Vo veku 66 rokov dnes zomrel bývalý ružomberský farár-dekan Alojz Kostelanský. Prečítajte si spomienky jeho blízkych spolupracovníkov na túto osobnosť, ktorá sa zapísala do novodobej ružomberskej histórie.
Keď v lete 2018 odchádzal Alojz Kostelanský z Ružomberka na svoje nové pôsobisko v Liptovskej Osade, oslovili sme štyroch ľudí s prosbou, aby priblížili jeho 27-ročné pôsobenie v ružomberskej farnosti. Tento archívny text prinášame ako spomienku na zosnulého kňaza a pedagóga.
Pán dekan Kostelanský prišiel do našej farnosti, keď som bol v maturitnom ročníku. Okamžite bol cítiť „nový vietor“ v celej farnosti. Z bývalých členov detského spevokolu vznikol spevokol Juventus. Zaviedli sa piatkové mládežnícke sväté omše, na ktoré chodili mladí aj z okolitých farností.
Na „mládežkách“ rozoberal rôzne témy, ktoré oslovovali mladých, ale aj tých skôr narodených. Založili sme skupinu Kéfas a pán dekan nám v začiatkoch dovolil skúšať na fare v spevárni – až mu nadskakovala klávesnica počítača na písacom stolíku.
Stal sa súčasťou môjho osobného života. Bol pri začiatku vzťahu s mojou manželkou (viezol ma z prvého rande z Kľačna ), sobášil nás, pripravoval naše deti na prvé sväté pirjímanie aj na sviatosť birmovania.
Za všetko, čo pre mňa, moju rodinu a našu farnosť urobil mu patrí úprimné a obrovské ďakujem. Nech mu Pán Boh dá ešte veľa zdravia a síl pri pastorácii v novom pôsobisku.
Ľuboš Kútnik, učiteľ, líder gospelovej skupiny Kéfas
Na pána dekana si spomínam od prvých chvíľ, čo som prišiel s Ružomberka. Učil má katechetiku a bol prvým človekom, ktorý mi dal priestor pôsobiť vo farnosti, keď som mal na starosti birmovancov v Baničnom. Tam začali aj naše spoločné kroky.
Jeho kázne a zvlášť detské omše boli jedinečné, myšlienky podával s ľahkosťou, ktorá vždy potešila srdce. Ako spolupracovník v pastoračnej rade či ako riaditeľ cirkevného gymnázia veľmi oceňujem jeho prehľad o veciach, súvislosti, ktoré dokázal vidieť pri príprave akcií. Bol veľmi odvážny pri obnove katolíckeho školstva po revolúcii a celý čas pozorne sledoval všetky kroky našich škôl.
Ako človeka ma naučil trpezlivosti, dôslednosti, ale i odvahe, že každé dobré dielo môže priniesť pre druhých požehnanie. Osobne mi bude veľmi chýbať, viem však, že každá zmena je v živote aj výzvou a preto sa teším aj na spoluprácu s novými kňazmi v našej farnosti.
Kamil Nemčík, riaditeľ Gymnázia sv. Andreja
Pán Ježiš povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne.“ Náš pán dekan Alojz v plnej miere tieto slová uskutočňoval počas 27 rokov svojho pôsobenia v kňazskej službe v Ružomberku.
Božiu lásku do sŕdc detí vštepoval pravidelne každú nedeľu pri svätých omšiach pre deti. Prihováral sa im rečou, ktorej veľmi dobre rozumeli. O tom, čo im pán dekan hovoril v kostole, s nadšením rozprávali na hodinách náboženstva aj v škole. Pripomínali si tak myšlienky nedeľného Evanjelia. Vždy sa tešili na ďalšiu nedeľnú svätú omšu s očakávaním, čo nového im pán dekan pripraví.
Zo srdcom plným vďaky prosíme Pána Boha za nášho duchovného otca Alojza, aby mu dal silu Ducha Svätého, zdravie a svoju pomoc pri každej práci, ktorou hlása evanjelium.
Daniela Záhorcová, katechétka
Alojz Kostelanský sa stal ružomberským farárom v marci 1991. Na poste ružomberského farára vystriedal pána dekana Jozefa Debnára, ktorý v tom čase mal už 75 rokov. Pán dekan Debnár si však dôchodok príliš neužil, zomrel pár dní po odchode do dôchodku.
Ružomberským dekanom sa stal likavský farár Imrich Zahuranec. Po jeho preložení na nové pôsobisko v júli 1994 sa stal Alojz Kostelanský liptovským dekanom.
Hneď, ako Alojz Kostelanský nastúpil ako ružomberský farár, ujal sa nedeľných svätých omší pre deti a svätých omší pre mládež. Od začiatku si vybudoval veľmi dobrý a otcovský vzťah k deťom. Vedel sa im priblížiť ľudsky a duchovne. Na detských svätých omšiach vždy vedel zaujať deti, ale aj ich rodičov. Miloval deti a deti milovali jeho. Tento vzťah k deťom pretrval počas celého jeho pôsobenia v Ružomberku. Počas jeho pôsobenia vznikol aj detský spevokol Svetielko, ktorý viedla po celý čas Danka Záhorcová.
Keď sa podarilo zrealizovať aj kostoly na Kľačne a v Baničnom, tak aj tam zaviedol nedeľné sväté omše pre deti. A ako spomína rehoľná sestra Monika od Satmárok: „Skrze deti privádzal k Bohu aj ich rodičov, skrze deti sa dostával k rodinám.“.
Pán dekan pravidelne spolu s katechétkou Dankou Záhorcovou pripravovali rôzne akadémie, na ktorých vystupovali deti.
Taktiež sa veľmi venoval mladým. Založil mládežnícky zbor Juventus. Pravidelne v piatky slúžil sväté omše pre mladých. V tom čase, keď mával pán dekan mládežnícke sväté omše, tak kostol býval takmer plný. Mladých viedol k úcte k svätému Jánovi Boscovi, na základe toho potom mladí organizovali akadémie o svätom Jánovi Boscovi, s ktorými vystupovali nielen v Ružomberku, ale napríklad aj u saleziánov v Žiline či na Orave v Breze a inde.
Pán dekan stál aj za zrodom speváckeho festivalu Spievajme Pánovi, na ktorý veľmi rád chodil. Medzi mladými sa cítil ako ryba vo vode.
Nakoľko na sídliskách neboli kostoly, a mnohí pre svoju pohodlnosť nechodili na sväté omše, tak sa podujal, že tam vybuduje kostoly a takto pritiahne ľudí. Najprv vybudoval kaplnku na Kľačne. Tam sa taktiež venoval najmä deťom a mladým. Po čase vybudoval kostol v Baničnom. Spomínal, že chce vybudovať kostol aj na Rovni, ale to sa nepodarilo zrealizovať. V roku 2000 sa mu podarilo zrekonštruovať aj kostol v Rybárpoli.
Keďže pán dekan mal veľmi blízky vzťah k deťom a mladým, vedel, že ak majú byť správne vychovávaní a formovaní, je potrebné, aby vznikli aj potrebné inštitúcie – cirkevné školy.
A tak s jeho obrovským nasadením vznikla najprv Základná škola sv. Vincenta, neskôr Gymnázium sv. Andreja a Stredná zdravotnícka škola Márie Terézie Schererovej. Keďže nestačilo len vybudovať cirkevné školstvo, ale bolo potrebné aj vychovať kresťansky orientovaných pedagógov, tak hlavne na jeho podnet vznikol v Ružomberku Katecheticko-pedagogický inštitút pri Trnavskej univerzite, ktorý sa neskôr transformoval na fakultu, ktorá sa neskôr stala základom pre vznik Katolíckej univerzity. No a aby bolo v Ružomberku vybudované školstvo všetkých stupňov, tak za jeho pôsobenia vznikla aj Materská škola sv. Lujzy.
Pán dekan veľmi dbal na to, aby mal vo farnosti vynikajúcich katechétov a tak sa im pravidelne venoval.
Z jeho pastoračnej činnosti by som vyzdvihol duchovné obnovy, ktoré bývali pred odpustovou slávnosťou s. Ondreja, na ktoré pozýval biskupov a kňazov. Taktiež v auguste na sviatok Nanebovzatia Panny Márie zaviedol Mariánske dni, počas ktorých bývali taktiež duchovné obnovy.
Pán dekan veľmi dbal na prípravu birmovancov. Záležalo mu na tom, aby si birmovanci počas tejto prípravy vykonali deväť prvých piatkov. Keď som sa ho raz pýtal, prečo tak trvá na prvých piatkoch, tak mi odpovedal, že v jednom z prisľúbení Božského Srdca je: „Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti.“
Takže aj keď vedel, že niektorí birmovanci sa birmovkou rozlúčia s kostolom, dúfal, že toto prisľúbenie im raz určite pomôže. Robil to len pre ich dobro.
Pri mojom rozhovore s rehoľnou sestrou Monikou od Satmárok o pánu dekanovi, mi pripomenula jednu z jeho vlastností: „ Pán dekan nikdy o nikom nehovoril zle. Chyby druhých si vždy nechal vo svojom srdci.“
Aj keď pán dekan niekedy navonok pôsobil prísne, tak za jeho prísnosťou sa skrývalo dobré, láskavé, otcovské srdce. Býval veselý. Často nám v sakristii pred svätou omšou povedal nejaký vtip alebo nejakú humornú príhodu.
A jeho obľúbená veta, ktorú mi takmer vždy vravel: „Mário, buď dobrý.“
Mário Furdek, miništrant
Článok pôvodne vyšiel 11. júla 2018.
