Peter Machajdík: Dôležité je zostať mentálne mladý

Hudobný skladateľ Peter Machajdík minulý rok oslávil 60 rokov. Na svoj vek sa necíti, je vegetarián a kedysi sa venoval jóge. Nepije, nefajčí a každé ráno si zaleje zelený čaj. Svoj životný štýl berie ako zdroj energie, ktorou srší všade navôkol.

Peter pochádza z Bratislavy, no dlhé roky žil v Berlíne, kam sa pravidelne vracia. Neštudoval na žiadnej hudobnej škole a hrať na gitaru sa naučil sám. Nadaný skladateľ dostal dar, ktorý ohúril aj známe hudobné mená. Momentálne žije v Ružomberku.

Čo Vás spojilo s hudbou?

Hudbu som mal rád odmalička, už ako šesťročný som počúval vinylové platne. Začiatkom školských rokov som začal hudobné zvuky aj napodobňovať – hral som na hrnce a tváril sa, že sú to bubny (smiech). Neskôr v puberte som s kamarátmi založil prvú kapelu, v ktorej som skladal hudbu, hral na klavír a gitaru, dokonca som aj spieval. Chodili sme po rôznych súťažiach a snažili sme sa odlíšiť od ostatných. Hudba vždy bola v rodine. Moja babička pochádzala z Viedne a vedela hrať na klavír. Keď som k nej prišiel, vždy mi niečo zahrala – napríklad viedenskú klasiku. Dodnes si pamätám, ako krásne hrávala.

Hudbu ste aj študovali?

Nie, nezobrali ma na Vysokú školu múzických umení v Bratislave práve preto, že som sa odlišoval od toho, čo sa požadovalo. Na prijímacie pohovory som prišiel so starým hrdzavým bicyklom, na ktorom som roztočil kolesá. Bicykel začal vydávať rôzne zvuky. Profesori na mňa pozerali, že čo robím. Rozumeli tomu, vedeli, čo tým chcem povedať, ale nemohli sa vtedy k tomu oficiálne priznať. Jeden z profesorov mi po Nežnej revolúcii povedal, že by ma hneď zobral, avšak on sám by mal potom kvôli mne problémy. Dnes som rád, že to takto dopadlo, pretože nie som „vycvičený“ konvenčnými hudobnými pravidlami. Nakoniec som vyštudoval ekonómiu.

Napriek tomu je Vaša hudobná história bohatá. Skúste nám v krátkosti popísať, akú hudbu skladáte?

Skladám predovšetkým súčasnú klasickú hudbu, ktorú hrávajú rôzni interpréti v rámci koncertov a festivalov klasickej hudby na celom svete. Občas píšem aj divadelnú a filmovú hudbu. Tú divadelnú je možné počuť napríklad v hre Čaj a apokalypsa v Slovenskom národnom divadle alebo v posledných štyroch produkciách Mestského divadla Žilina. Filmár Tomáš Hulík používa moje kompozície v prekrásnych filmoch o Slovensku, akými sú napríklad Návrat rysov, Kráľ nebies Orol skalný či Divoké Slovensko. Spolupracujem aj s výtvarníkmi, sem-tam využívam elektroniku a improvizujem, takže sa snažím prinášať do hudby niečo nové, neočakávané a netradičné. Napísal som tiež hudbu k niekoľkým baletným predstaveniam v Hamburgu žijúcej slovenskej choreografke Kristíne Paulin. Dbám vždy o to, aby mala moja hudba výhradne môj rukopis. Kvôli tomu by som asi nedokázal robiť populárnu hudbu, ktorá sa hrá v rádiách. V nej je totiž všetko príliš predvídateľné.

Čo Vás pri skladaní najviac inšpiruje?

To je ťažká otázka, pretože odpoveď som ešte nenašiel. Viem len to, čo ma zaujíma alebo čo ma trápi v pozitívnom zmysle. Rád vnímam život. Tie pocity sa snažím vkladať do hudby, ktorú tvorím.

Čo je najťažšia časť pri práci skladateľa?

Vymyslieť názov skladby. Aj v tomto chcem mať svoj rukopis, aspoň sa o to snažím.

Keď ste začínali s hudbou ako dieťa, akú hudbu ste počúvali?

Ako dieťa som počúval najmä The Beatles. Vtedy ich všetci počúvali. Pred pár rokmi som si ich znovu vypočul a zistil som, že to je kapela, ktorú už asi nikto nepredbehne. V populárnej hudbe boli naozaj geniálni. Melódie, harmónie, dvojhlasy či trojhlasy mali perfektné. Dnes už nepočúvam skoro nič (smiech). Rád si však z času na čas vypočujem tvorbu mladých zahraničných skladateľov, ktorých diela sa uvádzajú napríklad v londýnskej, berlínskej či newyorskej filharmónii.

Pôsobíte viac na Slovensku alebo v zahraničí?

Na túto otázku som nikdy nevedel odpovedať, pretože som sa narodil v Bratislave a žil tam 31 rokov. Potom prišlo v roku 1992 pozvanie na rezidenčný umelecký pobyt do Berlína. Mal som tam byť polroka, no ostal som sedemnásť rokov. Mentálne som ešte stále tam, aj keď fyzicky som tu – v Ružomberku. Cítim sa tam ako doma. Tam to funguje, žije, každý večer som bol v galérii, na koncerte, v kine či divadle. Nemecko a predovšetkým Berlín pravidelne navštevujem.

Aj Vašu hudbu hrajú viac v zahraničí ako na Slovensku. Čo myslíte, čím to je?

Možno preto, že som tam žil. Je to aj tým, že zahraničie je väčšie ako Slovensko a mám možnosť kliknutím počítačovej myši rozposlať hudbu do celého sveta behom sekundy. A je pravda, že ľudia sú v zahraničí kultúrnejší, galérie či divadlá sú plné do posledného sedadla. Zažil som maličké mestečká, menšie ako Ružomberok, kde boli plné sály, keď sa hrala moja hudba. Nehrali Beethovena, hrali mňa. Na Slovensku musí kultúra ešte trochu dozrieť. Pred pár týždňami som bol na skvelej výstave vo Východoslovenskej galérii v Košiciach a bol som tam jediný. Z podobných zážitkov je človeku smutno.

Ako vnímate hudbu na Slovensku?

Občas si pustím slovenskú hudbu, no mám problém s kvalitou jej nahrávok. Keď si pustím zahraničnú hudbu, tak má pozadie, echo, priestor, ktorý tam počuť. Slovenská hudba je taká useknutá až suchá, ale to som zaznamenal napríklad aj pri maďarskej hudbe. Nezazlievam to však nikomu, pretože v západných krajinách počúvali hudbu už pred 300 rokmi, k nám to prišlo oveľa neskôr. Ani v školách sa dodnes nekladie dôraz na kultúru, hudobnú či výtvarnú výchovu.

S akými známymi menami ste spolupracovali a momentálne aj spolupracujete?

Pokiaľ ide o klasickú hudbu, slovenských skladateľov poznám skoro všetkých. V Bardejove som kedysi koncertoval s Mariánom Vargom. Spolupracoval som s vynikajúcimi výtvarníkmi – maliar Viktor Hulík, sochári Juraj Bartusz a Juraj Meliš, s profesorom Jánom Kudličkom, ktorý je z Ružomberka, ako aj s ružomberským rodákom Milanom Adamčiakom, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami. Zo zahraničných umelcov som ako prvým spolupracoval s hudobníkom Davidom Mossom, ktorý bol jedným z najšpičkovejších hudobníkov v tom svojom odbore. Hral a spieval na bicie veľmi netradičným, až bláznivým spôsobom. Najväčšie meno, s ktorým som spolupracoval, bol spevák legendárnej britskej art-rockovej skupiny Yes – Jon Anderson. Páčila sa mu moja klasika, ktorú robím.

Ako ste sa dostali k takému veľkému menu ako je Jon Anderson?

Úplnou náhodou. Má internetovú stránku, kde som občas nazrel, čo má nové. Raz tam mal informáciu, že hľadá ľudí na spoluprácu. Bolo potrebné poslať nahrávky. Poslal som mu asi tri nahrávky. Po týždni mi prišla správa „Very nice! Please, send more.“ Tak som poslal ďalšie nahrávky, opäť mi prišla správa „Very nice!“ Myslel som si, že si niekto robí srandu, lebo nebolo možné, že tento človek mi odpisuje na e-mail. On bol naozaj veľká rokenrolová hviezda. Keď som mu odosielal e-maily, tak som mal uvedenú adresu na videohovor (Skype). Jedného dňa sedím doma a z počítača mi zvoní Skype. Bolo to neznáme číslo, zodvihol som a zrazu bol predo mnou na obrazovke Jon Anderson. Ja tu v Ružomberku a on doma v Kalifornii (smiech). Páčili sa mu moje nahrávky a chcel so mnou spolupracovať. Potešil som sa.

Čo považujete za svoje najznámejšie dielo, ktoré sa dostalo z rádia k bežným ľuďom?

Mám dve alebo tri skladby, ktoré sa aj najčastejšie hrávajú v rádiu alebo na koncertoch. Jedna je Namah, rovnako sa volá aj album, na ktorom spieva spomínaný Jon Anderson. Ten album sa hneď predal. To je niečo, ako keby mi dnes na albume spieval Michael Jackson alebo v dnešnej dobe Lady Gaga (smiech). Ďalšiu skladbu hráva napríklad rádio Devín, volá sa Behind the Waves (Za vlnami). Neviem odsledovať, kde sa čo hrá v zahraničí. Hlavne, že sa hrá.

Kto je Vaším najväčším kritikom?

Myslím si, že ja sám. Dávam si záležať na tom, či a kedy skladbu zverejniť. Niekedy ju odkladám, keď je hotová, dám ju do chladničky (smiech) a po mesiaci ju vytiahnem a pustím, dám ju znova do chladničky, popritom pracujem na ďalšej kompozícii. Pokiaľ si nie som istý – ani nie kvalitou, ale mojím rukopisom, tak ju nezverejňujem. Najväčším kritikom som si ja sám.

Tento rok ste oslavovali 61 rokov. Keď sa za tými rokmi obzriete, aký z toho máte pocit?

Mám z toho zvláštny pocit, lebo sa vôbec necítim na 61 rokov. Som také decko, vôbec si neuvedomujem svoj vek. Moji rovesníci sa správajú trochu inak ako ja, no ja sa snažím vnímať veci inak a myslieť pozitívne. Možno je to tým, že sa často stretávam s mladými ľuďmi a zároveň sa nimi aj inšpirujem. Fyzicky človek starne, no dôležité je zostať mentálne mladý.

Narodili ste sa v Bratislave a dlhé roky ste žili v Berlíne. Prečo ste momentálne v Ružomberku?

V živote by mi nenapadlo, že budem jedného dňa v Ružomberku. Moja partnerka odtiaľto pochádza, a to je asi jediný dôvod, prečo som tu. Žijem tu asi desať rokov.

Čo máte rád na Ružomberku?

Máme tu novú Galériu Rozeta (úsmev). Na to, aké je malé toto mesto, tak je skvelé, koľko je tu možností, na rozdiel od iných malých miest. Je tu univerzita, galérie, múzeum, kino, je tu toho naozaj dosť. Teší ma, že tu existuje umelecká komunita. Je ale pravda, že hudobníci tu nie sú.

S Galériou Ľudovíta Fullu (GĽF) máte spoluprácu na projekte HUDBA U FULLU. Ako vznikla? Plánujete aj nejaké ďalšie spolupráce?

Táto spolupráca vznikla úplnou náhodou, keď som sa stretol s tunajším architektom Matúšom Bišťanom, ktorý zistil, že som hudobník. O pár dní mi volal, že by chcel zorganizovať koncert a s pomocou svojho otca ho aj financovať. Tak sme urobili koncert na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Vtedy to ešte nemalo názov. Neskôr som sa rozprával s bývalou riaditeľkou GĽF, pani Dúbravcovou, ktorá mi navrhla, že by sme to mohli organizovať v galérii, kde aj vznikol samotný názov. Koncept spočíva v tom, že organizujeme 5-6 koncertov do roka, ktoré sú zamerané na klasickú hudbu s akcentom na hudbu žijúcich skladateľov, teda modernej klasiky. Veľmi nám pritom pomáha Fond na podporu umenia. Vždy si pozývame niekoho iného a občas na nám podarí zlákať aj zahraničných umelcov.

Kam si rád chodíte oddýchnuť?

Nie som horský typ. Narodil som sa v Bratislave, žil v Berlíne, kde je samá rovina, čiže vzťah k horám som nikdy nemal. Rád oddychujem pri umení v galérii alebo pri varení.

Aké sú Vaše aktuálne hudobné počiny, ktoré si môžu čitatelia vypočuť?

Mám YouTube kanál, kde pridávam moje skladby, no mám aj svoju vlastnú stránku, kde nájdete všetko aktuálne. Dokonca aj na platforme Spotify mám nejaké kompozície, ale tie pridal niekto za mňa, ani neviem kto (smiech).

Máte aj čisto autorské albumy. Vyšli na Slovensku?

Dve vyšli na Slovensku (The Immanent Velvet, Namah) jedno v Taliansku (Inside The Tree), potom mám aj rôzne kompilácie s inými hudobníkmi. Mne ani nenapadne, že treba niečo vydať, je s tým veľa práce, no keď je tá možnosť, vždy ju rád využijem.

Na akých hudobných projektoch momentálne pracujete?

Robím skladbu pre jednu nemeckú gitaristku, taktiež skladbu pre ukrajinskú organistku, pre orchester, v novembri budem pracovať pre Mestské divadlo Žilina na divadelnej hudbe, je toho veľa. Snažím sa robiť stále niečo nové a zmysluplné.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v októbrovom vydaní RK Magazínu.