Diela všestranného výtvarníka Michala Palka, rodáka z Ružomberka, skrášľujú mnohé miesta na Orave i Liptove. Prioritne sa zameriava na maľbu, nie tak dávno sa nadchol aj pre rezbárstvo.
Jeden z úspešných absolventov ružomberskej školy úžitkového výtvarníctva (ŠÚV; po novom školy umeleckého priemyslu), aktuálne žije v Liptovskej Sielnici.
„Učím na základnej umeleckej škole v Liptovskom Mikuláši. V prvom rade sa venujem maľbe a kresbe, rezbárčina je ôsmym rokom moje hobby,“ približuje, v ktorých druhoch výtvarného prejavu našiel zdroj obživy i záľubu.
Do kostolov
Do vyrezávania sa pustil po tom, čo absolvoval viacero sochárskych sympózií v Poľsku, Francúzsku či na Ukrajine.
Tvorí najmä väčšie sochy a ak si zákazník neželá inak, inklinuje skôr k modernému umeniu. „Folklór veľmi neriešim, keďže takých rezbárov je na Liptove veľa. Rád by som ukázal niečo nové, experimentujem. Venujem sa aj sakrálnej tvorbe, vytvoril som niekoľko plastík do kostolov. S kolegami Vladom Lofajom a Martinom Moravčíkom (výtvarné zoskupenie TATRART) sme do rôznych obcí vyrezávali sochy svätých – Žofiu, Antona, Huberta a mnohých iných,“ vymenúva zopár diel, ktoré vzišli spod jeho rúk.
„Teší ma, že niektoré zo sôch vysvätili významní ľudia, pri soche Cyrila a Metoda v Liptovskej Sielnici to bol napríklad monsignor Petr Piťha z Prahy,“ hovorí s dôvetkom, že spolu s kolegami tiež získali niekoľko ocenení na sympóziách a výstavách.
V Liptovských Kľačanoch sa aj vďaka nemu môžu popýšiť sochou svätej Alžbety, viacero sôch svätého Antona skrášľuje rôzne lokality na Liptove i Orave, v Prosieckej doline môžete naraziť na svätého Svorada, v Pieninách na lietajúceho Cypriána. „Je toho hodne, človek si narýchlo na všetko ani nespomenie,“ konštatuje.
Výšku si nakoniec rozmyslel
Aj v maľbe preferuje sakrálne motívy, zákazky má najmä na portréty a krajinky. Jeho maľby a krstiteľnica zdobia Evanjelický kostol v Liptovskej Sielnici, z čoho má mladý umelec veľkú radosť. „Tí ľudia to jednoducho dokážu oceniť,“ zdôvodňuje.
Obrazov má za sebou stovky. „Prvé dva roky po tom, čo som ukončil strednú školu som to aj počítal, len v tom čase to bolo cez 250 kúskov. Za dvadsať rokov musel ten počet riadne poskočiť,“ usudzuje.
Výtvarníctvo ho dennodenne sprevádza od stredoškolských čias. Uvažoval aj nad vysokoškolským štúdiom, no nakoniec si to rozmyslel.
„Na ružomberskú ŠÚV som sa vrátil po desiatich rokoch a spravil som si pedagogické minimum, aby som mohol učiť deti. Trochu banujem, že som nešiel na výšku. V tridsiatke som sa pokúsil dostať na katedru sochy, aj ma prijali, no nevzal som to. Na Slovensku je dosť ťažké uplatniť sa v sochárstve a mne vlastne úplne stačí to, čo mám, roboty je dosť, takže som spokojný,“ vysvetľuje, prečo sa na to napokon nedal.
Už dlhší čas žije mimo Ružomberka, pretože život na hornom Liptove mu viac vyhovuje. „Ružomberok je moje rodné mesto a mám ho rád, no stále mám pocit, že sa tam toho málo deje. Mikuláš je živší, preto som v ňom zarytý. I keď je Ružomberok môj rodný domov, musím uznať, že lepšie sa žije v Mikuláši,“ porovnáva dve liptovské metropoly.
V závere sa vracia k svojej rezbárskej záľube. Hoci je drevo nevyspytateľný materiál, Michal sa dostal do štádia, že ho už v tomto smere nič nerozladí.
„Viem si poradiť so všetkým, čo chytím do ruky. Niekedy býva problém s prepravou veľkých driev do ateliéru. Ide to hlavne do peňazí, nie je to lacná záležitosť. Čo sa však týka samotnej tvorby, fascinuje ma pracovať s tým objemom a priestorom. Čím má drevo zvláštnejší tvar, tým je aj socha zaujímavejšia a originálnejšia. Viem sa zžiť s čímkoľvek, je to jednoducho krásna robota. Napriek tomu je však môjmu srdcu bližšia maľba,“ uzatvára.
Zdroj fotografií – archív Michala Palka