Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Stavanie májov v poslednú aprílovú noc mávalo svoje ustálené pravidlá. Partia mládencov si vopred vyhliadla rovné a vysoké smreky, tie za vidna zoťali, olúpali kôru, presunuli na kraj lesa. (Horár bol obyčajne podplatený nejako fľaškou, prípadne im kradnúť drevo ešte aj pomáhal.)
Večer, hneď po zotmení, sa prenášalo do dediny, pred domom vyvolenej sa zdobili zelené konáre na vrcholci pestrofarebnými stuhami a pomaly, pomocou žŕdok posúvali mládenci ťarchu do kolmej polohy. Obyčajne priviazali kmeň o kôl plota, takého silnejšieho, aby máj udržal.
Kým mládenci v noci máj stavali, domáci ich obyčajne pozorovali spoza záclony, otec rodiny, ak bolo treba, vybehol pomôcť, prípadne poradiť. Keď bolo hotové, zahrala muzika, chlapci zaspievali. Domáci vyšli na dvor, ženy pohostili staviteľov niečím na zahryznutie, naliali do pohárika.
Patrilo sa odmeniť za námahu, rodiny v dedine si postavenie žrde s vlajúcimi stužkami na vrcholci vážili – veď na druhý deň bola každá dievčina na vysoký máj pred domom patrične hrdá. Bol dôkazom, že sa o ňu ak nie vážne tak skoro vážne uchádza zodpovedný a usilovný chlapec. Alebo ju má aspoň rád. A to nie je hocičo!
Takto to fungovalo kedysi. Terajšia doba ale obrátila spoločnosť naruby, nabúrala ustálené rituály, zmenila charaktery ľudí, dokonca konanie priečiace sa zdravému rozumu spravila normálnym.
Ešte stále sa vztyčujú máje, ale už nie z iniciatívy mládencov – organizuje to kultúrne oddelenie mesta alebo dediny. Umiestňujú ich uprostred obce alebo na námestí a sú určené všetkým dievčatám, čiže aj tým, ktoré nemajú frajerov. Niekde nainštalujú máj aj pred kostolom, aby sa potešili jeho návštevníčky.
V súčasnosti už len veľmi zriedka sa nejaká partia chlapcov dohodne na postavení mája švárnej dievčine a dôkaz zaľúbenosti šuhaja si sotva niekto všimne. Miestni to zvyčajne berú ako výstrelok nejakých zúfalcov chcejúcich na seba upozorniť.
Máj vztyčujúci zúfalci sa nedávno v poslednú aprílovú noc objavili pred jedným z domov konča hornej ulice.
Dievčina, ktorú tam chovali, nehýrila ktovieakou krásou – mala dosť rapavú tvár, aj bola značne pri sebe, no vedela sa mohutne a schuti zasmiať, a tým očarila Fera – absolventa osobitnej školy so zubami čudesne skríženými do trojuholníka vpredu a trochu „šľahnutého“. Celkom sa tí dvaja k sebe hodili.
Pred starším domiskom nádejnej nevesty s veľkým dvorom a práchnivejúcim humnom vzadu za jasnej noci svietila pouličná lampa, takže o svetlo núdza nebola. Mládenci sa s dlhánskou žrďou dosť trápili.
Len čo máj zdvihli, začal sa nakláňať nabok. Neudržal ho síce hrubý, ale krátky kôl plota. Posúvali žrď znova dohora a pritom im skoro padla na strechu domu. Aktéri boli traja, predtým patrične potúžení, privítali by nejakú chlapskú pomoc, ale z domu nik nevyhádzal.
Aby máj rovno stál, chceli vyhĺbiť tesne vedľa plota úzku a hlbšiu jamu a k tomu potrebovali železnú tyč, naspodku zašpicatenú. Stále pokukovali na okná, hádam konečne niekto vystrčí hlavu, keď vidí, ako sa mocujú, poprosia ho a on tyč prinesie. Ale za záclonou sa nič nehýbalo.
Jeden z mládencov sa odtrhol a kým jeho dvaja kamaráti celí mokrí od potu a už s trasúcimi sa rukami a nohami držali žrdisko, on zhľadúval potrebné železo. Našťastie tyč rýchlo našiel opretú v medzierke a potom chytro, ako o život, hĺbil jamu.
Podarilo sa, prv ako chlapcov opustili posledné sily, holý strom zapadol na miesto a oni ho pripevnili ku kolu nejakým drôtom.
Dielo šťastne zavŕšené, fúkal mierny vetrík, stužky viali. Mládenci vydýchnutí, jeden z nich zahvízdal. Z ulice do dvora vkĺzli dvaja harmonikári a spustili rezko a nahlas: „Sadíme my máje, čo nám dáte za ne…“
Spievajúca trojka prekrikovala hudobníkov, pohľady nádejne upreté k dverám. Konečne domáci vyjdú aj s pohostením a všetky sukne pri zvukoch hudby hostia vyzvŕtajú. Tak by sa patrilo.
Dom zostal mĺkvy aj pri druhej aj pri tretej pesničke. O rodine sa vedelo, že ide o skupáňov, ktorí si v obchode nechajú vydať aj keď ide len o jedinký cent, ale že by i pri takejto príležitosti…
Už nasrdený Fero prestal spievať, zahrešil a päsťou zatrepal na plastový oblok:
„Zuza, čo je?! Kde ste v pekle?“
Ticho.
„A to sa ani neukážeš?!“
Nič.
„Takže ty takto… No Herodesa tvojho! Počkaj!“
Pobral sa k humnu. Hneď za vrátami bola kopa slamy. Škrtol v nej zapaľovačom, oheň sa rozbehol a následne sa chytila aj predná stena červotočou prežratej hospodárskej stavby. Vyšľahli poriadne plamene.
Okamžite vybehli všetci.
Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).
Ilustračná fotografia – bystrica.dnes24.sk, zdroj – TASR
