Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Nespútaný prírodný živel máva svoju vlastnú temnú krásu a napriek nebezpečenstvu často priťahuje človeka.
Ako trochu odrastení chlapci sme sa chodili voziť na lavínach. Na tento účel Putiská pod Krstou horou ponúkajú strmé lúky zbiehajúce sa vo svojich dolných koncoch do lievika. Tam sme sa štverali obyčajne zjari bokom popri lese nahor a pod hrebeňom v reťazi podupkávali a kričali, kým sa snehová platňa nezačala aj s nami pomaly spúšťať nadol. Postupne zrýchľovala, no nestihla nadobudnúť vražednú dimenziu, lebo ju v ústi lievika zastavili stromy.
Často pri tom behali zimomriavky po celom tele, no zažívali sme vzrušenie podobné extáze prežívanej pri dnešných extrémnych športoch. Doma sa o našich lavínových zážitkoch nesmelo vyzradiť, ináč…
Keď sa Váh vylial z brehov, všetky deti, bývajúce na kopci sa tešili – nás netopilo. Utekali sme do Nižného poľa, a tam pomocou najdlhšej žŕdky, aká sa dala zohnať, sme sa usilovali pritiahnuť, čo voda so sebou bezohľadne brala a besne hnala po prúde. Starším chlapcom sa darili závideniahodné úlovky – skriňa plná napoly premočených šiat, kreslá, posteľ bez matracov… Nám sa pošťastilo vytiahnuť na breh iba akúsi hrkotajúcu plechovú škatuľu. Dala sa otvoriť pomocou klieští a klinca. Vnútro sme našli balíček keksov s anglickým nápisom a kamarát Jožo usúdil, že budú americké. Museli existovať roky po záručnej lehote, lebo si na nich vylomil mliečny zub. Zato mali chuť, akú sme u keksov dovtedy nepoznali.
Začiatkom júla – boli sedemdesiate roky – vypukol v záhumní v dolnej časti Černovej požiar. Horeli hospodárske stavania, staré, niektoré i dvestoročné. Práve v období horúčav, keď dedinu zamestnávala kosba a presúšanie sena. Čo vlastnilo zdravé ruky a nohy, oháňalo sa kosou a hrabľami na horských lúkach ďaleko od obce.
Miestnym dobrovoľným hasičom trvalo dlhšie, kým sa poschádzali. Iba pár dôchodcov v narýchlo pozapínaných modrých kabátcoch rozvinovalo hadice a prikrúcalo spoje. Jeden z nich sa snažil vydávať povely a prekričať lamentujúce tetky pobehujúce s poloprázdnymi vedrami a hlavne prekážajúce. Ďalší odháňal zvedavé deti – keďže boli prázdniny, nahrnuli sa na diváky všetky.
Kým dobehli hasiči na miesto, kým našli zavalený hydrant, kým sa prekliesnili cez zvedavcov a pospájali hadice, chytilo sa druhé humno. Vyvolalo to ďalší nárek a kvílenie a hasiči museli naháňať majiteľku a jej susedu, ktoré sa silou mocou snažili vyvláčať zo záčina nejaké náradie.
Konečne urobili poriadok – to už horelo aj tretie humno. Dvaja držali ústie hadice pripravení na nápor vody a veliteľ zavelil tomu pri hydrante: „Pusť!”
Ten otočil kľúčom, lenže hadica sa nenaplnila okamžite, bolo vidieť iba jej slabé a pomalé hrubnutie postupne sa približujúce k ústiu. Potom z nej začal vytekať tenký prúdik schopný dosiahnuť oheň vzdialený maximálne pol metra.
Voda nemala skoro žiadny tlak.
Zhorelo vtedy všetko. Aj to, čo nemalo.
V spálenisku sa okrem pár klincov nič nenašlo. Len jeden umelý chrup, ale obhorená mŕtvola k nemu chýbala. A zmizol starý Kulifaj.
Doteraz ho niet.
Publikované v zbierke Anton Lauček – Iba Tak II.
Titulná fotografia – ilustračná snímka. Zdroj: www.plevnik-drienove.sk
