Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Mačka vraj býva prefíkaným špekulantom. Hovorí sa, že pes je na to, aby človeku ochotne a verne slúžil, mačke musí posluhovať jej majiteľ alebo majiteľka. Votrie sa do priazne a vie sa zalíškať až tak, že napokon chytanie myší zostane na vás a ešte jej ako sprostý vláčite z obchodu plnotučné mlieko, špeciálne konzervy a kozmetiku.
Naša rodinná kamarátka Idka sa líškavým zvieraťom zotročiť nedala. Býva v dome obkolesenom poľami a do neho sa, najmä pred zimou, myši mimoriadne tlačia. Lovca hlodavcov potrebuje takého, ktorý si s nimi poradí. Výstrahou pre ňu bola suseda chovajúca darobnú mačku – tak potvoru vykŕmila, že zlenivela a napokon celú myši zožrali, iba srsť a kosti zostali. Idka máva vždy jedno domáce zviera, a to spravidla kocúra. Mačku nechce, lebo prvú, ktorú dostala ešte pred vydajom, našli po návrate z poľa okotenú v svadobných perinách.
Kocúra vychováva s láskou, ale prísne. Od jari do jesene, keď už rastie drobná žihľava, mu ňou vždy ráno povytiera oči aby nekarpaveli a aby nevystrájal hlúposti. „Muro“ chodí za ňou ako pes a počúva, čo gazdiná rozpráva. Aj sa správa tak, aby ho nemusela napomínať.
Len s predposledným, volal sa Šakiro, nemala šťastie. Chodil na zálety ako najväčší mačací donchuan, a tam, kde nemal. Až na opačnom konci dediny si našiel rozmaznanú mačičku s drahým rodokmeňom, vyhrávajúcu domáce a medzinárodné súťaže. Namyslení majitelia ju pred ním zatvárali, darmo zaľúbený obchádzal celé noci ich dom, alebo nepohnute sedel na plote a vyčkával. Ako keď chudobný šuhaj zmáraný túžbou usiluje o bohaté a urodzené dievča. Omámený vrúcnym citom nedbal na opatrnosť a napokon ho, osprosteného, prešla motorka starostovho syna.
Tri dni po nehode objavila Idka pred bránou ryšavé mača. Niekto ho vyhodil, alebo sa zatúlalo, nevedela. Mravčalo prosebne, tak ho nakŕmila. Potom sa už od novej gazdinej nepohlo, len ona netušila, čo s ním. Ak pôjde o mačku, nechce ju, potrebuje kocúra. Doteraz mala v pamäti zasvinené periny, ktoré musela hneď po svadbe vyhodiť. Na najdúchovi ešte nerozoznala pohlavie, tak aspoň slovne mláďa vopred vystríhala, nech ho ani nenapadne byť mačkou. Ak by k tomu došlo, spraví s ním to, čo s predchádzajúcou – ukáže jej dvere. Mačka pochopí, že sa už nesmie vrátiť.
Idka netrpezlivo kontrolovala, čo je najdúch zač, no ani po troch mesiacoch nenašla pohlavné znaky, ktoré by signalizovali, že ide, ako si priala, o kocúra. Zobrala teda mača na paškál a dala mu ultimátum: ak sa do týždňa nestane kocúrom a nepreukáže to, môže sa pratať.
Odrastené zviera vnímalo ostrý hlas gazdinej, prestalo priasť aj hrať sa, vyzeralo, akoby si hrozbu uvedomovalo. Na svoju chovateľku hľadelo s bázňou, cítilo odmeranosť. Obchádzalo ju radšej a do jej blízkosti prišlo, iba keď ho zavolala. Cítilo vážnosť chvíle – a nerado by do cudzieho sveta.
Na siedmy deň vypršalo ultimátum, a tak ráno, keď mu naliala mlieko do misky, skôr, ako začalo pochlipkávať, sa vyvalilo na chrbát a zostalo nepohnute ležať, nech ho gazdiná prehliadne. Konečne si mohla všimnúť vystúpené semenníky – bol to kocúr.
Mohol zostať.
Vyšlo v zbierke Iba tak VI.
Ilustračná fotografia, zdroj – Pixabay
