Okrem novorodenca si odniesli aj traumatický zážitok

Zoja sa vyberá na obvyklú prechádzku, tlačiac pred sebou kočík so synčekom. Zastavuje pri areáli pôrodnice, neďaleko gaštanových stromov. Ako už nespočetne krát predtým, díva sa do okien budovy. Až kým nie je vyrušená nečakanou interakciou. „Vy ste tu zase?“ prihovára sa jej lekár počas svojej fajčiarskej pauzy. „Hej, hej, dobre sa mi tu kočíkuje,“ reaguje. Nie je to však celkom pravda.

Kým iní sa vyhýbajú miestam, s ktorými sa im spája traumatický zážitok, Zoja ho vyhľadávala. Bol to jej spôsob, akým sa snažila vyrovnať so zraneniami, ktoré si odtiaľ okrem svojho dieťatka odniesla.

Ako aj nemálo iných žien po pôrode. Zachytáva ich nový slovenský dokument Neviditeľná, ktorý prináša tému pôrodnej traumy. Režisérka Maia Martiniak strávila čas s kamerou na pôrodných sálach a aj so ženami, ktoré poznačila zlá pôrodná skúsenosť. S Melody, Stelou, Luciou. Tieto „lucie“ sedeli aj v Galérii Ľudovíta Fullu, kde sa film premietal ešte v septembri. Vyplynulo to z nasledovnej diskusie, ktorá navyše patrila dĺžkou ku galerijným rekordným.

Žena vypadla z procesu

V minulosti ženy prirodzene rodili v prítmí svojho domova, za pomoci babice a ďalších žien. Intímna chvíľa ženy sa už desaťročia odohráva v prostredí nemocníc. „Samozrejme, domáce pôrody nevnímam idylicky, ženy boli vystavené zdravotným problémom a veľkým rizikám. Presunom do nemocníc sa bezpečnosť a pôrodnosť zvýšila. Na druhej strane bola vtedy prítomná ľudskosť a jedinečnosť danej chvíle, ktoré sa vytratili a potrebujeme ich do pôrodného procesu vrátiť“ hovorí pre naše noviny režisérka Maia Martiniak. Dodáva, že z centra pozornosti zároveň vypadla žena-rodička.

Veľkým grom problému je podľa nej chýbajúca komunikácia. Režisérka uvádza, že lekári si robia svoju prácu, ale bez spolupráce s rodičkou. Na sále tak môže nastať variácia „o nás, bez nás“ na „o nej, bez nej“, kedy žena nie je vypočutá alebo informovaná, čo sa deje. Problematická býva komunikácia ako taká. Nerešpektujúca, od nevhodných poznámok, výsmechu po agresívny tón.

„Nic teď neděláme. To vás ani nemůže bolet. Jen vás myjeme. .. Zkuste se trošku zpacifikovat ženo!! My jsme s vámi měli božskou trpělivost,“ adresovali rodičke v dokumente lekár s pôrodnou asistentkou počas toho, ako jej zašívali a oblievali pôrodné zranenia studenou vodou, na ohrievanie nebol čas. Čelia aj iným inštrukciám.  „Ženy bývajú zahriaknuté, nekričte, buďte ticho, pričom práve krikom si niektoré uvoľňujú napätie a tým aj svalstvo,“ vraví dokumentaristka s tým, pri pôrodoch môže dochádzať k násiliu. Netreba si pod ním predstavovať iba to fyzické.

Môže mať podobu zastrašovania, manipulácie, obmedzovania jedla či vody, slobody pohybu či vynucovania si určitej polohy pri pôrode. Nie každej rodiacej žene vyhovuje poloha na chrbte či v sede, ktorá je aj Svetovou zdravotníckou organizáciou vyhodnotená ako najmenej vhodná, pre niektoré najbolestivejšia. Niektoré ženy zažívajú aj neželané zákroky, urýchľovanie pôrodu bez ich súhlasu či nástrihy hrádze aj v prípadoch, kedy neboli nevyhnutné, hovorí Martiniak. A „prehovára“ o tom aj jej film.

Podobné praktiky zažila aj Ružomberčanka Zoja z nášho úvodného príbehu. Dve deti sa jej narodili v Anglicku, tretí raz rodila na Slovensku. V súvislosti s tretím pôrodom sa vie stotožniť s negatívnymi skúsenosťami žien z dokumentu. Počas jej pôrodu nastala komplikácia, strácala veľa krvi – predpokladom bola prirastená placenta. Bola pri vedomí, vedela, že niečo nie je v poriadku, prestriedali sa pri nej dvaja lekári, až prišiel primár. Nik jej však nepovedal, čo sa deje.

„Nerozumela som, čo tá druhá strana robí. Až prišiel tím anesteziológov, spoznala som medzi nimi svoju známu, ktorá mi do ucha pošepkala, že ma idú uspať a že budem potrebovať transfúziu krvi,“ delí sa o svoju skúsenosť Zoja (meno nie je reálne, kvôli ochrane totožnosti respondentky – pozn. redakcie). „U nás sa nič nevysvetľuje. Človek musí stále niekoho poznať alebo si zaplatiť, aby mu bol poskytnutý servis, ktorý mu patrí,“ pokračuje. Teraz už vie, že pre problémy s odlúčením placenty bola v situácii, v ktorej mohla prísť o život. Zažila aj škodlivú metódu tlačenia lakťa na brucho, aby sa pomohlo pôrodu. To snáď nie, pomyslela si. „Ale človek nechce byť v tej situácii konfliktný, lebo má rešpekt. Na Slovensku sa praktizuje veľmi nebezpečné zastrašovanie,“ dopĺňa, s čím sa môže tehotná žena stretnúť.

To všetko na ženy vplýva a môže viesť k traume. A nie hocijakej. Podľa známej americkej fyzioterapeutky a expertky na pôrody a pôrodné traumy Penny Simkin, ktorá vo filme účinkuje, ide o diagnózu post-traumatickej stresovej poruchy. Trauma pôrodu je podľa nej na úrovni traumy, ktorú prežívajú vojaci, keď sa vrátia z vojnového konfliktu. Poznačené ženy sa cítia samy, bezradné, bezmocné, mávajú nočné mory i záblesky z minulosti.

Nie lekári sú zlí, ale systém

Proti sebe nestoja rodičky a lekári, nie sú to dva tábory, upozorňuje režisérka. Náš systém totiž „melie“ aj zdravotníkov. Sú preťažení, majú veľa práce a času málo. Martiniak vidí jasného vinníka. Štát.

„Ten má zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Na Slovensku chýbajú národné štandardy, nemáme zadefinované postupy podľa najnovších vedeckých poznatkov. Tým pádom sa u nás uplatňuje zvykové právo. Veci sa dejú rutinne, ako sú roky zaužívané na jednotlivých oddeleniach. Potrebujeme prenastaviť systém, ktorý bude rešpektujúci k ženám-rodičkám a ich deťom a zlepší pracovné podmienky pre personál,“ hovorí Martiniak, ktorá svoj dokument vníma ako nástroj na dialóg a poukázanie na nevyhnutnosť zmeny.

Veľa závisí i od „mocenských“ pomerov na oddelení, napr. aj od toho, kto má práve službu. To vie ovplyvniť aj správanie zvyšku personálu, vysvetľuje ďalej filmárka.

„Sestričky kmitali. No pripadalo mi, že sa boja primárky, bolo cítiť strach. Možno by mi bez prítomnosti primárky novorodeneckého oddelenia povedali niečo iné,“ dopĺňa režisérkine slová svojou skúsenosťou Zoja. Tá sa vopred informovala, kto bude mať nasledovnú smenu službu. „Aby som sa asertívne pripravila, ako budem vystupovať. Tieto informácie sme si so ženami v nemocnici navzájom posúvali,“ dodáva.

Vie to fungovať aj inak

Mimovládna organizácia Ženské kruhy dlhodobo upozorňuje štát na to, že matky u nás nie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť starostlivosti o dieťa. Prejavuje sa to napr. v separácii detí od matiek po pôrode, hoci ich prítomnosť má pre deti preukázateľné zdravotné benefity.

Slovensko tiež videlo zdvihnutý varovný prst od komisárky Rady Európy pre ľudské práva, ktorá našu krajinu upozornila na porušovanie práv žien pri pôrode a vyzvala ju na nápravu. Na túto problematiku poukazuje aj verejná ochrankyňa práv Maria Patakyová.

Martiniak dopĺňa, že pôrodná trauma je všeobecný problém, ktorý sa netýka len Slovenska. Vo filme však chcela ukázať, že to vie fungovať aj inak, ako sme u nás zvyknutí a ako dobrú prax zobrazuje Dánsko. Aj Zoja v Anglicku zažila prístup na inej úrovni. Pri pôrodoch vlastných aj odpozorovaných, tlmočila totiž pri pôrodoch žien, ktoré do Anglicka emigrovali. Aj tu zažila problémový pôrod, ale vďaka prístupu personálu ho ako problémový ani nevnímala. „Profesionálne ma udržali. Dali mi na výber, ale zároveň ma empaticky a citlivo presvedčili, ktorá verzia je najlepšia, nešlo to príkazom,“ hovorí.

Kým nastane systémová zmena, vidí Maia Martiniak možné riešenie v pozitívnom príklade zdravotníkov, ktorí by inšpirovali ostatných kolegov. Situácii môže čiastočne pomôcť aj miestny aktivizmus žien a organizácií. Cesta je podľa Zoje aj v tom, že matky prehovoria.

Hoci mlčia z pochopiteľných dôvodov. „Stále sme považované za hysterické, nekompetentné, precitlivené.“ Ide navyše o intímnu záležitosť, mnohé nenašli podporu a pochopenie ani v rodine, dodáva Maia Martiniak.

Článok bol publikovaný v októbrovom čísle RK Magazínu. 

Titulná fotografia: Záber z dokumentu Neviditeľná od režisérky Maia Martiniak