Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V časoch socializmu, ak vyrastala nejaká štátom financovaná stavba, bývalo skoro samozrejmosťou, že sa pritom aj mohutne rozkrádalo. Niektorých zlodejov prichytili, iní, šikovnejší, sa pristihnúť nedali.
Za stavebnú rozkrádačku odsúdili aj jedného okresného funkcionára, nenažraného, zo spoločného bral až príliš – postavil luxusné domy nielen svojim deťom, ale aj vlastným súrodencom a sesternici.
Veľmi to klalo do očí a pri vyšetrovaní mu nepomohli ani známosti, jeho funkcionárski kamaráti, rozkrádajúci sofistikovanejšie, sa od zlodeja dištancovali a ponechali ho napospas súdu. Dostal „natvrdo“ jeden a pol roka, čiže celkom mierny trest – vedelo sa, že rodina podplatila sudcu. S ohľadom na dobré správanie dotyčného po ruku z väzby prepustili.
Zazreli sme i s kamarátmi, ako v jedno poobedie vystupuje doma pred bránou z taxíka. Jeho žena – protivná a namyslená fuchtľa ho čakala. Už ako deti sme ju neznášali. V obchode nikdy nestála v rade spolu s ostatnými, ale po známosti chodievala do predajne zozadu, a tam ju prednostne obslúžili.
Oblečenie pre seba a svoje dve dcéry kupovala iba v Tuzexe a nechala sa rozvážať na mužovom služobnom aute. Dvakrát nám rozrezala futbalovú loptu prekopnutú do ich záhrady a my sme jaj zato na Mikuláša „osladili“ parádne talianske čižmy, ktoré vyložila na obločnicu – padlo na to pol kila medu.
Mal som vtedy šestnásť a s partiou nebolo po večeroch niekedy naskrze čo robiť. Vymýšľali sa hlúposti a vítal sa hocijaký nápad.
Niekomu z nás prišlo na um použiť telefón. Nahovorili sme kamarátku a vytočili domáce číslo práve prepusteného. Skúsime chlapíkovi vyviesť to isté, čo vyviedol kedysi Mark Twain štyrom známym milionárom v New Yorku, a tí vzápätí zdupkali z mesta.
Slúchadlo chytila domáca pani:
„Prosím…“
„Dobrý večer,“ odrapkala kamarátka odmeraným, úradne znejúcim hlasom. „Tu pošta. Je to byt súdruha Fabiaka?“
„Áno. Pri telefóne jeho manželka.“
„Vezmite si ceruzku a papier. Prišiel telegram pre vášho manžela.“
Dotyčná, netušiac nič zlého, odbehla, priniesla:
„Mám.“
„Môžem diktovať?“
„Počúvam.“
„Všetko vyšlo najavo. Rýchle uteč!“
„Je to ozaj pre nás?“ zisťovala žena trasúcim hlasom. „Aká je odosielacia pošta? Kto to podal?“
„Odoslané z Bratislavy a text je bez podpisu.“
Na druhej strane linky stŕplo vydesené ticho. My štyria, zlomyseľní chumaji, sme si držali ústa, aby sme nevybuchli.
„Bože dobrotivý,“ vzdychla si Fabiačka. „Čo zase tá sviňa vyviedla? Veď ho len dnes pustili z basy…“
Náš hurónsky smiech musela počuť.
Zahrešila a tresla slúchadlom.
Vyšlo v zbierke Iba tak II. (2008).
Ilustračná fotografia – Pixabay
