Zlaté ručičky zámočníka Jozefa

Pohľad do kalendára pripomína viac ako štyri desiatky ružomberských osobností, ktorých okrúhle výročie narodenia či smrti si pripomíname v tomto roku.

Hoci mal autor toho článku pôvodne ambíciu na jednom mieste spomenúť všetky významné ružomberské osobnosti, ktorých dátum narodenia či úmrtia je spätý s rokom 2019, musel od nej čoskoro upustiť.

Predstaviť štyridsiatku politikov, podnikateľov, lekárov, učiteľov, kňazov, športovcov či umelcov na tomto počtom znakom limitovanom priestore je skrátka nemožné.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Rozumnejšie bude pripomínať si ich postupne počas celého roka – či už priamo v Ružomberskom magazíne alebo na našej internetovej stránke.

Jozef sa bude volať

Hneď niekoľko výročí si v januári a februári pripomína rod Lichardusovcov. Pôvodne pochádzal z Vyšnej alebo Nižnej Boce, kam ich predkovia prišli z Nemecka a venovali sa baníctvu. V prvej polovici 18. storočia sa časť z nich presťahovala do Liptovského Mikuláša.

O význame rodu svedčí aj to, že z neho pochádzal známy evanjelický farár a intelektuál Daniel Gabriel Lichard (1812 – 1882). Nedajte sa mýliť, skutočne používal skrátený tvar priezviska.

Ďalší, Jozef Lichardus (1823 – 1883), ktorý bol priamym účastníkom revolučných udalostí v rokoch 1848/1849, sa oženil s Annou Makovickou, čím tieto dva významné rody vstúpili do priameho príbuzenstva.

Ich jediný syn Jozef (1869 – 1924), ktorý sa narodil pred 150 rokmi, sa usadil v Ružomberku. Na ulici Podhora kúpil dom v susedstve Makovickovcov, v ktorom založil kováčsku a zámočnícku dielňu.

Rodinný podnik neskôr prebral jeho prvorodený syn Jozef (1899 – 1969, na fotografii), zrejme najvýznamnejší člen rodu v 20. storočí. Vo februári si pripomenieme 120. výročie jeho narodenia a 50. výročie jeho smrti.

Pred kováčstvom dal prednosť zámočníctvu a otcovu dielňu zveľadil natoľko, že v 30. rokoch minulého storočia zamestnávala 40 – 60 ľudí a získavala významné štátne zákazky.

Medzičasom sa šikovný podnikateľ oženil s dcérou sudcu Imricha Krotkovského Margitou, s ktorou mali dvoch synov – Jozefa a Jána.

S gardistami aj partizánmi

Lichardusovská firma ďalej napredovala a v rokoch 1939 – 1940 vybudovala nové výrobné priestory v Bielom Potoku. Prácu v nich našlo až 80 zamestnancov, ktorí vyrábali napríklad aj dôstojnícke dýky pre slovenskú armádu.

„Ujo Lichardus bol jedným z tých ľudí, ktorí by nemali zomierať, vysoký, skoro dvojmetrový, mocný ako drevorubač, vždy v dobrej nálade a plný svojrázneho humoru,“ opísal Jozefa Lichardusa rodinný priateľ a významný slovenský fotograf Karol Kállay (1926 – 2012).

V roku 1938 minister Karol Sidor požiadal Lichardusa, aby prevzal funkciu miestneho veliteľa Hlinkovej gardy. „Na odporúčanie biskupa Vladimíra Čobrdu ju prijal s tým, že v nej bude môcť brániť územie Slovenska a hlavne tlmiť očakávané prenasledovanie evanjelikov politickým režimom Slovenskej republiky,“ píše sa v monografii Ružomberok II. – Rody a osobnosti.

Neskôr sa Lichardus tejto funkcie vzdal, zapojil sa do protifašistického odboja a spolupracoval s partizánmi. Napriek tomu ho po skončení vojny obvinili z napomáhania Nemcom, bol zaistený, ale napokon ho prepustili.

Na jeho podnik však bola zakrátko uvalená nútená správa a v roku 1948 ho znárodnili. Jozefa Lichardusa to nezlomilo. Z Ružomberka odišiel do Liptovského Mikuláša a v rámci podniku Slovakoturist založil dielňu na výrobu a budovanie lanoviek a lyžiarskych vlekov. Osadené boli na Chopku, Malinom Brde či vo Vrátnej.

Po odchode do dôchodku sa presťahoval do Bratislavy, kde rozvinul spoluprácu s kováčmi z Dunajskej Lužnej, ktorí ešte ovládali tradičné techniky kováčskej práce. Spolu začali vyrábať krbové súpravy, zrkadlové rámy, lampy a ďalší tovar, po ktorom bol dopyt v celej republike.

Zdá sa, že v rodine Lichardusovcov to ináč ani nemôže byť – prvorodený syn sa volá Jozef a dedí povolanie po svojom otcovi.

Takže keď Jozef Lichardus v roku 1969 umieral, jeho syn Jozef (narodený v roku 1936) už bol zdatným remeselníkom. Aj jemu sa neprekvapivo narodil syn Jozef, ktorý kráča v šľapajach svojho otca, deda, pradeda aj prapradeda.

Archeológ Ján

Rod Lichardusovcov však ponúka aj iný zaujímavý životný príbeh. Jeho hlavnou postavou je mladší syn Jozefa Lichardusa Ján. Narodil sa pred 80 rokmi, 24. januára 1939 v Ružomberku.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Keď začal navštevovať strednú školu, podnik jeho otca už bol znárodnený a nový režim sa na Lichardusovcov pozeral cez prsty. Doplatil na to aj samotný Ján, ktorého z gymnázia v Liptovskom Mikuláši z politických dôvodov vyhodili.

Keďže Lichardusovci majú životné prebitie sa v krvi, uchytil sa ako turistický sprievodca v Demänovskej Jaskyni. Keď tvrdé 50. roky pominuli, Jánovi sa podarilo školu dokončiť, dokonca ho v Bratislave prijali na štúdium histórie a archeológie.

Napokon sa mu podarilo urobiť aj doktorát a v rokoch 1961 – 1970 pracoval v Archeologickom ústave SAV v Nitre.

So spoločenskou normalizáciou po roku 1968 sa však nedokázal zmieriť. „V roku 1970 využil liečebný pobyt v Taliansku a zostal v zahraničí. Vystriedal viac pôsobísk a nakoniec sa usadil v nemeckom Saarbrückene, kde prednášal na miestnej univerzite a viedol výskumné vykopávky v Sársku,“ uvádza citovaná monografia.

V roku 1971 sa oženil so švajčiarskou archeologičkou Marion Itten, ktorá neskôr pôsobila ako profesorka na parížskej Sorbonne. Aj Ján Lichardus to v krajine svojich predkov dotiahol na pozíciu univerzitného profesora a uznávaného odborníka na dobu kamennú v stredoeurópskom priestore.

Ocenený rôznymi inštitúciami, vrátane čestného doktorátu od SAV, zomrel v roku 2004.

Príbeh rodu Lichardusovcov však žije ďalej.

Reprofoto – Monografia mesta Ružomberok

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.