Vďaka za otvorenie výstavy s názvom Spútané umenie, práci na nej a vernisáž s audiovizuálnym príspevkom o umelcovi patrí predovšetkým Viktorovi Mydlovi (III) terajšiemu pravnukovi sochára a súčasnému hovorcovi Katolíckej univerzity v Ružomberku, historikovi Rastislavovi Moldovi – kurátorovi výstavy, Pavlovi Ruskovi – akademickému maliarovi a Zuzane Hruškovej, ktorí priložili ruku k dielu aby sa uskutočnila. Významnými momentmi tohto podujatia boli prednesené odborné výklady Rastislava Moldu a Viktora Mydlu. Bývalý primátor mesta Ružomberok Igor Čombor (lekár), sa prihovoril k dielu sochára aj v inom než umeleckom kontexte rodiny Mydlovej, keď spomenul úspešné pôsobenie Artúra Mydlu riaditeľa bavlnárskych závodov v Ružomberku – syna Viktora Mydlu. Zvláštne poďakovanie patrí aj členom rodiny Mydlovej, ktorá pripravila svoje súkromné sochy a zbierky na výstavu, rovnako ako Slovenská Národná galéria.
Viac ako štyridsiatka prvých návštevníkov výstavy so značnou časťou žijúcich rodinných príbuzných sochára si mohla opäť pripomenúť jeho dielo. Počiatočná účasť mohla byť vyššia, súčasne v ten deň sa otvárali v meste vianočné trhy a vianočný koncert v Kultúrnom dome Andreja Hlinku. Príležitosť prečítať si dostatok informácii o Viktorovi Mydlovi (1895-1978) na stenách interiéru galérie Rozeta v časovej osi jeho pôsobenia v Ružomberku. Vidieť všetkých päť búst synov Viktora Mydlu, dokonale a autenticky spracovaný text s názvom Kto bol Viktor Mydlo, Umelecký profil a iné informácie vzťahujúce sa na množstvo umeleckých výstav, ktoré od počiatku 30 rokov minulého storočia usporiadal na Slovensku. Taktiež fotograficky znázornené tri mestotvorné prvky ktoré vytvoril v Ružomberku. Jeden z nich na žiadosť Andreja Hlinku v roku 1934, sochu Krista učiteľa, ktorá sa nachádza na dnešnom Gymnáziu sv. Andreja.
Starý otec Viktor
Z pohľadu vnuka Viktora Mydlu žijúceho s mojimi rodičmi a dvomi sestrami v jeho rodinnom dome od môjho narodenia v roku v roku 1950 do roku 1970 na vtedajšej Partizánskej 89 a neskôr Sládkovičovej ulici 31 (už okrem toho, že verejnosť o ňom vie, že pracoval v tehelni a v 30 rokoch minulého storočia v pozícii vedúceho, že okrem sôch a iných sôch či búst vtedajších štátnikov tvoril aj sakrálne diela, plastiky či reliéfy na budovách aj v iných mestách než v Ružomberku, že opravoval pamätníky a iné poškodené sochy, plastiky s náhrobnými kameňmi a kde pracovným materiálom bol aj gyps, terpentín a farby), musím povedať, že to bol môj dobrý ružomberský starý otec a neobyčajne zručný človek.
V čase, keď hokejky stáli 10, 12 a 16 Kčs, a ja som ich lámal, prasknuté čepele mi opravoval a zliepal starý otec. Ako dôchodca mi hokejky jeden rok vyrábal, hoci neboli vytvorené z jedného kusa, no pri 3 korunovom puku zniesli všetky funkčné kritéria. S ním som chodieval niekedy pre hlinu do tehelne, ktorú sme vozili v zime na saniach. K modelovaniu diel si ju pripravoval zodpovedne a zakrýval vlhkou prikrývkou, vyťahoval z nej vápenec, ktorý pri výpale sochy v peci bol nežiadúcim elementom. Po zamurovaní pece, kde sa ukladali tehly a s ním aj socha, sa spoliehal poväčšine na dvoch zodpovedných starších pracovníkov tehelne. Keď skončil výpal, pec otváral Zvada. Javorka dbal na výpal a udržiaval pece v pracovnej činnosti.
Ostatné, čo zaujíma najmä umelcov a fachmanov jeho ranku, je napísané v dokumentoch o sochárovi. Jeho historického Pltníka nájdete ako maketu v Liptovskom múzeu. Realizácia sochy veľkého Pltníka, ktorý mal dotvárať okolie Liptova a Ružomberka na jednom pozostatku a podstavci mosta v strede rieky Váh, sa koncom 60-tych rokov minulého storočia neuskutočnila. Značnú mieru prečo nie, možno hľadať aj vo vtedajšom štátne politickom zriadení (prezident republiky A. Novotný), keď by sa monument Pltníka mohol považovať za prejav nacionalizmu a tunajšie úrady by umiestnenie a inštaláciu sochy nepovolili. Umelci Róbert Dúbravec st. a Ľudovít Fulla boli jeho priateľmi a občas sa zastavili v jeho malom ateliéri v domovom dvore na Sládkovičovej, kde s ateliérom bola spojená aj rodinná práčovňa.
S odstupom viac ako šesťdesiatich rokov vyšla na výstave na povrch aj iná správa. Sakrálna sochárska tvorba v minulom režime z čias A. Zápotockého a A. Novotného nebola príliš vítaným javom. Sochu Krista učiteľa na vtedajšej III.OSŠ, (neskôr III.ZDŠ) na Revolučnom námestí v Ružomberku zachránil pred jej zosňatím z priečelia školy vtedajší tajomník Mestského národného výboru Pavol Brtoš. Ten vtedy argumentoval úradom moci robotníckej triedy, že ide o sochu Jána Amosa Komenského.
Foto – Marián Mydlo
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
