V kúpeľoch

Ako sa v bazéne dozviete, aký je druhý svet.

Pri krytom bazéne naplnenom hrdzavou minerálkou sa objavila staršia žena v predpotopnej košelici. Prešedivené vlasy skryté pod kúpacou čiapkou, tvár s hladkými lícami pokojná a nebojácna, spod košele trčali okrúhle lýtka s pripuchnutými členkami.

Okamžite sa na ňu obrátili všetky oči. S údivom i s úsmevom. Plavčík jej bránil vstúpiť do vody.

„Teta, musíte byť v plavkách!“

„Teta“ vyzerala ako osoba, s ktorou sa nik nevyškriepi.

„Já sem sa poctivo a porádne umyla, chlapče múj, ked sem sem išla, a gate naspodu mám čisté!“

Mládenec očervenel v tvári, lebo prítomní sledovali, ako si s priečnou tetuškou poradí.

„Ale to sa nesmie takto!“

„Já su porádná osoba! Šak snád nebudu vytŕčat tú onú…“ oborila sa doň tetka.

„Aby mňa takí ňjáki chalani jak ty mohli obhlédat! Chlapče, povjec mamje, že ťa zle vychovala!“

„Donesiem vám prevádzkový poriadok, tam stojí napísané, že návštevník môže ísť do bazéna len v kúpacom odeve,“ argumentoval ten.

„Toto je moje obelečení na kúpaní. Já doma aj do vane takto vlézam. A ked to potrebuje nekdo vysvjetlit, zavolaj mi tvojého riditela a já mu to povím.“

Už sa na plavčíka neobzerala a po schodíkoch vošla do vody. V hnedastej minerálke sa namáčalo pramálo kúpeľných hostí, väčšinou cudzinci. Opieral som sa o kraj bazéna najbližšie, tak sa mi rečná stvora prihovorila:

„Odkád ste?“

„Od Ružomberka.“

„A co vám je, ked ste tady?“

„Nič, našťastie. Prišiel som iba na víkend, trochu relaxovať.“

„Neco mi chytilo klúby. Ruky vykrúca, nekedy mi z nich vypadne aj váleček,“ sťažovala sa.

„Ste sa nimi asi nadreli…“

„Aj mám výrostky na kosťách. Náš pán dochtor, ešte starší jak já, ked som byla za ním, on ríkal, že to má také. Šak už nám v temto vjeku nekvitnú líca, ale rostnú takéto púčky…“

„Furt lepšie, ako rakovina…“ tešil som ju.

„Šak v rodine sme nikedy nic také nemívali. Moja mama sa aj narobila, ale v živote u dochtora nebyla. Mjela skoro devadesát rokú, ked umrela.“

„Krásny vek.“

„Ríkala sem jí, mama, šaksi trochu oddýchnite, nerobte stále s tú motykú. Ešte nekde v poli odpadnete a ľudé nás budú pomlúvat, že sme vás do roboty hnali. A víte, co mi na to ona ríkala?“

„Čo?“

„Ja ti, defča moje, dojdu povedet, ked umru.“

„A prišla?“

„Pravdaže. Umrela nadránem a hned sa mi objavila pri posteli. Taká omladená, skoro sem ju nespoznala.“

„Aj vám dačo povedala?“

„Ano. Defča moje, já už su na druhém svjete. Já sem sa aj zlekla, ale vyprávjám si, je to tvoja mama, nemusíš sa bát. Tak sem sa ji na ten druhý svjet povypytovala,“

„A vyzradila?“

„Išla presne cez tunel za úžasným svjetlem. A že na tem druhé svjete je fšicko také isté jak na Zemi. Lenže krajší. Vody čisté a také kvjetiny, o jakých sa nám aní nesníva.“

„Viacerí, ktorí prekonali klinickú smrť, to tiež tvrdia.“

„Stretla tam všetkých. Mojého nebohého tatu, jejich rodičú, bratú a sestry. Ríkam jí, mami, a co tam celý ten čas robíte? Vy ste nevjedeli nikedy odpočívat. A ona: Šak to, co sem aj predtým, dokád sem žila. Já reku, šak ste celý život len zemáky sadili a okopávali. Len s motykú na poli vás bylo videt. A víte, co mi povidala?

„Čo také?“

„Šak to isté robím fčil. Lenže trošičku pomalší…“

 

Text bol uverejnený v zbierke Antona Laučeka – Iba tak výber (2010).

Fotografia – ilustračná. Zdroj: videoblocks.com

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.