Medzi drôtenými výrobkami remeselníčky Evy Biarincovej nájdete aj kraslice. Pred Veľkou nocou ich zvykne vyrobiť približne 150.
Šikovanú drotárku mnohým Ružomberčanom netreba predstavovať. Rozmanitú tvorbu zručnej rodáčky už mohli obdivovať v Liptovskom múzeu alebo vo Vlkolínci.
S drôtovaním sa začala svojpomocne zoznamovať pred štrnástimi rokmi. Opletanie vajíčok ju však spočiatku vôbec nelákalo. „Vymýšľať v tomto smere niečo nové je dosť náročné. Pustila som sa do toho len pre utvrdenie svojho sebavedomia,“ hovorí aktívna dôchodkyňa o svojich začiatkoch s kraslicami.
Hneď od začiatku sa so svojimi výtvormi prihlasovala aj na celoštátne výstavy. Už v roku 2009 získala v Tvrdošíne ocenenie za kolekciu drôtovaných vajíčok.
Škrupiny praskajú minimálne
Výroba kraslíc ju zamestnáva najmä v predveľkonočnom období, no aby mala na jar dostatočnú zásobu vajíčok, zbiera ich počas celého roka. Odkladá si najmä slepačie, keďže husacie sa ťažšie zaobstarávajú.
Vajíčka najprv vyfúkne, umyje a odmastí. Poväčšine ich ponechá biele, niektoré si však zvykne zafarbiť v cibuľových šupkách. Získajú tak bledohnedý, modrastý až tmavočervený nádych.
Oplieta ich rôznymi slučkami – sploštenou pružinou či šitou krajkou. Mnoho ráz ich dozdobí drobnými korálkami a spestrí farebnými drôtikmi. Vzory vajíčok sa nesú v tradičnej ľudovej nôte.
Škrupiny sú síce krehké, no pani Eve už prasknú len zriedka, aj to poväčšine v prípravnej fáze, kedy vajíčka namáča v cibuľovom vývare. Keďže chce, aby boli rovnomerne zafarbené, musí ich otáčať, čo si občas vyžiada svoju obeť. Pri samotnom zdobení sú však škody minimálne.
„Človeku sa to postupne dostane do rúk a príde na to, ako vajíčka správne chytať, dáva si pozor,“ konštatuje pani Eva.
Výroba jednej kraslice trvá najmenej hodinu. Pokiaľ je vzor hustejší a výplet náročnejší vie sa vyšplhať aj na tri hodiny. Spotreba drôtu na jedno vajíčko je aj desať metrov.
Takmer dve stovky odrôtovaných symbolov Veľkej noci si svoje miesto nájdu v domácnostiach rodinných príslušníkov, známych a priateľov.
Prečo práve drôt?
Výroba kraslíc je však len jedným z mnohých tajov drotárstva, ktoré pani Evu pohltili. Jej život sa síce dlhodobo spája s tvorivou činnosťou, no práci s drôtom sa začala intenzívne venovať až po odchode do dôchodku.
Dlhé roky pracovala v školstve, najskôr viedla rôzne krúžky či tvorivé dielne a pripravovala súťaže, neskôr aj vyučovala.
Od detstva mala blízko k ručným prácam. Nerobilo jej problém vyšívanie, štrikovanie ani háčkovanie, dokonca šila aj pánske obleky či vetrovky. Týmto smerom sa uberali aj záujmové aktivity, ktoré vytvárala pre školákov.
Možnosť venovať sa naplno všetkým svojím koníčkom prišla až v dôchodkovom veku, kedy sa z Oravy, kde dovtedy žila, presťahovala do rodného Ružomberka. V lete sa pohrúžila do záhradkárčenia a túlania po horách.
„Pochádzam zo športovej rodiny, a tak ma vždy bavila turistika. Dnes už mám pochodené všetky okolité vrchy Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Záhradkárčim na mojej, dcérinej aj synovej záhrade,“ usmieva sa pani Eva.
Chladnejšie dni jej však nasadili chrobáka do hlavy. Rozmýšľala, ako sa realizovať v zimných mesiacoch. Práve vtedy ju oslovil nový materiál – drôt.
„Inšpiroval ma svojou tvarovateľnosťou a tým, že sa s ním dá pracovať podľa nových dekoračných trendov. Je takou studnicou nápadov,“ vysvetľuje.
Kým sa z nej stala skúsená drotárka, musela si prečítať viacero kníh a absolvovať niekoľko konzultácií s odborníkmi, keďže v okolí sa neorganizovali žiadne kurzy. Radila sa aj s výtvarníkmi, ktorých majú v rodine. Doteraz navštevuje Budatínske drotárske stretnutia, kde si drotári vymieňajú svoje skúsenosti.
Venuje sa najmä výrobe menších dekorácií a suvenírov. Nebráni sa však ani väčším veciam – miskám či vázam.
Jej práca nezostala dlho nepovšimnutá. Pred desiatimi rokmi jej Liptovské kultúrne stredisko udelilo ocenenie Pocta umelcom Liptova, ktoré si prebrala v Kultúrnom dome v Likavke.
„Vlani boli niektoré z mojich výrobkov na viacerých výstavách v Prahe. Pár sa ich objavilo aj na výstave dráteníckeho řemesla v zámku vo Vlašime. Zúčastnila som sa viacerých výstav v Liptovskom múzeu,“ spomína si dnes už skúsená drotárka.
V decembri zavítala spolu s medovnikármi a hudobníkmi z Terchovej na slovenské veľvyslanectvo vo Varšave, kde predviedli ako sa u nás slávia Vianoce.
Už tradične nevynechala ani tohtoročné pásmo o sviatkoch jari, ktoré organizujú v Liptovskom múzeu. Aktuálne sú jej výtvory prístupné na drotárskej výstave v Trenčíne.
Nadšenie ju neopúšťa
V neposlednom rade je pani Eva aj členkou ružomberského klubu Unesco, ktorý má každý rok vo Vlkolínci spoločné tvorivé sympózium s umelcami z českého Kromeříža a zo srbského Báčskeho Petrovca. V týchto mestách bola pani Eva viackrát predvádzať svoje remeslo.
S drotárstvom oboznamuje aj školákov, taktiež robila niekoľko kurzov pre dospelých. V lete si jej drotárske umenie môžete najčastejšie pozrieť práve vo Vlkolínci.
Mnohí remeselníci ponúkajú svoje výrobky na jarmokoch, no pani Evu na nich nájdete len sporadicky. „Uprednostňujem skôr ukážky drotárskeho remesla pri rôznych príležitostiach,“ objasňuje zručná drotárka, ktorá sa so svojou záľubou rada podelí.
„Drôtovanie ma už akosi chytilo za srdce. Pokiaľ na tom budem zdravotne v poriadku, tak sa ho aspoň v blízkej budúcnosti nemienim vzdať. Vniknutie do tajov remesla trvá dlhšiu dobu a keďže som s tým už začala, zrejme ma to len tak nepustí,“ vysvetľuje, prečo ju jej nadšenie stále neopúšťa.
Z najbližšej rodiny sa síce v stopách pani Evy neuberá nikto, no či sa deti alebo vnúčatá nadchnú pre toto krásne remeslo ukáže až čas. Veď do dôchodku majú ešte ďaleko.
Zdroj fotografií – archív Evy Biarincovej
