Aj veľkonočné sviatky pretkávala symbolika hojnosti

S príchodom jari to v dolnoliptovských obciach začalo ožívať – oralo sa, sialo, vyháňal sa dobytok. Dobrú úrodu mali zaistiť aj jarné zvyky a tradície.

Na Šúľkovú alebo Smrtnú nedeľu zvykol po dedinách chodievať sprievod so slamenou figurínou Murieny, Morany či Moreny, symbolizujúcej slovanskú bohyňu smrti a zimy. Záverečné obradné spálenie bábky a jej utopenie v rieke malo docieliť koniec zimy a privolať teplé slnečné lúče.

Jeden z najarchaickejších zvykov má korene v predkresťanskom období, kedy ľudia verili, že prírodu ovládajú nadprirodzené sily a ich konanie možno ovplyvniť. V mnohých dolnoliptovských obciach sa obchôdzky s Murienou zachovali dodnes.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

„Už niekoľko rokov sa tento zvyk udržiava aj u nás v Martinčeku a to vďaka aktívnym členkám Miestneho spolku Slovenského Červeného kríža. Aj na tohtoročnú Šúľkovú nedeľu sa naše dievčatá a ženy v krojoch, za spevu krásnych ľudových piesní prešli po dedine. Navštívili každú domácnosť v obci, rodinu obdarovali prianím zdravia a lásky, ale i maňuškami, symbolom jari a znakom zrodu prichádzajúceho života. Akcie sa zúčastnili aj naši najmenší v zastúpení detí materskej a základnej školy,“ priblížila zástupkyňa starostu Monika Brtková.

Sprievod s Murienou v Martinčeku. Foto – archív MS SČK Martinček

V niektorých lokalitách robí Morene spoločnosť aj Dedko, ktorý symbolizoval prázdne sýpky a komory. Ide hlavne o oblasť horného Liptova, no sprievod v takomto zložení ste mohli vlani postrehnúť aj v centre Ružomberka.

„Vychádzame zo sliačanskej tradície, kde sa topil aj dedko. Najskôr ho chlapci dobili palicami a potom ho vyhodili,“ objasnil vtedy Igor Littva, vedúci Folklórneho súboru Liptov, ktorý obchôdzku s Morenou v meste organizuje.

Hrubé klasy

Tri týždne pred najväčším kresťanským sviatkom sa zvykli konzumovať takzvané šúľky, ktoré gazdiné pripravili zo surovín vyzbieraných počas tradičnej obchôdzky s Murienou. Z toho vychádza aj pomenovanie Šúľková nedeľa. Niekde bol však tento názov v podstate synonymom Smrtnej nedele.

Cesto na šúľky tvorili hladká múka, vajcia a voda. Uvarené a omastené šúľky sa dochucovali bryndzou, orechmi, lekvárom či makom. Okoštovať ich každoročne môžete v Bielom Potoku, kde býva vynášanie Murieny spojené s ochutnávkou tejto pôstnej špeciality.

Keďže boli v minulosti ľudia odkázaní sami na seba a prežili len vďaka tomu, čo si sami dopestovali alebo dochovali, veľký dôraz kládli na symboliku. Odrážalo sa to aj na príprave šúľkov.

„Robili ich čo najhrubšie, aby mali hrubé klasy obilia. Všetko sa snažili rozmnožiť a zveľadiť,“ vysvetlila etnologička Iveta Zuskinová z Liptovského Hrádku.

Vlaňajší sprievod s Murienou ulicami mesta. Foto – autorka

Na Kvetnú nedeľu, ktorá má pripomínať Ježišov príchod do Jeruzalema, požehnávajú kňazi počas bohoslužieb bahniatka. Tie si mnohí ľudia dodnes odkladajú za obrazy či za hradu na povale, aby ich chránili pred živelnými pohromami.

Mäsové špeciality

Keďže jar znamenala nový začiatok, predveľkonočné obdobie bolo spojené aj s upratovaním. To vyvrcholilo na Zelený štvrtok, kedy ľudia poriadili domácnosti, čistili príbytky popolom a bielili steny.

Na každodenné kúpanie v minulosti neboli podmienky, no na Zelený štvrtok sa poriadne poumývať patrilo. Matere kúpali deti v spoločnej vode a verili, že tento úkon zabezpečí, aby boli zdravé.

Zaujímavá bola aj strava. „Obvykle sa varilo niečo zelené, teda pokrmy zo žihľavy a iných rastlín,“ opísala Zuskinová.

Na Veľký piatok bol prísny pôst, ktorý dodržiavali evanjelici aj katolíci, mnohí zjedli nanajvýš kašu či kúsok chleba. Pôstnymi jedlami však boli aj šúľky, varené zemiaky či ryža v mlieku. Streda, piatok a sobota – tieto dni boli pôstne počas celého roka.

Ľudia tiež verili, že v deň, kedy rozjímajú nad Ježišovým utrpením a jeho smrťou na kríži, budú bolesť ľahšie znášať aj zvieratá. Preto sa na Veľký piatok zaužívalo obrezávanie ratíc či značkovanie oviec.

Hoci sa mäso mohlo jesť už po vigílii na Bielu sobotu, obvykle sa doň pustili až v nedeľu. Typickými veľkonočnými pochúťkami boli údená šunka, klobása či údené koleno. Niekde sa chystali aj mäsové polievky, v Likavke a Liptovských Revúcach pripravovali huspeninu.

„Za kvalitné jedlo považovali ľudia bravčovinu a tiež jahňacinu, preto bolo zvykom že si na Veľkú noc ukuchtili jahniatko. Vo formičkách tiež piekli sladkých barančekov, ktorých aj vyzdobili,“ vymenovala ďalšie sviatočné pokrmy etnologička Zuskinová s dôvetkom, že sa chystali aj kysnuté koláče, hlavne makové či tvarohové záviny.

Škrupinová obeť

Na stole nechýbali ani vajíčka, ktoré boli taktiež symbolom dobrej úrody. Tie, z ktorých mali vzniknúť kraslice, sa obvykle vyvárali v sennej mrve alebo káve, aby nadobudli pekný farebný odtieň. Na Liptove ich však zdobili strohejšie než v iných oblastiach.

Etnologička Iveta Zuskinová počas besedy v Mestskej knižnici v Ružomberku. Foto – autorka

V niektorých dedinách pri Ružomberku chodili chlapci po kúpačke gúľať vajíčka dole vrchmi. Tým, že sa rozbili, mali kontakt so zemou, ktorá ľuďom zabezpečovala obživu. Tak, ako sa nevyhadzovali omrvinky zo sviatočných jedál, neskončili len tak pohodené ani škrupiny z vajec. V Liptovských Revúcach bolo napríklad zvykom vhodiť tieto prebytky do prvej brázdy.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

„Išlo takpovediac o obeť pôdnym démonom na uzmierenie. Ak aj zvyšky sviatočných jedál neskončili v zemi, mohli sa nanajvýš spáliť. Aj tento úkon však mal svoje opodstatnenie. Verili, že oheň tak nebude zlý pán, ale dobrý sluha,“ ozrejmila Zuskinová.

A ako zvykli prebiehať pondelkové kúpačky? „Kedysi chlapci málokedy vytiahli dievča z postele. Mladuchy sa schovávali na pôjde, do truhlíc či v humne. Vždy to však musela byť taká skrýša, kde sa ju mládencom podarí nájsť. Ak by ju neobliali, bola by to veľká hanba. Aj malí chlapci chodili kúpať svoje vrstovníčky. Neoblievali ich však vodou, ale takzvaným parfínom, doma pripravenou voňavkou napríklad z fialiek,“ ozrejmila etnologička Zuskinová.

Vyvrcholenie sviatkov bolo podľa jej slov síce veselé, no nešlo o žiadnu bujarú zábavu. „Kedysi sviatky neboli o obžerstve, prežívali sa veľmi dôstojne v rodinnom kruhu. Predovšetkým boli spojené s náboženstvom a vierou.“

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 4/2019.

Titulná fotografia – Pixabay

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.