Opustili svoju rodnú krajinu a za vzdelaním pricestovali do Ružomberka. Jedna prišla ešte neplnoletá, pretože odmietla úplatkárstvo na svojej škole. Druhá pokračuje v štúdiu novinárčiny. Rozprávali sme sa s dvoma ukrajinskými študentkami Katolíckej univerzity.
Zľahka zaklopem na tmavohnedé dvere, na ktorých sa vypína číslo 10. Sotva ubehne pár sekúnd od momentu, čo moje hánky pocítili tvrdý chladný povrch, už sa na chodbe objaví útla brunetka. Spod zarovnanej ofinky mi opätuje vľúdny pohľad a vovádza ma do útulnej izby. Zrakom obsiahnem miestnosť pomerne rýchlo. Zastavím ho na druhej spolubývajúcej, rovnako prívetivej Anastasii.
Vôbec mi nedávajú pocítiť, že som v ich izbietke ako votrelec. Som vlastne jednou z nich – študentka z Katolíckej univerzity, takmer rovesníčka. Líšime sa len štátnym občianstvom.
A to ma zaujíma. Kým niektorí mladí študujú v cudzine formou obľúbeného programu Erasmus – akoby postupným namáčaním nôh do studenej vody – obe dievčiny sa do nej rozhodli spolu s ďalšími 130 rodákmi skočiť celé – z Ukrajiny sa presťahovali do Ružomberka, kde absolvujú riadne denné štúdium.
Postrach slovenčina
Allu do tunajších končín priviala túžba okúsiť život v inom meste. Vlani nastúpila na magisterský stupeň štúdia žurnalistiky, svoj predchádzajúci odbor.
Keď s ňou nadviažem konverzáciu, spustí plynulý tok slovenčiny. Sluchom zachytím akurát prímes ukrajinského prízvuku. Slovenský jazyk sa pred štúdiom v Ružomberku učila štyri mesiace počas víkendov, spočiatku sa v ňom ale zdráhala komunikovať. Rozumela mu, obávala sa však, že zle odpovie.
„Prvý školský deň mi v hlave vírili myšlienky – všade samá slovenčina, všade samá slovenčina,“ opisuje mladá študentka, z čoho jej sťahovalo útroby. „V tom strese som najskôr ani nepostrehla, že moja prvá hodina prebiehala v angličtine,“ dodáva so smiechom rodáčka z Ternopiľu.
Najskôr sa v triede cítila cudzorodo, bola jediná Ukrajinka. „Spolužiaci sa mi pozdravili, usmiali sa, prijali ma. Ani učiteľ ma nezjedol,“ hovorí s úsmevom, ako zapadla do kolektívu. Pochvaľuje si práve prístup učiteľov k študentom. Počas jej štúdia na Ukrajine bol pedagóg v nadradenej pozícii, čo sa odrážalo aj v spôsobe komunikácie. Tunajší učitelia podľa Ally vnímajú študenta ako rovného a sú mu ochotní kedykoľvek pomôcť.
Pedagógovia sú podľa nej navyše aj kvalifikovanejší a vo svojom odbore „sú doma“. „Naši prednášajúci čítali z poznámok. Vedeli len to, čo mali v daný deň prednášať, na otázky pomimo nevedeli reagovať,“ porovnáva mladá Ukrajinka.
Ako doma
Študentka žurnalistiky sa veľmi rýchlo aklimatizovala a v meste sa cíti ako doma. „Ružomberok je pre mňa útulné, rodinné mestečko,“ hodnotí mesto ľúbivými prívlastkami. Oslovila ju história mesta, jej pozornosť upútal i turisticky atraktívny región. Energické žieňa ho poctivo skúma, o čom svedčia aj jej profily na sociálnych sieťach, ktoré sú zaplnené fotkami z výletov.
Okrem pozitív má však mestu aj čo-to vytknúť. Diaľnica a doprava je ružomberský nekončený príbeh. Alla ho ešte rozmieňa na drobné. Priestor na zlepšenie vidí v mestskej autobusovej doprave. „Rozumiem, že veľa ľudí chodí autami, ale sú aj takí, ktorí využívajú verejnú prepravu. A tá jazdí príliš zriedkavo,“ pomenúva 25-ročná žurnalistka „achillovky“ Ružomberka.
Uvedomuje si tiež, že papierenský priemysel nemá práve priaznivý vplyv na zdravie obyvateľov. A uvítala by aspoň jeden supermarket otvorený nonstop.
Zásah akčnej mamky
Anastasia z Mukačeva je exemplárnym príkladom, ako sa dá na škole ocitnúť bez vlastnej iniciatívy. V Ukrajine študovala dva roky právo. Odmietala však tamojšiu „kultúru“ absolvovania skúšok – chcela nimi prejsť vďaka svojim vedomostiam, nie peniazom.
„Mala som toho plné zuby. Oznámila som mame, že chcem ukončiť štúdium a radšej pôjdem pracovať,“ objasňuje pomery na škole. Mama vzala opraty do vlastných rúk a dcéru bez jej vedomia prihlásila na slovenskú univerzitu. Dozvedela sa to až vtedy, keď jej zatelefonovali, že ju úspešne prijali.
„Nebolo to moje rozhodnutie. Sama by som nenašla odvahu prísť na Slovensko v 17 rokoch,“ zavďačuje sa mame Nasťa, ktorá v Ružomberku študuje už druhý rok sociálnu prácu.
Jedinou bariérou bola tá jazyková. Teraz je v meste udomácnená natoľko, že v jej prejave nebadať takmer ani stopy prízvuku. Príležitostne si s Allou vymení pár ukrajinských viet, keď sa snaží nájsť vhodný slovenský ekvivalent. Taktiež ma so smiechom poučuje o zradných slovách. Ak by ste chceli Ukrajinkám polichotiť, že pekne voňajú, skôr by ste docielili opačnú reakciu. „V ukrajinčine slovo vôňa znamená smrad. Úžasne zase znamená hrozne,“ pobavene otvára jazykové miniokienko.
V Ikare spoznáš priateľa
Alla párkrát žartovne počastuje o sedem rokov mladšiu Nasťu slovami „moje decko“. Pri otázke, ako sa spoznali, si presne pamätajú svoje výročie – 13. septembra ich spojili patálie s ubytovaním.
Pôvodne mali ubytovať celú skupinu Ukrajincov v internáte Trio. Pre niekoľkých už neostali voľné miesta, museli sa presunúť inde. „Keď sme prišli k Ikaru, zasmiala som sa, že by bola sranda, ak by nás vysadili tu,“ začína Nasťa. Smiech rýchlo doznel, keď ich vedúci vyzval, aby si vzali batožinu. Pár rodičov protestovalo, že nenechajú svoje deti bývať v takýchto podmienkach a vzali ich prespať inde.
„Bola som tam sama, bez rodičov, nemala som ani s kým bývať. Rozplakala som sa,“ pokračuje. Alla, ktorú vtedy sprevádzal otec, podišla k uplakanej Nasti a navrhla sa jej ako spolubývajúca. A práve tam, v nie veľmi hostinných priestoroch, sa začalo budovať ich priateľstvo.
Alla, podobne ako jej spolupútnici v končiacom ročníku, vidí svoju budúcnosť ešte hmlisto a netuší, či sa po škole vráti do rodnej krajiny. „Minulý rok mi chýbal domov, rodina, priatelia. Teraz by som skôr vzala ľudí, ktorých milujem, tu k sebe,“ pripúšťa.
