. Stránky časopisu mal sofistikovane prelepené textami hry. Mal skrátka ťahák, ako sa na správneho študenta patrí.
Škrtali sa nadávky
Študent histórie Michal Mudroch si zahral advokáta, vášnivého materialistu, ktorý si v závere uvedomí, čo sú pravé hodnoty. Jeho spolužiak Slavomír Zeleník zase celú hru pretrónil na záchode a textu sa mu veľa nepritrafilo. „Bola to taká oddychovka,“ stručne hodnotí (ne)slávnu úlohu.
Dominika Šimonffyová rozrozpráva aj za neho. „Volám sa Perla a som prostitútka, teda sociálna pracovníčka, ale keďže vieme, aké slabé platy majú úradníčky a keďže som zároveň slobodná matka, tak si musím privyrábať aj iným spôsobom,“ prevteľuje sa študentka angličtiny a slovenčiny do pridelenej postavy. „Veľmi som sa na túto úlohu tešila, lebo človek sa s ňou môže pohrať,“ dodáva.
Krátko na to veľmi energicky frfle na redukciu vulgarizmov v texte. „Keďže toto divadlo je o zblúdených existenciách a vyskytujú sa v ňom postavy ako naštvaný advokát alebo nemorálna prostitútka, tak sa tam objavujú aj expresívne výrazy. S režisérom sme mali boj, čo môžeme použiť a čo nie, lebo sme na katolíckej škole,“ uškŕňa sa pri spomienke na cenzorské praktiky.
Čo ďalej?
„Divadlom si skvele vypĺňame voľný čas, no nie je to len taká zábavka, je za nami vidno aj výsledky. A keď môžeme vyzbierať peniaze na dobrú vec, máme z toho ešte lepší pocit,“ hodnotí študentka sociálnej práce Veronika Mráziková.
Obe doteraz odohrané predstavenia univerzitných ochotníkov totiž mali aj dobročinný rozmer. Počas prvého vyzbierali niekoľko stoviek eur pre pastoračné centrum v Ústi nad Priehradou, ktoré v októbri 2016 postihol požiar. „Tentoraz by sme výťažok z dobrovoľného vstupného chceli venovať na účely zveľadenia átria, priestoru medzi fakultami,“ hovorí Ľubo.
Myšlienka univerzitného divadla má podľa neho veľkú perspektívu. Musí sa však nájsť osoba, ktorá ho povedie. Ľubo sa už totiž na univerzite dlho neohreje. Končia aj Michal so Slavomírom a Dominika na divadlo už nebude mať toľko času.
„Svoju divadelnú záľubu budem riešiť zase inde. Naviac, ja som skôr herec, v pozícii režiséra sa necítim až tak dobre,“ konštatuje Ľubo.
Na otázke, či by sa chcel niekedy presadiť aj medzi profesionálnymi hercami, sa schuti zasmeje. „To je už priveľký stres, mne stačí tento malý, amatérsky!“
V predstavení Chodíte sem často? si okrem spomínaných účinkujúcich zahrali aj Laura Mária Šiškovičová a Dominika Krivoklatská.
Foto – autorka
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 5/2018.
