Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Konal sa veľký pohreb staručkého kardinála. Za hojnej účasti cirkevnej hierarchie, duchovných, množstva veriacich. Nebohý, ešte ako tajne vysvätený kňaz a neskôr biskup, zažil v období komunistickej totality mnohé príkoria a prenasledovanie. Po vzniku republiky sa prezentoval ako zapálený národovec obhajujúci piliere kresťanskej viery, na ktorých, ako bol presvedčený, stojí národná sloboda, samostatnosť a kultúrnosť Slovenska.
Viacerí politici, tvrdiaci, že hlavne ich strana zastupuje národné záujmy, využili ešte za kardinálovho života jeho zápal pre národnú myšlienku a snažili sa, aby ich najmä pred voľbami bolo vidno v záberoch kamier a bleskov fotoaparátov v blízkosti cirkevnej autority.
A tak aj na pohreb si prišli prihriať svoju riadne mútnu politickú polievku i vládni činitelia. Premiér, ktorý sa ustanovil do úlohy hlavného rečníka – hoci bol pred rokmi členom strany pokladajúcej Katolícku cirkev za svojho najväčšieho nepriateľa – hovoril o nebohom, akoby kardinálom vyznávané zásady boli inšpiračným zdrojom politiky vládnucej strany, akoby práve ona, ináč plná kryptokomunistov naviazaných na megazlodejov, jediná vo vládnucej praxi realizovala kresťanské posolstvá.
Účastníci, tí, ktorým nechýbala pamäť, si až príliš dobre uvedomovali tragikomickosť rečníkovho tárania a keby nešlo o chvíle vyžadujúce dôstojné správanie sa, možno by sa aj nahlas prejavili. Spravil to namiesto nich nebohý kardinál. Zrejme už farizejské reči premiéra nemohol počúvať, a ako ho spúšťali do hrobu, hneď sa v ňom obrátil – zaznamenali to prítomní aj televízne kamery, lebo vtedy rakva skoro vykĺzla z lán.
Keď nik z prítomných, aspoň on ukázal, čo si myslí o prejave neoboľševika.
Vyšlo v zbierke Iba tak (2016).
Ilustračná fotografia – Pixabay
