Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Skôr ako naši postavili nový dom celkom hore nad Černovou a blízko lesa, bývali sme v starootcovskom. Zo susedov dolu v dedine sa nám deťom javila najzaujímavejšia tetka Filoména. Pracovala v okresnom stavebnom podniku v meste, mohutná, vysoká a mocná, oháňala sa tam čakanom zarovno s chlapmi.
Za socializmu to bola robota, kde sa viac pilo ako budovalo. Suseda prichádzala domov neskoro a pravidelne pod parou. Jej muž Cyril, chudý a šťúply, ju musel čakať s vyriadenou chalupou a uvareným obedom.
Spoza kôlne sme denne sledovali ten istý rituál. Bolo ho dobre vidieť cez dvere, ktoré valiaca sa Filoména za sebou nezatvárala.
Ujček Cyril čakal s pripravenými papučami v chodbe.
„Zase si ožratý ako dobytok,“ obvinila ho a vzápätí mu takú zavesila, že vypadol na dvor. „Až mi je zle z teba! Daj sem tie papuče!“
Potom sa tetka najedla a šla si pospať.
Od rodičov sme vedeli, že ujček Cyril, zarytý abstinent, sa alkoholu dôsledne vyhýbal. Keď sa im pred rokmi narodil syn a on dostal odkaz, vtedy doň spolupracovníci skoro nasilu naliali zopár pohárikov, potom uháňal do nemocnice.
Neskôr sa ukázalo, že organizmus na pálenku nenavyknutého chlapa reaguje po svojom, a tak ujček na pôrodnici ovracal rodičku, dieťa, kyticu, primára a sestričku. Toto mu Filoména nemohla zabudnúť.
Ich syn, ženatý, sa odsťahoval a na návštevy chodieval zriedka. Vždy sám, jeho žena svokru neznášala.
Časom sa tetke Filoméne rozpadla pečeň. Ožltla v tvári a za tri dni bolo po nej.
Po pohrebe, keď Cyril vyplatil kostolníka a hrobára, vybral sa do krčmy.
Vtedy sa opil druhý raz.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – Anna Šenkeríková
