Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V čase pobytu na Katolíckej univerzite v Nemecku som sa usiloval aspoň raz týždenne volať domov. Do automatu na mince (karte s predplatnými impulzmi som nedôveroval, lebo ma párkrát zradila) som hodil jednomarkovku a za to sa dalo spojiť s domovom na niekoľko desiatok sekúnd. Obyčajne telefón na druhej strane chytil brat a on mi rýchlo vysypal, čo je doma nové.
Kto sa oženil, vydáva sa, koho vykradli, že kamarátov syn na kúpačke rozbil dievčaťu hlavu voňavkou, mestského poslanca pred krčmou zmlátil jeho vlastným bicyklom nejaký rozzúrený chlap, že na stromy v sade sa vyškriabal stokilový medveď, polámal vrchné konáre, pozhadzoval ich na zem a tam sa hostil na slivkách, že Fero, predávajúci v trafike, pílil na cirkulárke drevo a taký bol pritom opitý, že si odpílil tri prsty a zbadal sa iba vtedy, keď chcel upratať klátiky a vlastne ich nemal čím zo zeme pozbierať. A Olina, bývajúca na Prieložku, sa v tomto týždni už piaty raz utekala utopiť do Váhu, a stále nič…
Môj brat Paľo bol vždy pripravený za chvíľu mi toto všetko zvestovať.
Stalo sa, že bol vonku na dvore, keď zazvonil telefón. Slúchadlo zdvihla moja vtedy skoro osemdesiatročná mama. Deň bez nejakej roboty by sa jej nerátal.
„Ahoj, mama. Tu je Tono.“
„Veď počujem. Kde si mi dal hrable?“ boli jej prvé slová.
„Čo?“
Nerozumel som. Volám z viac ako tisíckilometrovej diaľky a mama…
„Aké hrable? Ktoré?“
„Tie moje. S krátkymi a hustými zubami.“
„Ja neviem, kde sú.“
„Ty si ich mal naposledy.“
Ráňal som nimi čerešne pred rokom. Pamätala si.
„Hádam budú v humne.“
„Nie sú. Už som hľadala.“
„Tak v pajte.“
„Ani tam.“
„Bože… Ja ozaj neviem.“
„Teraz čo idem robiť?“ spytovala sa skoro nahnevaná.
„Veď máš štvoro druhých.“
„Tie ja nechcem. Nimi tú medzu nad cestou nezahrabem. Keď prídeš, treba ich pohľadať!“
Automat cvakol. Bol koniec hovoru.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – Pixabay
