Peklo a komunisti

Dnes o tom, ako sa komunisti pekla báli.

Na začiatku sedemdesiatych rokov v časoch „husákovskej“ normalizácie a tuhej cenzúry som ako vysokoškolský študent  spolupracoval s bratislavským Vysielaním pre deti a mládež Slovenskej televízie.

Jeden z dramaturgov ma nahovoril napísať aj rozprávkovú televíznu hru – plánovali sme inscenáciu nasnímanú v televíznom štúdiu s niekoľkými exteriérovými dokrútkami, nie drahú.

Celkom slušne sme prácu na dielku zvládali, rozprávka čerpala časť námetu z nejakej povesti, bolo to o chýrnych muzikantoch, ktorí sa dostali do pekla na svadbu čertmi unesenej dievčiny – po dramatických peripetiách ju vďaka svojmu muzikantskému umeniu a prostému ľudskému dôvtipu šťastlivo oslobodili a vrátili sa spolu domov.

Definitívny, už nie pracovný názov znel Svadba pod Krstou horou.

Došli sme až po literárny scenár, no keď sa text posunul na schválenie, prečítal to jeden z televíznych šéfov účinkujúci aj ako cenzor a povedal NIE! Toto stopneme a natáčať sa nebude.

Na dramaturgii mi zlú správu opatrne oznámili, bolo im ľúto, že naša takmer ročná robota vyšla nazmar. Vyzradili, a to potichu a dôverne, prečo rozprávku zakázali.

Komunisti, ktorí vtedy manipulovali krajinu a boli aj na vedúcich funkciách v televízii, sa pekla báli, inscenácie o čertoch si vládnuca strana nepriala.

Keď sa to tak vezme a človek popremýšľa, vyzerá to, že medzi jej členmi asi nebol jeden jediný ozajstný ateista neveriaci v posmrtný život.  Nechceli teda ešte zaživa ani na obrazovke vidieť, čo ich čaká…

Text bol uverejnený v zbierke Antona Laučeka – Iba tak VI.

Foto – Wikipedia

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.