Prvú televíznu reláciu pripravoval v 16 rokoch. Natočil niekoľko dokumentov a desiatky reportáží, je tvorcom videoklipov k skladbám Simy Martausovej, Petra Cmorika, Martina Haricha či Majselfa. Popritom šéfuje dolnokubínskej mestskej televízii. Ružomberčan Jakub Krška.
Kým väčšina zákazníkov odchádza z reštaurácie s plným žalúdkom, prípadne nie veľmi uspokojivým gastrozážitkom, Jakub Krška z nej raz odišiel s vlastnou televíznou reláciou a malým náznakom toho, čomu sa bude profesne venovať.
V jedno nedeľné dopoludnie, ešte ako stredoškolák, sa vybral posedieť do jednej z mála otvorených reštaurácií. Pri vstupe zbadal nasvietený priestor, rozostavané kamery, pokyny zadávajúcu režisérku. Niekdajšia TV Ruža tu práve natáčala reláciu Čaj o piatej. Mladý Ružomberčan sledoval scénu so záujmom, popritom udržiaval intenzívnejší očný kontakt s riaditeľom.
„Sedel tam chlap, pozeral po mne, ja som pozeral po ňom. Prišiel ku mne, či nepoznám vhodných hostí do diskusných relácií. Poznal som, dal som mu nejaké kontakty. Naďalej na mňa pozeral a opýtal sa „ a nechceš vlastnú reláciu?“ vyťahuje Krška pamätný dialóg, ktorý mu poodchýlil dvere do televízneho mikrokozmu.
A vtedy 16-ročný chlapec prikývol. Bez predchádzajúcich skúseností sa pustil do príprav nedeľnej relácie Svetlo do tmy. Autorsky si ju pripravoval, začal sa oboznamovať aj so strihom. Dlhú životnosť nemala, súkromná televízia zakrátko skrachovala.
Nádejný tvorca však so starším kolegom pokračoval a pripravoval spravodajské reportáže z Liptova pre niekoľko regionálnych médií, neskôr aj pre Markízu a TV Lux, kde už si popri redaktorskej práci „pričuchol“ aj ku kamere. Tú teraz ovláda ako svoju predĺženú hornú končatinu. Odtiaľ už akosi prirodzene smeroval na štúdium žurnalistiky.
Dáva priestor nevypočutým
Aj ako vysokoškolský študent, obťažkaný kamerou a statívom, roky pokrýval dianie z Katolíckej univerzity a regiónu. „Vždy nás učili, aby sme si materiál archivovali. Tak som radšej obetoval disky a nazhromaždilo sa mi množstvo záznamu,“ približuje Krška, ktorý starostlivo uschovávané zábery neskôr použil hneď v niekoľkých dokumentárnych snímkach.
Napríklad vo svojej dokuprvotine Objektívom jezuitu, ale aj v dokumente 869 dní o výstavbe univerzitnej knižnice či v časozbernom filme Pán rektor už o zosnulom bývalom rektorovi Tadeuzsovi Zasepovi, ktoré vznikli pod réžiou a scenárom Matúša Demka a hudobným doprovodom Jána Zborovjana. Ich najnovším spoločným dielom je dokument o histórii školstva s názvom Made in Ružomberok.
„Mnoho záberov nebolo točených s úmyslom spraviť dokument. Skôr s cieľom poznania, objavovania a pátrania po historických súvislostiach,“ približuje mladý autor, ktorý tak roky tvoril filmy bez toho, aby si to vlastne uvedomoval.
Archív má cenný. Či už pre vypovedané svedectvá alebo fakt, že mnoho z respondentov už medzičasom nie je nažive. „Niekoľkokrát sa nám stalo, že keď sme s niekým dotočili rozhovor, dotyčný človek umrel. Do niekoľkých týždňov, dokonca do pár dní,“ hovorí Krška a chvíľu hraničíme s čiernym humorom, keď nadhadzujeme, aby sa ľudia jeho kamere radšej vyhýbali.
Vzápätí dodáva, už serióznejšie. „Skôr som vnímal, že tí ľudia boli nevypočutí. A veľa ľudí na Slovensku je stále nevypočutých, majú čo povedať a chcú to povedať. Myslím, že za tvorbou dokumentov bola vždy túžba po odhaľovaní životných príbehov a toho, čo by chcel daný človek po sebe zanechať,“ rozvíja ďalej mladý autor, ktorý sa v dokumentaristike našiel a dal si métu natočiť aspoň jeden film ročne.
Svedectvá doby
V dokumente 22 hláv odkryli jednu z boľavých rán, spôsobenú červeným režimom. Černovčan Bernard Jaško spolu s kolegom zo Zboru národnej bezpečnosti vystríhal ľudí, ktorých mala v hľadáčiku ŠTB. Oboch v mladom veku exemplárne popravili a stali sa stelesneným mementom pre zvyšných, ktorí by chceli vzdorovať. Ďalších 20 mužov odsúdili vo vykonštruovanom procese na roky väzenia ako odbojovú skupinu.
Divákom to pohne. Či už cíti slanú páľavu v očiach, guču v krku alebo zvieravý pocit v hrudníku. O pohnutých časoch minulých vieme z účebníc, z rozprávania, niektorí sotva to. Namiesto štatistiky a dát sa na plátne premieta konkrétny osud, utrpenie konkrétnych ľudí.
„Máme svoje problémy, potýkame sa s chudobou, ale nezažili sme hrôzy ako generácie pred nami. Nemáme skúsenosť s komunizmom, druhou svetovou vojnou. Môžeme o nich čítať, počuť alebo si o nich niečo pozrieť.
Práve audiovizuálna tvorba sa môže človeka dotknúť asi najviac zo všetkých prostriedkov, či už vplyvom hudby, obrazu, výpovede. Empíria je v tomto prípade rozvinutá na hranu, človeku môže sprostredkovať informácie aj zážitky najrealistickejšie,“ vysvetľuje autor silu videa a dopĺňa, že priami účastníci udalostí už pomaly odchádzajú.
Černovci na plátne
Ak by sme na mape hľadali mestskú časť, ktorá je precízna zdokumentovaná, tak prstom zastavíme práve na Černovej.
Okrem Bernarda Jaška rozpovedala autorská dvojka Krška – Demko v koprodukcii s RTVS príbeh aj o černovskom rodákovi Andrejovi Hlinkovi. Životopisný, svojím spôsobom aj detektívny. Hlinkove telesné ostatky sú dodnes nevedno kde, tak sa vydali pátrať po jeho duchovnom odkaze. Aj potom, akým bol vlastne človekom.
Mozaiku jeho života pomáhali tvorcom vyskladať odborníci, kňazi aj pamätníci, ktorí ho osobne zažili. „Keď sme robili film o Andrejovi Hlinkovi, ktorý je v spoločnosti vnímaný ako kontroverzná osobnosť, kládli sme si otázky, ako ho interpretovať. Jednak sme boli v konflikte záujmov, sme Ružomberčania, kde je k Hlinkovi budovaný iný vzťah ako u zvyšku Slovenska. Tak sme si pozvali renomovaných historikov,“ vysvetľuje postup Krška, ktorý už v zohranej dvojici s Matúšom Demkom pripravuje film o ďalšom Černovčanovi.
„Vendelín Javorka je jeden z najväčších slovenských misionárov, precestoval celú Áziu, Rusko, nevie sa o ňom. Bol prvým rektorom Pápežského kolégia Russicum v Ríme. Černová bude podchytená veľmi dobre,“ s úsmevom naznačuje a nahlas premýšľa, že by to chcelo ešte poriadny film o Ružomberku.
Dvorný tím Simy Martausovej
Krška je kameramanom, filmárom, tvorcom, vyratúvame na ruke. Ako sa identifikuje on? „Vôbec sa nevnímam ako umelec. V tvorbe skôr vidím slobodu. Definoval by som sa preto ako slobodný človek. Ktorý môže tvoriť. Všetko, čo chce,“ hovorí po rozvážnejšom zamyslení mladý Ružomberčan.
A robí toho naozaj dosť. Jeden z ďalších profesných frontov, na ktorom pôsobí, je produkcia reklamných videí a videoklipov. Ak ste zhliadli klipy k piesňam Simy Martausovej, Petra Cmorika či Martina Haricha, tak máte dočinenia aj s tvorbou Krškovej filmovej spoločnosti. Vizuálne ošatili skladby interpretov aj z iného hudobného spektra, pre reperov Majselfa, Dj Wicha, Kaliho či Plexa a Mugisa.
Podľa Kršku je veľa kameramanov, ktorí chodia točiť klipy do Bratislavy. On s aparatúrou mieri zväčša do liptovských lokalít. Koncentrácia krásy na liptovskej ploche nadchla aj Simu Martausovú. „Vzali sme ju na Smrekoviciu, Malino Brdo, do Sliačoch a bola nadšená, že pri takom malom pohybe sa dá tak veľa vidieť,“ hovorí o speváčke, s ktorou prvýkrát spolupracovali pri videu k piesni Čokoláda.
V ňom sa speváčka hojdá v bešeňovskom chotáriku, prechádza po Smrekovici, vezie sa na bicyklíku do Vlkolínca, kde miestnych núka koláčmi a tortou. Zachytené reakcie miestnych sú autentické, v scenári neboli.
„Povedali sme si, nech ľuďom náhodne rozdá koláčiky a uvidíme, ako zareagujú. Reagovali fantasticky. Deti sa tešili, podišla k nej staršia pani, niečo jej dala, pohladila ju po ruke. Ale toto sa nestáva často, iba so Simou. Sadli sme si s ňou vo vízii prírody aj v reflexii textov,“ púšťa nás do zákulisia Krška, ktorého filmovú spoločnosť možno titulovať ako dvorný produkčný tím speváčky. Za posledné dva roky vytvorili takmer všetky jej klipy a na ďalšom pracujú.
V meste chce zostať
Naďalej sa venuje žurnalistike. Ako konateľ Infoštúdia v Dolnom Kubíne má na starosti televízne vysielanie. Keď pred štyrmi rokmi nastúpil, bola v pomerne zlom technickom stave. „Vysielala takmer iba videotext, kvalita ako VHS kazeta,“ vtipne opisuje východiskú pozíciu televízie, ktorú začal viesť, keď mal len 25 rokov. Videl ju však ako výzvu, príležitosť na jej zlepšenie.
Nie sú regionálne televízie náchylné byť PR pre mesto? „Do určitej miery môžu propagovať mesto, ale nie jeho vedenie, skôr mesto ako také,“ hovorí o dôležitom rozdieli riaditeľ, ktorý sa nachádza v špecifickej pozícii. Zodpovedá sa primátorovi, no v televízii musia infomovať nestranne.
„Vždy je to balansovanie medzi tým, aby bolo spravodajstvo objektívne. Do akej miery konfrontovať primátora? Koľko mu poskytnúť priestoru? Otázky, ktoré riešime denne. Keď pokrývame problematickú tému, tak každá strana dostane rovnaký čas na vyjadrenie. Ideálne nezostrihaný,“ približuje, ako sa vysporadúva s neľahkou funkciou.
„Pozrime na MTR, je to jedna z najlepších regionálnych televízií na Slovensku. Myslím si, že Ružomberčania si to možno dostatočne neuvedomujú alebo nevážia. Stačí si preklikať ostatné regionálne televízie,“ pochvaľuje obsahovú aj technickú stránku Ružomberčan, ktorý pracuje v metropole dolnej oravy, no stále žije vo svojom rodisku.
A chce tu aj ostať. Hoc sú dôvody, pre ktoré by odišiel. „Čo si všímam, je nezáujem o človeka, občana. Som z toho sklamaný, lebo mám s čím porovnávať,“ hovorí o jednej zo slabín mesta. „Ale mám nádej v tejto generácii. Mám dobré skúsenosti s mladými ľuďmi, aj na vyšších rozhodovacích pozíciách, ktorým záleží na pravde, spravodlivosti a čestnosti. Či už v štátnej správe, samospráve, kdekoľvek.“
Titulná fotografia: Jakub Krška počas natáčania videoklipu Nenahraditeľná pre Simu Martausovú. Zdroj: archív Jakuba Kršku
