Ľahko – vážny postreh Antona Laučeka.
Začiatkom osemdesiatych rokov sa mi podarilo vyhrať literárnu súťaž organizovanú istým pražským časopisom. Pri tej príležitosti som sľúbil, že redakcii v hlavnom meste občas niečo na uverejnenie pošlem. Tých príspevkov nebolo veľa, ale jeden z nich by som teraz po rokoch aj trochu skorigoval. Vybral som sa vtedy do istej dedinky v Turci za chlapíkom, o ktorom mi povedali, že ho za vojny vyšetrovala tajná polícia a svoje si odtrpel aj v koncentráku.
V murovanej chalupe obloženej vonku i zvnútra červeným smrekom ma domáci usadili vo vykúrenej kuchyni. Starý pán prišiel po chvíli. Vysoký, s vycivenou tvárou, trošku ubiehajúce oči. Dôchodca milujúci prechádzky, na môj vkus trochu nevýrazný. Volal sa Peter.
„Zatklo vás gestapo?” vypytoval som sa. „Prečo?”
„Mali sme doma na Štedrý večer jedného partizána. Naši ho nakŕmili aj nabalili. Mama mu ešte darovala aj kožuch po starom otcovi, odišiel od nás zababušený ako nejaký Mikuláš. Lenže niekto ho asi videl a poslal udanie. Ešte sviatky poriadne neskončili, už pred naším domom zastavilo nákladné auto a z neho vyskákali gardisti a gestapáci. Vzali nás všetkých, celú rodinu. Mal som vtedy sedemnásť rokov. Mamu so sestrami neskôr pustili, otec, ako som sa potom dozvedel, sa pomocou známeho dostal na slobodu. Mňa si gestapáci ponechali a vyšetrovali ma elektricky.”
Zadíval som sa nechápavo.
„To je ako?”
„Na induktor je pripojený kábel, na kábli drôtiky, dokopy desať, každý na jeden prst. Drôtiky zapichli za nechty, už to je bolesť, keď to máš za nechtami, nieto ešte, keď pokrútia kľukou.”
„A na čo sa vyzvedali?”
„Chceli vedieť, ako sa ten partizán volal a kam odišiel.”
„Dostali to z vás?”
„Nič som nevyzradil,” povedal chlapík hrdo. „Po týždni márneho vyšetrovania ma naložili do transportu a odviezli do severných Čiech. Tam som s tými dokaličenými prstami pracoval v bani na uhlie, kým nás Američania nevyslobodili.”
Napísal som vtedy reportáž o sedemnásťročnom chlapcovi, ktorý sa zachoval hrdinsky – ako sa nedal vyšetrovateľom zlomiť, ako odolával a oni ho za trest poslali do koncentráku. Prežil iba vďaka svojej mladosti a dobrej telesnej kondícii.
Neskor, keď článok v časopise vyšiel, ma v Martine zastavil jeden môj známy.
„Ty si napísal o Petrovi článok do pražského časopisu? Nemýlim sa?”
„Nemýliš.”
„Pamätáš, o čom si písal? Ako to pri jeho vyšetrovaní vyzeralo?”
„Pamätám, čo by som nepamätal. Vyšetrovali ho a on nič nevyzradil.”
„Na gestape? Žartuješ. Tam povieš aj to, čo nevieš. Všetko vyzradil a ešte aj pustil do gatí. Veď som s ním sedel v jednej cele.”
„To vážne?”
„Pomáhal som mu umývať sa po výsluchu.”
Odvtedy radšej nepíšem reportáže.
Uverejnené v zbierke Iba tak, Zachráň sa, kto môžeš. (2017).
Titulná fotografia: Portrét muža. Zdroj: Pixabay.com
