Od decembra pôsobíte v Rade pre vysielanie a retransmisiu, kde vás parlament zvolil spolu s ďalšími troma členmi. Prečo ste sa rozhodli kandidovať, už druhýkrát po sebe?
Kandidoval som na základe poslaneckého návrhu. V roku 2018 ma kontaktovali ako odborníka z mediálnej oblasti, či by som do toho nechcel ísť. Bola to pre mňa výzva, niekto prejavil dôveru v moje schopnosti a chcel som skúsiť, či na to mám. S tým, že som si musel zosumarizovať, či mám čo ponúknuť. Došiel som k záveru, že mám. Keď sa v roku 2020 mali voliť noví členovia, overoval som si, či mám stále ich dôveru. Mal som, tak som to skúsil znova.
Na kandidátnu listinu ste sa dostali cez poslanecký návrh Lucie Drábikovej z hnutia OĽaNO. Nebojíte sa nálepky politického nominanta?
Rešpektujem, že je to fakt, tak som sa do rady dostal, cez politickú nomináciu. Na druhej strane mám čistý štít, nie som členom hnutia ani žiadnej politickej strany, som apolitický. Nehanbím sa za to, kto ma navrhol, ale stojím sám za seba. Za to, kým som.
Prihlásilo sa rekordných 20 uchádzačov, vypočúvanie kanditátov sa historicky prvýkrát vysielo verejne, o post sa navyše uchádzali viaceré zvučné mená. Rátali ste s tým že uspejete?
Niektorí ľudia v mojom okolí mali dojem, že to musí byť isté, pretože ma nominovala koaličná strana, ktorá má väčšinu v parlamente. Ja som to tak nebral. Uvedomoval som si, že šanca je možnože vyššia, ale OĽaNO dávalo až tri návrhy. A vôbec nebolo isté, ku komu sa priklonia.
Už len názov inštitúcie môže byť pre bežného občana vzdialený. Laicky ide o regulačnú mediálnu radu. Mohli by ste priblížiť vašu pracovnú náplň?
Rada je štátny orgán. Jej právomoci a povinnosti sú presne definované v zákone o vysielaní a retransmisii. Zaoberáme sa sťažnosťami od fyzických osôb, ktoré smerujú na možné porušenia zákona o vysielaní a retransmisii. Ide napríklad o prípady, keď si niekto myslí, že bola uverejnená nevhodná reklama, programy neboli označené adekvátnym vekovým symbolom, že boli vysielané v nevhodnom čase. Alebo či bolo spravodajstvo a publicistické relácie vyvážené, objektívne, nestranné.
Aj pri prepínaní kanálov na televízii či nalaďovaní rádia nepriamo narážame na činnosti, resp. rozhodnutia rady.
Rozhodujeme o pridelení frekvencií na rozhlasové vysielanie alebo udelení licencií na televízne vysielanie. Berieme tiež na vedomie rozličné oznámenia, ktoré sú skôr administratívneho charakteru, zväčša bez diskusie, keď sú splnené formálne náležitosti. Oveľa viac diskusií býva pri sťažnostiach, náročné býva tiež udeľovanie frekvencií na rozhlasové vysielanie.
Na stole ste mali aj sťažnosť na reportáž RTVS o úmrtí po očkovaní AstraZeneca. V akej fáze riešenia sa podnet aktuálne nachádza?
Momentálne prebieha správne konanie. Čo znamená, že rada neudelila žiadnu sankciu, ale stotožnila sa s tým, že je tu predpoklad porušenia zákona o vysielaní a retransmisii. Podnet musíme znova preskúmať, náš právny a programový odbor pripraví detailnejšiu analýzu. K námietkam sa bude môcť vyjadriť aj RTVS ako dotknutá strana. O niekoľko mesiacov na zasadnutí rady rozhodneme, či sa správne konanie zastaví, pretože nedošlo k porušeniu zákona, alebo výsledkom bude vyjadrenie, že došlo k porušeniu zákona a preto sa udelí sankcia alebo oznámenie o porušení zákona.
A váš osobný názor na reportáž? Nemajú kritici pravdu, že bola spracovaná neobjektívne a tendenčne?
Je to veľmi citlivá téma, lebo ide o úmrtie človeka, vakcináciu a celkovo pandemickú situáciu na Slovensku. Ja osobne vnímam reportáž ako nezvládnutú. Práve pre spôsob, akým bola komponovaná. Súčasťou príspevku bolo telefonické vyjadrenie, v ktorom sa zosnulá sťažovala na komplikácie po očkovaní. Hovorila za celú skupinu ľudí, ktorí si očkovaním prešli, ale určitá časť tohto vyhlásenia bola vystrihnutá a vyznievalo to, že všetky príznaky mala ona. Neviem, aká bola motivácia redaktoriek vynechať túto informáciu, ale reportáž posunuli významovo do inej roviny a to sa prejavilo ako tendenčné a manipulatívne. Osobne mi to prišlo veľmi bulvárne spracované, práve pre prílišnú emocionalitu.
V čom sa prejavovala?
Je to veľká strata pre rodinu. Verejnoprávne médium by si ale malo držať určité štandardy a neísť do bulvarizácie a prílišnej emocionality v spracovaní. V reportáži síce odznelo vyjadrenie, že nie je jasné, či bolo úmrtie zapríčinené očkovaním. Zároveň bol nahratý respondent, ktorý vraví, že to určite tak bolo, pričom to bol otec, ktorého sa strata dcéry osobne dotýka. Posolstvo reportáže je tak úplne jasné.
Následne vyšlo najavo, že redaktorka bola priateľnou dotyčnej.
K tomuto sa vyjadrila aj RTVS, že došlo k porušeniu ich interného poriadku. Takýto človek by mal deklarovať, že je v možnom konflikte záujmov a mal by sa z reportáže stiahnuť. Toto je ale problém interný, netýka sa porušenia zákona. Rada sa nemôže vyjadrovať ku kvalite príspevkov, my môžeme naozaj posudzovať len to, či bol alebo nebol porušený zákon. Či išlo o nestranné, objektívne, vyvážené informovanie. A tu je práve podozrenie, že také nebolo.
Aké typy podnetov najčastejšie riešite?
Veľmi časté sú podnety týkajúce sa nevhodného obsahu, odkazujúce na prípadné nesprávne označenie vekovej vhodnosti. Program bol napríklad označený ako nevhodný pre deti do 12 rokov a nájde sa sťažovateľ, ktorý hovorí, že tam bolo prítomné nadmerné násilie. Väčšinou sa to točí okolo násilia alebo sexuálnych obsahov. Časté sú aj sťažnosti týkajúce sa objektívnosti a nestrannosti v spravodajstve a publicistike.
Rada pred tromi rokmi riešila sťažnosť na nevhodný vtip v relácii Inkognito, ktorý vraj porušil právo na dôstojnosť hendikepovaných osôb. Napokon televízii udelila sankciu. Aký je Váš postoj? Nenarúša sa tým napr. sloboda slova?
Humoristické relácie a programy sú špecifickou oblasťou, v ktorej by sa mali kritériá na posudzovanie používať miernejšie. Aj v bežnom živote sa robí humor zo situácií, ktoré sú citlivé a niekoho sa môžu dotknúť. Vtedy sa zohľadňuje kontext. Netvrdím však, že by humor nemal mať hranice. Osobne si myslím, že v mediálnom priestore sa hranice posúvajú. Čo je vkusné, nevkusné, vhodné, nevhodné. Bulvarizuje sa spravodajstvo, vidíme to aj v RTVS, čo kedysi nebolo a je to tu, možno pod tlakom komerčných médií. Toto celé sa nám posúva a osobne mi to trochu prekáža, že sme v niečom znecitliveli.
Prejdime k Vášmu ďalšiemu pôsobisku, ste vedúcim katedry žurnalistiky na KU. Mnoho novinárov hovorí, že žurnalistiku nie je potrebné vyštudovať. Aký prínos katedry teda majú?
Katedry žurnalistiky alebo masmediálnej komunikácie prínos majú. Ľudia, ktorí sú talentovaní prirodzene a mohli by pracovať ako novinári aj bez vzdelania, si môžu talent rozvinúť ešte viac a niečomu sa priučiť počas štúdia, a tým pádom si zvýšia kompetenciu pre vykonávanie toho povolania. Tých, ktorí sú nie až tak prirodzene talentovaní, môžeme systematickým vedením a formovaním dostať na požadovanú úroveň. Viem, že mnoho praktizujúcich novinárov nemá novinárske vzdelanie, čo dokazuje, že novinárčinu je možné robiť aj bez formálneho vzdelania. Ale to, že to je možné, zas úplne nedevalvuje hodnotu samotného univerzitného vzdelania. Akademický život by mal fungovať aj v oblasti získavania všestranných skúseností, študijný pobyt na univerzite by mal človeka kultivovať.
Slovenské univerzity bojujú s úbytkom študentov. Aj pri ružomberskej katedre to vyzerá, že má najlepšie za sebou. Nebola pozícia v rade aj zadnými dvierkami, keby to tu náhodou „spadne“?
Neboli to zadné dvierka. Snažím sa robiť maximum preto, aby katedra ostala žiť. Pre mňa je srdcovou záležitosťou. Rada je pre mňa výzva, ale len na pár rokov, bez garancie opätovného zvolenia. Nebral by som členstvo v rade ako niečo, čo mi zaistí svetlú budúcnosť, keby náhodou katedra padla, to určite nie.
Čím si vysvetľujete taký slabý záujem o štúdium?
Túto tému sme prebrali nespočetne veľakrát. Je ťažké to zistiť, určité faktory však vieme pomenovať. Oveľa väčšie množstvo študentov sa hlási do zahraničia, láka ich predstava kvalitnejšieho vzdelania, modernejších campusov, príležitostí na brigádu. Ďalší faktor je skôr sociologický. Hoci sa mladí ľudia vždy ťahali do väčších miest, dnes je tento trend ešte intenzívnejší. Ak niekto študoval na strednej škole na Orave, Kysuciach, Liptove, automaticky odchádza z regiónu, primárne na západ, do Čiech. Je tu silná preferencia veľkých miest, ktoré ponúkajú dnešnému mladému človeku kozmopolitný zážitok. V tomto Ružomberok nikdy nedokáže konkurovať veľkým mestám.
Nezohráva rolu aj prívlatok univerzity – katolícka? A s tým súvisiace predsudky?
Predsudky stále pretrvávajú. Čo ma prekvapuje, lebo od mladých ľudí by som čakal, že sú kompetentnejší, urobia si prieskum, zistia informácie od absolventov a vytvoria si úsudok na základe faktov a nie mýtov.
Na katedre žurnalistiky pôsobíte 12 rokov, popritom sa venujete aj výskumu. Na ktorú oblasť sa najviac zameriavate?
Mojím srdcovým okruhom je vzťah medzi médiami a rodinou, interakcia medzi nimi, ako do toho rodičia vstupujú vo vzťahu k svojím deťom. Môj vzťah k mediálnej výchove sa vo všeobecnosti vyvíjal postupne. Začal v roku 2008, keď bol v Ružomberku svetový kongres Rodina a médiá. Školskej mediálne výchove som sa začal venovať podrobnejšie v roku 2011, keď sme spolu s kolektívom autorov vytvorili učebnicu mediálnej výchovy. Tam som sa venoval konkrétne tomu, ako nastaviť úlohy a texty pre školy.
Tvrdíte, že mediálna výchova začína doma. Vedeli by ste dať rady rodičom, ako si poradiť s deťmi? Dnešná generácia vyrastá s tabletmi, mobilmi.
Neexistujú riešenia, ktoré budú sedieť všetkým. Niečo môže platiť pre nejakú rodinu viac, pre inú menej. Je však možné definovať piliere mediálnej výchovy aj v rodinnom prostredí, ktoré by mali byť prítomné všade.
Aké sú tie najdôležitejšie piliere?
Rodičia sú tí, ktorí deťom umožňujú prvý kontakt s médiami. Mali by mať prehľad, k čomu majú ich deti prístup. Dôležitý je aj kvalitný obsah, rodičia môžu viesť deti k funkčnému používaniu médií, aby to nebolo len o zábave. Aj štúdie potvrdzujú, že ak dieťa berie médium len ako zábavu, z dlhodobého hľadiska sa to negatívne prejaví na výsledkoch v škole. Zároveň je podstatné vyvážiť mediálny čas s časom, ktorý je strávený bez médií. Deti sa potrebujú rozvíjať aj v iných oblastiach. Dôležitá je interakcia z tváre do tváre, šport, hudobné nástroje či chvíľky, kedy nemusia robiť nič.
Mali by rodičia niektoré činnosti vyslovene zakazovať?
V domácej mediálnej výchove by mal byť prvok reštrikcie, čiže rodičia určujú, čo, kedy a koľko. V nižšom veku je ich viac. Veľmi dôležité je to, aby sa rodičia s deťmi odmalička rozprávali o médiách, pýtali sa ich na názory, formovali ich aj usmerňovali. Mediálna výchova nie je odtrhnutá od všeobecnej výchovy v domácnosti. Dôležitý je vzťah medzi deťmi a rodičmi. Ak dieťa rodičom nedôveruje, nezdôverí sa im, ak sa mu stalo niečo nepríjemné napr. s médiami na internete. Kľúčová je komunikácia. Či sa rodičia zaujímajú, čo deti prežívajú, nepýtajú sa len na známky, ale aj na to, či zažili niečo pekné v škole. Ak dieťa cíti oporu, tak sa s nimi pozdieľa.
Prejdime k dezinformáciám, ktoré naberajú na popularite. Čím vedia osloviť ľudí a čitateľov?
Neexistuje na to ľahká odpoveď. Jeden z dôvodov môže byť, že sa stráca dôvera v inštitúcie. Neviem, čo to tak podrylo, ale sme v stave, že autority majú menšiu váhu ako v minulosti. Paradoxne, určitá skupina ľudí prestáva dôverovať médiám, v ktorých sa dá vystopovať tok informácií, odkiaľ prišli, či sú zazdrojované. Tento rozmer mnoho ľudí neberie do úvahy a je pre nich dôležitá len samotná informácia. Nepýtajú sa odkiaľ prišla, kto ju spracoval, ako si ju viem overiť. Zrazu má informácia z tlačovej agentúry rovnakú váhu, ako informácia od nejakého anonyma. V takomto chaose žijeme a môže to mať súvis s krízou autorít, inštitúcií. Médiá stratili dôveru. Asi by sme sa mali pýtať prečo.
A máte na to odpoveď?
Jedna z príčin by mohla byť, že sa odcudzili záujmom bežných ľudí. Zrazu majú ľudia pocit, že médiá neriešia ich problémy, ale niečo iné. Majú pocit, že služba verejnosti alebo spoločné dobro sa vytratili.
Titulná fotografia: Vedúci katedry žurnalistiky Pavel Izrael. Foto: Anna Zábojníková
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
