Ružomberská hlina pri ktorej vyrástla tehelňa.
Keď v nedeľu 13. januára 2013, krátko po pol tretej hodine popoludní padol posledný 94 metrový komín ružomberskej tehelne, zrazu mnohým, čo v bezpečnej vzdialenosti od riadeného odstrelu postávali, stiahlo v hrdle. Tým citlivejším, ktorí s tehelňou roky žili, vypadli slzy upierajúc svoj zrak do neznáma na hlinený kopec, dávajúci istej k mestu priľahlej komunite skoro 140 ročnú obživu.
Tehelňa posledné roky postupne znižovala svoju výrobu pre domáci stavebný priemysel s vývozom svojho artiklu aj pre blízke zahraničie. Jej definitívny koniec nastal niekoľko tridsiatok dní skôr, než pád komína na Bystrickej ceste v Ružomberku. Od stojacich prizerajúcich sa ku kopcu Hríby (ako ho starí Ružomberčania nazývali) vyšli z úst podobné vety: „Wienerberger nás prišiel zlikvidovať, jednu z najlepších hlín na Slovensku, zásoby najkvalitnejšej hliny tu boli ešte na stodvadsať rokov, mohlo tu ďalej robiť ešte sedemdesiat ľudí …”
Vtedajšie miestne tlačové médiá a internetové you-tuby hovorili o bezchybnom výkone odstrelu komína, kde sa napchalo 13 kilogramov priemyselnej trhaviny tak, aby komín padol na milimetre presne tam, kde mal. Ružomberský primátor Ján Pavlík zúčastnivší sa ako jeden z divákov odstrelu komína konštatoval: „Teší ma, že majiteľ tohto areálu sa rozhodol pripraviť v Ružomberku pekný stavebný pozemok.“ Po rokoch tak odišiel do histórie po mäsokombináte a bavlnárskej textilke za Váhom, ďalší výrobný objekt. Vo svojich pamätiach a diskusiách sa k nim vrátil v predvolebnom komunálnom čase roku 2014 aj terajší ružomberský primátor MUDr. Igor Čombor – generálmajor vo výslužbe, hovoriac o tom, že v meste bolo kedysi o takmer desaťtisíc pracovných príležitostí viac než dnes.
Nie je potrebné vracať sa ku faktografickým zdrojom a údajom o tehelni založenej v roku 1871 účastinnou spoločnosťou Ján Janček, st., Karol Krčméry, Jozef Nikel a Jozef Váradi. Odvtedy, čo sa hlina spracovávala triviálnym spôsobom a tehly z nej v kruhových peciach, už uplynulo veľa času a vyrástlo takmer šesť generácií tehliarov. Medzi bývalými ružomberskými tehliarmi je každoročne menej tých, ktorí zažili prvé technologické prerody výrob pamätajúcich kolové mlyny, prírodné sušiarne, výrobu škridiel, hrebenáčov, blokov pre neskoršiu pridruženú paneláreň, drenážnych (melioračných) rúrok, z odpadu rozbitých vypálených tehál i antuku na tenisové ihriská či chodníky a tradičných konvenčných komínoviek K 152, 253 a K 303 a lícoviek, ako ich starí fachmani nazývali. Na sypanie uhlia či koksu do ohňom rozpálených pecí s vyformovanými a predsušenými tehlami so surovej výroby, neskôr s olejovými rozvodmi do pecí si budú pamätať dnešní šesťdesiatnici. Spomenú si i na kvádrovňu pracujúcu blízko tehelne, starší pamätníci na tú prvú (Hudecovu) na južnom konci mesta pri kameňolome. Mladších, už bývalý stavebný priemysel s konjuktúrou v 70-tych rokoch minulého storočia naklonenou ku hline ako primárnej stavebnej surovine, zachytil v treťom technologickom štádiu rozvoja ružomberskej tehelne. To už bola nová tehelňa, ako ju zvykli nazývať (tí skalní ružomberskí „Podskalci“) na okolí, expandujúca niekoľkonásobne vyššou dennou produkciou než tá, ktorá na začiatku minulého storočia stihla od „svitania do zmrknutia“ t.j. od jari do jesene vyrobiť jeden tisíc tehál denne. Ružomberok na konci 60-tych rokoch minulého storočia, popri iných mladších tehliarskych závodoch na Slovensku kráčal k svojej storočnici s konštatovaním, že je schopný vyrobiť viac ako 20,5 miliónov tehlových jednotiek ročne. Severoslovenské tehelne, národný podnik Žilina, pod ktoré ružomberský závod so svojou panelárňou patril spolu so závodmi v Zubrohlave, Pruskom, Rajeckých Tepliciach, Martine, Radole, Diviakoch, Žiline, Sučanoch , Ondrašovej, Púchove a panelárňou v Ilave, tak vytvorili niekdajší kompaktný priemyselný celok patriaci pod vtedajšie Ministerstvo stavebníctva s jeho ministrom Ladislavom Kompišom.
Po dlhých rokoch tehliarstva v Ružomberku sa ťažšie hľadajú príslušné odborné literatúry zacielené k prvopočiatkom či produkčnej konjuktúre tehelne vo svojej tretej štvrtine pôsobenia na rozhraní prebudovávania starého závodu na nový, s nákladmi 100 miliónov Kčs, v ktorom sa malo vyrábať až 61 miliónov tehlových jednotiek ročne. Je dobré, že toto mesto bolo obdarené prírodným zdrojom s veľkými zásobami hliny na dlhé desaťročia. Ružomberská bridlica, či ináč sifer a žĺtka sa dostali pod hľadáčik výskumníkov z Výskumného ústavu v Bratislave v r. 1959 a podrobili sa kvalitatívnym technologickým a fyzikálnym skúškam. Keramoprojekt Brno a katedra silikátov VŠCHT v Prahe, potvrdili v r. 1966 svoju tézu o tom, že Ružomberok a jeho stavebný priemysel vytvára predpoklady pre ďalšiu modernizáciu tehliarskeho priemyslu v ČSSR. Položením základného kameňa dňa 27. októbra 1967, bola na ploche piatich hektárov započatá výstavba nového závodu, ktorý bol odovzdaný do skúšobnej prevádzky. Nájdené hospodárske údaje z 3. júla 1971, z čias vtedajšieho vedúceho závodu Vladimíra Trabalíka, hovoria za rok 1970 tabuľkove o 294 pracovníkoch s priemerným zárobkom 1722 Kčs a hospodárskom výsledku plus 4,0 mil. Kčs pri výrobe 34,352 mil. tehlových jednotiek. Palivovú základňu mal tvoriť tzv. TM olej dodávaný zo Slovnaftu Bratislava s počítanou celkovou ročnou spotrebou 4404 ton, z toho pre nový závod 3240 a pre starý 1380 ton. Ročná spotreba vody mala dosiahnuť 14.550 m3. Časová norma zásob a odber cisternami sa pohybovala na hranici 45 dní. Nová technológia výroby pri vypaľovacej teplote 980 °C v dvoch 115 metrov dlhých peciach s 37 pecnými vozmi mala predstavovať 50 hodín výpalu. Zámery priemyselne budovaného štátu a severného regiónu Slovenska už dávnejšie mali na mysli dostavbu vodného diela Liptovská Mara, výstavbu nových sídlisk vo vtedajšom okrese Lipt. Mikuláš už v dôsledku zaplavenia obcí, z ktorých sa občania museli vysťahovať. Celý proces výstavby a podpory tehliarskemu priemyslu bol naviazaný aj na využitie cestných a hlavných železničných komunikácií. Nemenej významným i požiadavka výroby na vtedajšie stropnice Hurdis, ktoré v tých dobách boli požadovaným sortimentom a úzkoprofilovým tovarom stavebných organizácii v Československu. V roku 1967 bola tehelňa v Ružomberku vyhlásená ako jedna z najlepších tehelní na Slovensku, s titulom „Závod vzornej kvality.”
Prežiť časť histórie tehelne a aktívne sa s ňou aj stotožniť v spomienkach na študentské brigády rokov 60-tych a 70-tych, ktoré táto umožňovala, na rôzne často aj komické brigádnické historky, na staršie generácie robotníkov a jej tehliarskych majstrov z okolia, znamená hlboko zalistovať v pamäti. V náhodných debatách o SST v Ružomberku sa dozviete i to, že jedinou absolventkou tehliarskej priemyslovky bola Anna Ryžáková (Dlutková). Vtedajšia pracovníčka tehelne túto školu absolvovala ako jedinú na Slovensku v obci Tisovec. Najbližšou školu podobného typu bola škola v Hevlíne na južnej Morave. Faktograficky k textu príspevku a dobovej fotografie (aj v poslednej Monografii mesta Ružomberok vydanej v roku 2009 str. 145 – Hospodárstvo) možno na kapote nákladného auta z roku 1931 rozpoznať tehliarsky rod Viktora Mydla, (1895-1978) vtedajšieho vedúceho tehelne z čias zakladateľa J. Jančeka a ružomberského sochára sediaceho v prvom rade s čiapkou, synov Františka, Viktora a Artúra (bývalého riaditeľa Bavlnárskych závodov VIL v Ružomberku) a jeho manželku Máriu rod. Žovincovú na rukách so synom Oldrichom. Starší Juraj Žovinec, neskorší profesor gymnázia v Ružomberku ako piaty zľava vyčnieva nad hlavami troch synov Viktora Mydla. V tej dobe mala tehelňa len dvoch administratívnych pracovníkov. Za všetko s ekonomikou, výrobou a ostatnými záležitosťami zodpovedal vedúci tehelne a jeho podriadený jediný úradník s priezviskom Holdoš poverený i inými úlohami. Radovými zamestnancami tehelne boli poväčšine občania Ludrovej, donovalských osád a Liptovskej Osady. Miestnym bližšie k hline a tehle pripútaným obyvateľom sa postavili dlhšie domy volané baráky, kde byt sa skladal z jednej izby a kuchyne. Pred vstupom do neho bola krytá drevená pavlač. Voda pre príbytky bola dostupná vo vybudovanej studni. Žijúci pamätníci hovoria o prvých obyvateľoch, ktorí v barakoch a tehliarskej kolónii žili a spomínajú na priezviská Migra, Lejava, Gejza Mydlo a Javorka. Obďaleč v objekte boli ešte iné hospodárske stavby (aj tzv. pajty – sušiarne tehál) a budova v ktorej sa piekol chlieb. „Po obsadení mesta Ružomberka nemeckým Wehrmachtom boli kruhové pece tehelne plne založené nemeckou muníciou a zbraňami rôznych kalibrov a inej vojenskej techniky. V tehelni sa v tej dobe pohybovali dvaja nemeckí dôstojníci, jeden sa volal Walter, postavou subtílnejší zo Sudet a bol vraj učiteľom hudby, ten druhý mal meno Fritz. Obaja zamenili občas ich vojenskú stravu a dali prednosť chutnejšiemu tehliarskemu obedu – spomína na jeho detstvo starší pamätník tehliarskeho rodu Mydlovcov, dnes najmladší posledný žijúci syn Viktora Mydla – 84-ročný Ján, bývalý lekár z Michaloviec. Hovorí aj o jedálni starej tehelne, ktorá pravidelne varila obedy pre robotníkov a medziiným v pôstnych obdobiach aj chutné buchty na pare. „Kuchárku volali Madlena, varila pre päťdesiat ľudí, niektorí zostávajúci na tehelni prespávali v murovanej ubytovni, tí zďaleka dochádzajúci si po večeroch varili vynikajúce halušky so slaninou, boli to Donovalci z Mistríkov a medzi nimi i ujčok Bulla.”
Ako mladší potomok tehliarskeho rodu, sám, ale v neskoršej dobe rokov 60-tych mal som možnosť na vlastnej koži zžiť sa s tehelňou bližšie. Prázdninový čas, (po viac ako 50-tich rokoch to znie neuveriteľne, v tých časoch už 13 či 14-roční žiaci – brigádnici dostali možnosť zamestnať sa) som každý rok bezmála piatimi až šiestimi týždňami od roku 1963 strávil na tehelni brigádnicky spolu s mnohými spolužiakmi z blízkeho okolia Sládkovičovej a Šoltésovej ulice v Ružomberku. Z čias základnej školy mám dodnes v pamäti akýsi osemhodinový osobný rekord, 1500 kusov melioračných rúrok zložených z vozíkov, ktorých z pece na malom traktoríku nám školským brigádnikom dovážal dlhoročný pracovník SST Jozef Tisoň. Zo zarobených vtedajších 700 či 800 Kčs v čistom, som si mohol kúpiť kožené poltopánky za 85 korún. V čase brigád som často cítil po večeroch odreté ruky od ostrých hrán vypálených tehál skladaných na dvore tehelne a nakladaných do nákladných áut, keď som nepoužil pracovné rukavice, ktoré sa v tej dobe vyrábali v Otrokoviciach na Morave.
Je tu stále originálna a nezabudnuteľná spomienka na Cyrila Neubauera (zomrel asi okolo roku 2014 a do jeho životnej stovky mu chýbali bezmála necelé dva roky) – vedúceho pracovníka, kvalitára tehelne poklepkávajúceho často svojimi kľúčmi vyvážky tehál, človeka vnímajúceho zvuk a cveng vypálených tehál a popri tom kontrolujúceho aj malé stopy vápenca na hladkej lícnej strane tehly, ktoré nemal rád, aby okamžite zašiel ku hlinisku, ku mlynu, a kontrole výpalu. Kedysi na tehelni pracoval aj Jozef Bruncko v tých rokoch starší päťdesiatnik – človek z Oravy a bývalý strojník na lodi, zachránený po jej stroskotaní kedysi v 40-tych rokoch minulého storočia v Severnom mori. Nám mladším brigádnikom vyprával cez prestávky svoje zážitky na jeho plavbách obchodnej lode po svetových moriach. Najďalej sa vraj dostal až na ostrov Celebes v Indonézii, kde videl najkrajšie ženy na svete. Bol sám, slobodný, vedel aj po anglicky, vo voľných chvíľach často čítal noviny a po večeroch pri slabšom osvetlení miestnosti vo svojom príbytku dobrodružné knihy. Zaujímal sa o šport, pamätám si, ako nám raz pri polievke prečítal nejakú vetu z novín v bufete, (v ktorom bolo povolené počas pracovnej smeny vypiť aj 7 stupňové pivo) o tom, že najznámejší švédsky hokejista Sven Tumba Johanson, okrem hokeja a futbalu hrá aj golf. Bruncko, na ľavú nohu kríval, prespával v objekte tehelne na hornom poschodí domu – starej stavby pri skládke antuky a poškodených tehál, do ktorej viedli vonkajšie drevené schody. Často ho bolo vídavať na jar v záhradách tehliarov na okolí pod Skalami, kde pomáhal svojim spolupracovníkom rýľovať polia, dovážať rez z blízkeho drevoskladu zo závodu Sólo, či spratávať dovezené uhlie, ktorým sa vtedy vykurovali obytné časti robotníckej kolónie papierne a ulice rodinných domov vedúce ku bývalej Zápalkárni.
V riadkoch viet vzdať hold už dnes nežijúcim tehliarom, ktorí vo svojej ťažkej fyzickej práci vyliali litre potu v rozpálených peciach pri vyberaní vypálených tehál uložených v radoch, kde teploty neklesali tak okamžite pod 50°C krátko po tom, čo ich pracovné čaty čakanmi zvonku odmúrovávali, a iným, ktorí sa podieľali na práci v tehelni, mi nedá nespomenúť si na nich, a na tých, ktorých som lepšie spoznal. V žiackej a študentskej pamäti chcem ich spomenúť aj krstným menom, či pracovnou funkciou, ktorú v tom čase zastávali. Podaktorí z nich prežili ťažké rodinné osudy, nešťastné udalosti, vážne pracovné úrazy či samovraždu príbuzného. V pamäti mi ostali aj niektoré júlové tehliarske guláš-partie.
Z množstva mien, je to pochopiteľne, môj otec František, narodený v r. 1925, strýko Viktor, starý otec Viktor sochár, ktorý s hlinou zrástol a vytvoril množstvo pozoruhodných diel a troch mestotvorných sôch v Ružomberku. Z najstaršej pracujúcej generácie prvých tehliarskych rodín: Jakubec, Zatkuliak, Žovinec, Fero Čížik, Bullovci, Melicherovci, Gejza a Agneša Mydlovci (Gejza údržbár manželka Agneša bufet a jedáleň), Dobijovci, Šindléry, Migovci, Šípošovci, Vízy, Rakučákovci, Lejavovci, Zvadovci, rodina Surových, Tisoňovci, Perúňovci, Hanesovci, Pirohovci, Javorkovci (Miroslav automechanik, jeho otec Peter Palič), Oto Chodás a Štefan Haverla šoféri, Zdeno Rusko (otec akad. maliara a prof. na Kat. univ. v RK-u Pavla Ruska ) a Makovický (šoféri Tatier 111 a T 138 a cisterny z cementom), Forgáčovci, Šušorovci, Ján Pavelka, Fero Šooš a Slimák (údržbár) všetci traja z Ludrovej, (v istom období J. Pavelka chodil každý deň do práce v gumených čižmách a z práce peši, ponad Hlinisko a kopec nad tehelňou) Staš, a Koreň z Bieleho Potoka, Jozef Bruncko, Jozef a Rudo Veselovský, (z Lipt. Lúžnej a L. Revúc), O. Plávka, Ján Baran, M. Balážec, Jozef Hrabuša, Gustáv Migra, Jankura, J. Môcik (technológ) Jozef Ilko (ekonóm), Eduard Kmoško (vedúci závodu), Cyril Neubauer, Vladimír Trabalík, Anton Španko (obidvaja vedúci a riaditelia závodov), Ján Hudec (vedúci kvadrovne), A. Kolová, J. Huba s manželkou (stavbár a zabezpečovateľ prvých prác pre výstavbu olejofikácie a cisterien s mazutom, manželka ekonómka) Július Daubner (skladník), Štefan Surový, Faith, Črep, Rudolf Babala (vedúci údržby), Ján Križan, Ing. Ján Chodelka (niekedy dochádzal ako zamestnanec centrály SST n.p. v Žiline)… Posledné obdobia až do umŕtvenia výroby a nejaký čas predtým (keď neskoršie výrobca Wienerberger argumentoval finančnou krízou v roku 2008) Chebeňovci, Peter Gáborík, Ján Uhliar, Ing. František Korček a Ing. Ján Hrušovský (riaditelia závodov), Jozef a Marta Dúbravovci, Lacko, Oldřich Hruška, Ján Vyšný, Božena Šupáková, Eva Hrabovská, Johnová, Soňa Tomlyová, Marta Migová, Štefan Kurilla, Ján Knapčík a iní. Ďalší nemôžu byť vymenovaní a pamäť toho, kto sa pokúsil o tehelni niečo napísať, je do istej miery obmedzená. Snáď neskôr história hliny a tehelne bude pertraktovaná v iných ružomberských či štátnych publikáciách týkajúcich sa stavebníctva a hospodárstva.
Po úspešných produkčných rokoch ružomberskej tehelne, po krízach, svetových vojnách, ktoré priviedli zmenu spoločenského zriadenia, vlastníckych pomerov, technických a technologických zmien, tak prišlo nakoniec to, čo len málokto očakával. Plaziaca sa recesia stavebníctva a existencia nových stavebných hmôt striedajúcich hlinu. Pridružené negatíva priemyselných odvetví na Slovensku (a možno aj riadený útlm a likvidácia tehliarstva) a spolu s ním aj iných priemyselných odvetví s divokými a nedomyslenými privatizáciami v 90-tych rokoch, dali nakoniec stopku aj privatizérom rakúskej spoločnosti Wienerberger. Neboli dlho, neprežili ani jedno desaťročie, neprekročili svoj tieň a nedosiahli lesk bývalých Severoslovenských tehelní so závodom v Ružomberku. Zásoby hliny na niekoľko desaťročí však v kopci za tehelňou zostávajú a sú už šiesty rok zakonzervované. Pre Ružomberčanov smútiacich za tehelňou so slušnou dávkou nostalgie tak vyvstala nevdojak otázka. Budú vôbec ešte niekedy veľké zásoby najkvalitnejšej hliny na Slovensku v Ružomberku otvorené a využité tak, aby sa z nich znovu začala vyrábať tehla, či iné výrobky slúžiace pre budúci stavebný priemysel?
Ružomberok, 30. novembra 2017 (článok bol uverejnený v Rozhľadoch po kultúre a umení)
