Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V istej veľkopekárni, hodne vzdialenej od našich západných hraníc, sa na jednej linke vyrábajúcej slané tyčinky pokazila elektronika. Keďže celý výrobný proces bol automatizovaný, a to od nasypania múky a prísad až po vypadnutie hotových zabalených výrobkov, až na konci zistila kontrola, že tyčinky prihoreli, sú nekonzumovateľné a prakticky nepredajné.
Zhorených nepodarkov narátali až tri vagóny. Podnik si škodu započítal medzi ľudským faktorom nezavinené straty, oslovil poisťovňu, s ktorou mal zmluvu, a chystal sa tyčinky vyviezť na skládku odpadu.
No počas riešenia situácie navrhol jeden z členov vedenia iné východisko: Aby sa škody minimalizovali, dokonca dosiahol aj nejaký zisk, tovar vyvezú na Slovensko do siete istého supermarketu. Dôvodil, aj iné firmy tak robia. Nemajú straty, žiadne opletačky s poisťovňou, spomenutá krajina im umožňuje zarábať aj na tom, čo by doma museli odpísať.
Stalo sa.
Tyčinky priviezli v noci, supermarkety lákali od rána slovenských zákazníkov akciovou cenou. Títo síce doma zistili, že prinesené sa nedá konzumovať, dokonca aj zvieratá to odmietali. Nepodarky potom skončili v koši na smeti.
V krajine výrobcu by kupujúci tovar okamžite reklamovali, hoci išlo len o pár desiatok centov, i tak by ho vrátili na reklamačné oddelenie supermarketu a s patričným nepríjemným komentárom.
Na Slovensku prihorené tyčinky nereklamoval nik.
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka Iba tak VI.
Ilustračné foto – YouTube
