Ako sme sa štverali na zasneženú Magurku

Predstava romantickej, zasneženej krajiny nás v jedno januárové predpoludnie vyhnala do hôr. Cieľom bola Magurka, najvyššie položená osada na Slovensku.

Ak sa sem vyberiete v čase, keď sa Perinbaba utrhla z reťaze, cez Liptovskú Lúžnu to môže byť celkom zážitok. Neodhrnutá cesta dá zabrať aj autám s pohonom 4×4.

Nevydalo

Krátko nato, ako to kúsok nad dedinou otočil štvorkolesový Japonec, vzdala to aj naša ruská Nataša.

Neostávalo nič iné, len sa dať na ústup. Pri otáčaní v takmer polmetrovej vrstve snehu nás však ruská technika na nemeckých gumách zradila po druhý raz. Svoju premiéru tak konečne zažila lopatka, ktorá nám v aute robí spoločnosť už niekoľko rokov.

Odrazu sa k nám zospodu prihnal vysoký, bradatý junák, čoskoro priklusali aj jeho kamaráti. Lopata a tri páry rúk naviac pomohli. O pár minút si už auto razilo cestu dole kopcom.

Zastavujeme kúsok pod zaparkovaným Japoncom a dávame sa do reči s našimi záchrancami. Otvorený kufor napovedá, že si prišli zalyžovať. Poblíž ale nevidno žiaden vlek.

„Chystáme sa vystúpiť na Veľkú Hoľu,“ ukazuje na kopec obďaleč 32-ročný Martin Banáš, pôvodom Lúžňan, žijúci v Trenčíne. „Podľa podmienok zvolíme bezpečnú trasu výstupu aj zjazdu. Môžu to byť zhruba tri-štyri kilometre s prevýšením asi šesťsto metrov, možnože to stihneme otočiť aj dvakrát,“ upresňuje, zatiaľ, čo si na lyže naťahuje stúpacie pásy.

Pred autom sa postupne kopia ruksaky. „Máme tu skialpinistickú výstroj, lekárničku, teplý čaj, lavínový set – lopatu, sondu, vyhľadávač,“ oboznamuje nás Martin.

„Bezpečnosť je prvoradá,“ nadväzuje 27-ročný Oto Nováček, Ružomberčan žijúci v Bratislave.

„Je to super koníček a venuje sa mu čoraz viac ľudí. Netreba však preceňovať svoje schopnosti a podceňovať schopnosti prírody,“ pridá svoje odporúčanie pre nadšencov skialpinizmu 32-ročný Radovan Kubis z Ružomberka.

Podarilo sa

Motivovaní nečakaným rozhovorom s aktívnymi športovcami sme sa na chvíľu pohrávali s myšlienkou vyštverať sa na Magurku po vlastných. Potom sme však usúdili, že to netreba preháňať, aby sa naše novoročné predsavzatia neskončili zápalom pľúc alebo infarktom.

Skúšame to cez Partizánsku Ľupču. Ujazdený sneh, v nebezpečných úsekoch posypaný štrkom. Sem-tam nás šmykne, párkrát sa modlíme, aby sme neskončili v potoku. Po záverečnom stúpaní, ostrých zákrutách a zopár nadávkach sa pred nami konečne vynára vytúžená Magurka.

Prvé, čo si pri vstupe do osady všimnete, je už viac ako storočný kostolík, o ktorom sa neskôr dozvedáme, že ukrýva starý rapkáč. Kedysi ním zvolávali baníkov do práce.

To, že Magurka má bohatú banícku históriu, zrejme nie je žiadna novinka. S dolovaním zlata tu začali už v 13. storočí, ťažilo sa tu aj striebro a neskôr antimón.

Za najslávnejšej éry žilo v osade 250 ľudí. Po ukončení ťažby v roku 1923 veľká časť domácich odišla, päť rokov na to sa počet obyvateľov zredukoval na 75. V súčasnosti v nej má trvalý pobyt asi deväť ľudí.

Srdcová záležitosť

Magurka, ktorá leží v nadmorskej výške 1080 metrov nad morom, však nie je permanentne vyľudnená. Prichádza sem veľa turistov, mnohí preto, že majú k tomuto miestu veľmi osobitý vzťah a prirástlo im k srdcu.

„Chodili sem ako deti so svojimi rodičmi či na lyžiarske kurzy,“ opisuje pohnútky zvyčajných návštevníkov Miroslav Meluš, správca horskej chaty na Magurke, kam zamieria mnohí turisti, nezriedka aj z Izraela, Anglicka či Holandska.

„Poväčšine prichádzajú ľudia, ktorí vedia, že prišli do hôr, vyhovuje im, že sme horská chata, je tu slabý mobilný signál, dobré domáce jedlo, neočakávajú žiadne veľké služby. To nájdu v strediskách naokolo,“ vysvetľuje 38-ročný Meluš.

Chata je pre mnohých návštevníkov ideálnym východzím bodom pre výlety do okolia. Poľahky sme sa ňu natrafili aj my, prechádzajúc úzkou uličkou lemovanou snehovými mantinelmi a drevenými chalupami.

Dozvedáme sa, že Meluš trávi na chate zhruba päť dní v týždni. Do osady síce vedie prístupová cesta, no obyvatelia musia rátať s možnosťou, že počas veľkej snehovej nádielky je to s presunom komplikovanejšie.

Od Partizánskej Ľupče síce chodí cestu prehŕňať niekedy aj každé dva dni traktor, no ak nemáte štvorkolku alebo snehové reťaze, vydať sa na cestu je riskantné. Zriedkavé nie sú ani dlhšie výpadky elektriny. A tak sa ľudia na Magurke naučili myslieť na horšie časy.

Je tu čo obdivovať

Vonku je pokoj a božské ticho, v chate to však s prichádzajúcim večerom začína ožívať. Nahrnie sa do nej skupinka dospelých s deťmi aj dvaja postarší páni, ktorí nám priateľsky poreferujú, že od Lúžnej je to už odhrnuté. Chatár sa s každým zvítava, panuje tu dobrá nálada. Meluš, ktorý v zime plní úlohu zásobovača, sa neváha obracať ani v kuchyni.

Chatár Miroslav Meluš.

Keď si ku nám opäť prisadne, prezrádza, že je od Nitry, konkrétne z Vrábeľ. Od malička však behal po horách a Magurku pozná veľmi dobre.

„Chodievali sme sem s rodinou a známymi. Neskôr sme si tu s rodičmi postavili aj chalupu. Spolu s kamarátom sme snívali o tom, že raz budeme vlastniť horskú chatu, čo sa nám pred vyše rokom splnilo,“ rozrozpráva sa, ako sa ocitol v chate, ktorá má nemenej zaujímavú históriu ako samotná osada.

Na vychádzkach po okolí môžete naraziť aj na portály do štôlní, na jednej z turistických trás, ktorá vedie po starej banskej ceste, nájdete aj pozostatky vodovodu, ktorý baníci vo veľkom využívali. V budúcnosti by tu chceli vybudovať aj náučný chodník.

Preplnení novými dojmami a zemiakovými plackami nasadáme do auta. Posolstvo na záver? Ak sa chcete na Magurku vyvážať len tak na blink aj počas zimy, zadovážte si aspoň poriadne pneumatiky.

Titulná fotografia: Nadšenci adrenalínového lyžovania, na ktorých sme natrafili pri prvom pokuse dostať sa na Magurku. 

Zdroj fotografií – autorka

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne č. 1/2019.

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.