Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Pomerne často chodievam na autorské besedy spojené s čítaním – keď ma pozvú, neodmietnem. Obyčajne ide o stredné školy, väčšinou gymnáziá.
Usilujem sa presviedčať mladých ľudí, že skutočne vzdelaný človek je len taký, ktorý je sčítaný, nie vysedávajúci na nete od vidím do nevidím. Internet nemusí byť až taký úžasný, lebo blikajúca obrazovka navráva vysedávajúcemu, že vlastne nemusí nič vedieť. Stačí len kliknúť, a budeš múdry. Nepremýšľaj, veď predsa aj vlastný názor si môžeš stiahnuť.
(K tejto téme niekto prispôsobil známu rýmovačku: Hovorila krava krave, klikám si na nete práve, keď naklikám päťstokrát, tak dostanem doktorát. Druhá krava tak povedá: Doktorát je veľká veda. Hrdý titul dostaneš, ale kravou zostaneš!)
Literatúra sa stala už aj v škole Popoluškou, preto nám vyrastajú celé generácie nevzdelancov. Ak mládeži na besede poviete, že chcete rozprávať o umeleckej próze a poézii, väčšina znechutene prevráti oči, je to pre nich „otravná“ téma. Takto si ju na väčšine škôl chlapci a dievčatá vo vedomí zafixovali.
Netreba sa vopred vzdať, a tak aby som rozprávanie odľahčil a zároveň pripomenul aj naše staršie literárne diela, ktoré študenti spravidla chápu ako nutné zlo učebnej látky, priberiem si na pomoc postmodernu. Tá sa sem-tam opiera aj o klasiku, pričom ju stavia do iného, niekedy aj humorného svetla.
Spomeniem napríklad Turčína Poničana s dovetkom „v gatiach“: Jajže Bože, strach veliký (v gatiach), vpadli Turci na Poniky (v gatiach), vpadli, vpadli o polnoci (v gatiach), jajže Bože, niet pomoci (v gatiach). Ľudia Boží, utekajte (v gatiach), zajať Turkom sa nedajte (v gatiach). A čo mladé zutekalo (v gatiach) a čo staré nevládalo (v gatiach). Skočil Turčín bystrým skokom (v gatiach)…
Alebo porovnám nesmrteľnú Sládkovičovu Marínu, ktorú jej súčasníci opisujú ako príťažlivú moletku s iskrou v očiach, so súčasnými devami, pričom pripomeniem nepatrný rozdiel: ak má teraz dievčina iskru v očiach, môže to byť aj signál, že si práve dobila elektrický paralyzér a pátra po vhodnej obeti.
Anča Zmija, akú poznáme z Timraviných Ťapákovcov, keby sa objavila v postmodernej literatúre, by asi neprežila v detstve toľko bolesti, koľko si zrejme musela vytrpieť táto jedna z najznámejších postáv z diela našej spisovateľky. Kedysi, ak dostalo dieťa obrnu, tetky liečiteľky na dedinách presviedčali rodičov, že úbožiatko treba pribiť na vráta, potom sa zdeformované údy vystrú. O priklincovanom a zvíjajúcom sa dieťati študenti pocúvajú, tým ich zaujmete v Michalovciach, Banskej Bystrici, Dunajskej Strede, Námestove, Žiline.
Potom im už môžem niečo prečítať aj z vlastných textov. Na záver sa poslucháčov spýtam, či majú nejaké otázky. Deväťdesiatosem percent obyčajne mlčí. Nič ich nezaujíma a ani nič nechcú vedieť. Zriedka sa nájde zvedavec spytujúci sa sám od seba a zázrak býva, ak ide o sčítaného. Ale našťastie, aj takí ešte sú, pozorne počúvajú a kladú otázky dokazujúce, že múdrosť absorbovaná z beletrie, im vošla do krvi.
Na jednom gymnáziu sa raz „vyskytol“ takýto sústredene sledujúci, asi sedemnásťročný. Päsťou si podopieral bradu a bol nápadný hlavne tichosťou, lebo sedel vedľa rozchichotanej dievčiny, ktorej bola celá beseda aj literatúra viditeľne ukradnutá. Ten chudý chalan s pátrajúcim pohľadom a vyčesanými vlasmi sa počas celej produkcie ani nepohol.
Pár minút pred koncom som, ako obyčajne ponúkol prítomným možnosť uspokojiť zvedavosť v prípade, že sa chcú odo mňa ešte niečo dozvedieť.
Hlboké ticho ako obyčajne.
V tom tichu sa asi po desiatich sekundách zdvihla ruka predtým celú hodinu zovretá v päsť:
„Môžem otázku? Takú na telo…“
Znelo to ako výstrel.
Mierne ma zaskočila ráznosť jeho hlasu a to „telo“, no v duchu som sa potešil. Konečne vážny záujemca o beletriu. Chalan bude asi zvedavý na môj osobný až intímny vzťah k literatúre. Určite aj na obľúbeného spisovateľa. Ktorého z našich a svetových autorov považujem za najlepšieho…
Aspoň sa budem môcť rozrozprávať o Selme Lagerlöfovej, prvej žene držiteľke Nobelovej ceny za literatúru, ktorá mnohých mužských laureátov môže strčiť do vrecka svojej zástery – také nádherné a ducha do výšav povznášajúce knihy napísala.
„Nech sa páči!“ vyzval som domnelého literárneho fanúšika.
Všetky hlavy sa k nemu obrátili.
Chalan s vyčesanými vlasmi mal jedinú otázku:
„Tie zuby v ústach máte vlastné?“
Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).
Ilustračná fotografia – lemonde.fr, zdroj: AFP/FREDERICK FLORIN
