Cechoví majstri mali aj povinnosť postarať sa o dôstojný odchod svojho spolupracovníka z tohto sveta.
Málokto vie, že cechy neboli len organizácie združujúce remeselníkov. Boli to aj spolky podporné, ale tiež pohrebné. Cechoví majstri mali povinnosť postarať sa o dôstojný odchod svojho spolupracovníka z tohto sveta. Tieto povinnosti mali zakotvené aj v interných pravidlách – cechových artikuloch.
Ak by to porušili a pohrebu sa bez odôvodnenia nezúčastnili, mohli byť aj potrestaní. Cechové artikuly regulovali, okrem toho, aj mnohé ďalšie oblasti života remeselníkov. Určovali pracovnú dobu, dĺžku učenia alebo vandrovky, prikazovali účasť na náboženských obradoch, regulovali správanie, ale aj odievanie členov cechov, určovali ceny remeselných výrobkov a podobne. Takéto nariadenia mali vo svojich artikuloch pochopiteľne aj ružomberské cechy.
Najviac cechov bolo v Ružomberku
Liptovskí remeselníci sa začali združovať do cechov už od 15. storočia. Najstarším doloženým ružomberským cechom bol združený cech ševcov a krajčírov, ktorý vznikol v 16. storočí. V priebehu 17. storočia sa remeselná výroba v meste rozvinula natoľko, že Ružomberok patril, spolu s Nemeckou Ľupčou, k najvýznamnejším strediskám cechovej výroby v regióne. Pozoruhodné je, že v liptovských mestách v priebehu 15. – 19. storočia vzniklo najviac cechov práve v Ružomberku.
Pre cechových majstrov bola účasť na pohrebe iného majstra povinná. Tento obrad mali vo veľkej úcte a neúčasť na ňom bývala trestaná. Rakvu zvykli prekryť čiernou plachtou s bielym krížom a odniesť ju na pleciach k hrobu, pričom po stranách kráčali majstri s voskovými sviečkami alebo fakľami. Pri vystavenej rakve mohli držať aj stráž. Okrem toho mohlo byť v artikuloch ustanovené, aby sa zúčastňovali aj pohrebov rodinných príslušníkov majstrov.
Účasť na pohrebe iného majstra bola povinná
Podobné ustanovenia nachádzame aj v artikuloch cechov z mesta Ružomberok. Napríklad majstri z miestneho krajčírskeho, gombičkárskeho a súkenníckeho cechu mali povinnosť vyprevádzať na „poslednú cestu“ ich zosnulého spolumajstra. Tohto obradu sa museli zúčastniť aj ich manželky. Neúčasť na obrade mala byť potrestaná materiálnou pokutou – previnilec musel cechu odovzdať funt (približne pol kila) vosku. Predstavení tohto cechu mohli tiež svojim majstrom prikázať niesť rakvu s telom k hrobu. Ak by to niektorý z nich odmietol, opäť mal byť potrestaný funtom vosku.
Ružomberskí kováči a zámočníci mali povinnosť odprevadiť k hrobu nie len zosnulého majstra, ale, v prípade potreby, aj jeho manželku, deti, a dokonca jeho priateľov. Rovnako aj neúčasť príslušníkov tohto cechu mala byť potrestaná.
Pohrebné povinnosti mäsiarov boli stanovené ešte širšie. Podľa artikulov sa mali zúčastniť pohrebov všetkých kresťanských ľudí v meste a ich „do hrobu odprevádzať“. Aj ich prípadná neospravedlnená neúčasť mala byť trestaná funtom vosku.
Debnári mysleli aj na úmrtia iných členov cechov, napríklad tovarišov – čiže remeselníkov (pomocníkov majstrov), ktorí ešte nemali majstrovský list a museli pracovať pri niektorom majstrovi. Ak by tovariš ochorel, mal sa jeho majster oňho poriadne postarať a ak by nebodaj zomrel, mal ho dať „poctivo pochovať“. Majetok tovariša mal majster odložiť pre prípad, že by si ho prišli vyzdvihnúť príbuzní. Tí mali potom majstrovi aj preplatiť náklady za pohreb.
Členovia ružomberských cechov sa na požiadanie mohli zúčastňovať aj na pohreboch zosnulých členov iných cechov v meste alebo v blízkom okolí, prípadne aj iných ľudí, napríklad zemanov. Ich prítomnosť totiž zvyšovala dôstojnosť obradu. Za túto svoju službu si mohli nechať aj zaplatiť.
Zástupcovia cechov spísali pravidlá
Aby sa v tomto smere nastavili pravidlá, stretli sa v roku 1706 zástupcovia ružomberských cechov (prítomní boli predstavitelia siedmich miestnych cechov). Dňa 10. mája toho roku spísali zmluvu, v ktorej sa v piatich bodoch určili poplatky za účasť cechových majstrov na pohreboch ľudí rôznych sociálnych vrstiev. Keďže sa stretnutie uskutočnilo v mestskom dome, prítomní boli aj zástupcovia mesta.
V úvode dokumentu sa hovorí, že cechoví majstri podľa „starobylej zvyklosti“ chodievali v pohrebnom sprievode až k cintorínu, držiac v rukách takzvané „wintlichy“, teda smolné fakle, ktoré horeli aj počas vetra. V čase spísania zmluvy už túto obyčaj zmenili a namiesto fakieľ držali v rukách voskové sviečky. Ak bol v sprievode prítomný len jeden cech, mali držať dve sviečky. Pri prítomnosti viacerých cechov mal mať každý cech jednu sviečku a v prípade potreby mali poskytnúť aj „lajtuch“, teda pohrebnú plachtu na prekrytie truhly.
Čo sa týka poplatkov za účasť na pohrebe, v prípade, že sa majstri zúčastnili pohrebu zemana mimo mesta, mali si vypýtať jeden zlatý a 80 denárov na cech. Ak išlo o obyčajných poddaných dedinčanov, poplatok bol jeden zlatý a 20 denárov. Ružomberskí mešťania mali jednotlivým cechom za účasť na pohrebe zaplatiť 48 denárov. Ak by pochovával niekoho zo svojich blízkych jeden z majstrov, mal cechom zaplatiť po 24 denárov. Nariadenie myslelo aj na chudobných ľudí bez príbuzných. Ak by zomrel niekto taký, pohrebu sa mali zúčastniť minimálne dvaja cechoví majstri, spolu aj s ďalšími počestnými ľuďmi, a to bez akéhokoľvek poplatku.
Pri výbere poplatkov museli byť cechmajstri dôslední a nesmeli vybrať menej. Ak by tak urobili, zvyšok sumy museli cechu doplatiť zo svojich peňazí a okrem toho museli zaplatiť aj pokutu jeden zlatý a 50 denárov.
Mysleli aj na podporu rodiny
Okrem pohrebov mysleli cechy vo svojich artikuloch aj na podporu rodiny po zosnulom majstrovi. Formy tejto podpory boli rôzne. Napríklad už spomínaní debnári umožnili vdove po majstrovi prevziať jeho dielňu a mať v nej tovarišov. Ak by niektorý z týchto tovarišov takouto prácou pohŕdal, mal byť pokutovaný štyrmi funtami vosku. Ak by tovariša odlákal iný majster, ten mal zaplatiť pokutu dva zlaté.
Cechy oficiálne fungovali až do roku 1872, kedy boli zákonom zrušené. Mnohé sa ale pretvorili na rôzne remeselné spolky, ktoré fungovali ďalšie desaťročia. V niektorých prípadoch sa aktivity týchto spolkov postupne obmedzili už len na podpornú a pohrebnú činnosť. Napríklad v neďalekej Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči takto fungoval kolársko-kováčsko-zámočnícky (pohrebný) spolok, ktorý sa ale pre malý počet členov musel v roku 1909 spojiť s obuvnícko-garbiarskym spolkom. Takto ďalej existoval až do roku 1950, kedy bol pre vysoký vek členov rozpustený.
Mgr. Miroslav Nemec, PhD.
kurátor, Liptovské múzeum – Národopisné múzeum Liptovský Hrádok
Článok bol pôvodne publikovaný v novembrovom vydaní RK Magazínu.
