Mestská plaváreň mala spočiatku našliapnuté na dobrý rozbeh, dnes funguje už len vďaka zotrvačnosti.
Písal sa rok 1966. Bystrickou cestou sa niesol hluk ťažkých strojov a kúdoly prachu. Spoza nich sa postupne rysovali zárodky nového komplexu. Už čoskoro tam mala stáť stredná odborná škola.
V septembri, o rok neskôr, sem do prvého ročníka nastúpil František Hanes ako učeň celulózo-papierenského priemyslu. Spomína, ako do školy so spolužiakmi kráčal po nedávno vybetónovanej podlahe a provizórnych doskách. Škola a internát boli práve „čerstvo“ dokončené. Stav zvyšných priestorov signalizoval, že stavebné práce ešte budú pokračovať. Okrem telocvične sa dala identifikovať kostra plavárne, jej najväčšou indíciou bol vybetónovaný bazén.
V čase, keď sa začala písať história nového odborného učilišťa, sa začal datovať aj dnes už 50-ročný príbeh ružomberskej mestskej plavárne.
Neplánovaná stavba
„Plaváreň v Ružomberku vznikla svojím spôsobom neplánovane,“ približuje počiatky objektu Jozef Rezník, jeden z jeho niekoľkoročných správcov. Súčasťou vznikajúceho stredného odborného učilišťa mali byť okrem plavárne aj internát aj telocvičňa.
Plaváreň začala nadobúdať čoraz jasnejšie kontúry aj vďaka dobrovoľníkom. Pomocnú silu tvorili hlavne stredoškoláci. Odbor Františka Hanesa mal vtedy ako jediný voľné soboty, ostatní boli na vyučovaní. Aby sa „školonepovinní“ bezcieľne neponevierali po internáte, dobrovoľne chodievali na brigádu – ich práca spočívala hlavne v čistení, upratovaní a odnášaní sutín. Zadarmo tam odpracovali množstvo hodín.
Plaváraň úspešne dostavali pred Vianocami v roku 1967. „Tí, čo plaváreň projektovali a vybudovali, odviedli veľmi dobrú, až nadštandardnú prácu,“ hodnotí Jozef Rezník, ktorý je zároveň autorizovaným projektantom vo výstavbe. Dodáva, že išlo o modernú, ekonomickú plaváreň, ktorá kritériá tej doby nielenže spĺňala, ale aj prevyšovala.
Projektantom bol Ružomberčan František Šľachta. Plaváreň predstavovala jednu z najväčších investícií odborného učilišťa, podľa informácií Františka Hanesa si vyžiadala vyše päť miliónov korún. Výstavbu komplexu financovali ružomberské papierne.
O plaváreň už nie je záujem ako kedysi
K dispozícii tak miestni mali 25 metrov dlhý a 10 metrov široký bazén so štyrmi plaveckými pruhmi. Dá sa povedať, že Ružomberok mal vtedy v okolí „plavárenský“ monopol, keďže možnosť plávať vo vlastnom mestskom bazéne nemali ani v okresoch Liptovský Mikuláš či Dolný Kubín.
Dopoludňajšie hodiny boli vyhradené pre školy a plavecké oddiely, dve hodiny poobede pre širšiu verejnosť. Hanesove kroky, už ako absolventa školy, opäť smerovali na plaváreň, kde asistoval plavčíkovi. Počas dvoch hodín určených verejnosti chodievalo plávať 50 – 60 ľudí. „Plavčíci mali čo robiť,“ spomína s úsmevom Hanes.
Dnes je všetko ináč. „V súčasnosti je plaváreň v Ružomberku vyťažená tak na 60 percent, aj to hovorím priveľa,“ sumarizuje Jozef Rezník. Hanes, ktorý aj teraz plaváreň pravidelne navštevuje, hovorí o priemerne desiatich až pätnástich plavcoch denne.
Prečo stagnuje?
To, nakoľko je plaváreň vyťažená, závisí podľa Rezníka aj od prevádzkovateľa a jeho postoja ku školám. Doobedňajšie hodiny totiž slúžia pre školy a ich plavecké výcviky. Je potrebné zabezpečiť, aby dopoludnia obsadili bazén školáci v rámci svojho predmetu. „Ak kolabuje systém výučby, bude plaváreň poloprázdna,“ objasňuje Rezník. V tomto prípade už padli prvé obete. Plavecká výučba žiakov z Liptovskej Osady, Liptovskej Lužnej a Liptovských Revúc už neprebieha v Ružomberku. Komjatná využíva priestory v Kubíne a na tamojšiu plaváreň chodia aj niektoré ružomberské školy.
Ružomberská mestská plaváreň uviazla kdesi na polceste. Počas svojho vzniku síce patrila k moderným stavbám, ale dnes už nespĺňa požiadavky doby. „Zásadne tu chýba nové vybavenie. Deväťdesiat percent toho, čo vidíte, je pôvodný stav,“ naznačuje rukou František Hanes, počas toho, ako nás sprevádza po objekte. Viac záujemcov by podľa neho prilákal nerezový bazén, rovnako aj sauna, detský či relaxačný bazén. Ako ďalší dôvod sa skloňujú len štyri plavecké dráhy, ktoré nevyhovujú norme, a v plavárni tak nie je možné usporadúvať preteky.
Iný pohľad ponúka Rezník, podľa ktorého by mala plaváreň slúžiť predovšetkým na výučbu plávania, na druhom mieste je využívanie širokou verejnosťou, nasleduje funkcia plavárne ako zdravotného zariadenia, a až potom by mala figurovať športová činnosť.
Plaváreň mohla byť v novom šate
Rezník tvrdí, že ružomberská plaváreň je v dnešnej dobe stále konkurencieschopná. Svedčí o tom aj skutočnosť, že počas svojej polstoročnej existencie nemusela prejsť žiadnou vážnou rekonštrukciou. Financovali sa iba prevádzkové záležitosti a menšie opravy.
Snahy o modernizáciu pritom boli. Predchádzajúce mestské zastupiteľstvo dalo rekonštrukcii starej plavárne zelenú. Vydali stavebné povolenie, odsúhlasili potrebné finančné prostriedky. Rekonštrukcia zahŕňala zabudovanie nerezovej vane, klimatizáciu, podlahové vykurovanie, nové obklady a šatne, bezbariérové vstupy, pribudovanú saunovú časť a bazén na výučbu plávania pre malé deti. Hodnota prác sa mala pohybovať okolo 1,5 milióna eur. O konečnej čiastke by sa rozhodlo pri verejnom obstarávaní.
Súčasní poslanci však pred rekonštrukciou starej plavárne takmer jednomyseľne uprednostnili výstavbu nového objektu. Aj ten ale sprevádzajú komplikácie.
Čo bude so starou plavárňou po tom, čo doslúži svojmu účelu, zatiaľ nevie zrejme nikto.
Ilustračná fotografia – archív Františka Hanesa
