Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Májový deň sa vtedy rozdával náručiami jarných darov – tráva svetlozeleno vyhúknutá, rozhojdané slnko vyzrádzajúce drobné perličky na jej koncoch, doružova rozosmiate jablone v sadoch.
Pod jednou z nich, kúsok od domu, sme objavili malé jelenie mláďa ležiace skoro bez pohnutia. Nôžky pekne zložené pod bruškom, hlava trochu zdvihnutá, veľké oči na nás pozerali, zdalo sa, bez strachu. Vedeli sme, že sa ho nesmieme dotýkať, pretože jelenica, ak by na ňom zacítila ľudský pach, svojho potomka opustí a ono zahynie.
Vyjasnená obloha prikazovala horúci čas, no mláďaťu by slnko nemalo ublížiť, koruna jablone bola dostatočne široká a hustá na to, aby kryla hlavne pred páľavou. Každé dve hodiny sme ho z diaľky skontrolovali. Dúfali sme, že si stará poň v noci príde, že ju, chráňboh, niekto z našich poľovníkov, z ktorých viacerí potajomky pytliačia, neodbachol.
No nebolo isté, že naň nenaďabia líšky, ktoré sa po okolí hojne potulovali. Už vopred nás mrazilo, či sad nebude ráno plný rozvláčených krvavých zvyškov.
Chvíľu pred polnocou ma zobudila poriadna búrka. Hromy trieskali, dážď šibal do okien a blesky osvetľovali kraj mimoriadne intenzívne a každú chvíľu.
Vtedy, v tých bleskoch som jelenicu uvidel. Stála nad mláďaťom a ono sa pomaly zbieralo zo zeme. Potom sa na kyvotajúcich nôžkach vybralo za matkou, smerovala zo sadu krížom cez medze nad stromami, kadiaľ to bolo schodnejšie. Ak nestačilo, zakaždým počkala. Viedla ho nocou v daždi, tme, cez búrku a blesky. Povzbudzovala potomka, ukazovala cestu.
Ono ju nasledovalo, lebo cítilo, že mama chce dobre a že nech sa deje hocičo, jedine pri mame bude v bezpečí.
Uverejnené v zbierke Iba tak VI.
Foto – horou.sk
