O fujaru sa treba starať ako manželku

Jedným z klenotov nášho kultúrneho dedičstva je bezpochyby fujara. Ľudový nástroj, ktorý patril k neodmysliteľnej výbave ovčiarov, má dodnes svojich nadšencov aj na dolnom Liptove.

Pobyt v prírode si bačovia, valasi a pastieri spríjemňovali spievaním ovčiarskych piesní s hudobným sprievodom poväčšine vlastnoručne vyrobených píšťal, trúb či dokonca gájd.

„No najkrajšie zvuky vydávala fujara. Robila sa z chabzdi – bazy. Keď sa ju podarilo dobre urobiť, veru na žiadnom nástroji sa valaským pesničkám nevylúdia také priliehavé tóny. To je opravdivý pastiersky nástroj. Keď zahral valach na píšťalke alebo na fujare, aj ovce sa lepšie pásli. Vtedy sa veru ovce valachov nebáli, lebo vzájomne sa mali radi,“ porozprával bača Anton Kútnik Holán (1909 – 1996) z Hubovej svojmu rodákovi Karolovi Okáľovi. Ten sa o svoje zápisky podelil s etnologičkou Ivetou Zuskinovou.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

V šľapajach starého otca

Tradičná ručná výroba fujary vyžaduje množstvo času, trpezlivosti i manuálnej zručnosti, nevyhnutnými predpokladmi sú aj hudobný sluch a výtvarné vlohy.

Práve zimné mesiace sú ideálnym obdobím na zaobstaranie bazového dreva. „Je to fáza vegetačného pokoja, kedy sa miazga stiahne do koreňov,“ prezrádza Rastislav Staš, ktorý si výrobou tradičného ovčiarskeho nástroja spestril už nejeden deň.

Fujarista Rastislav Staš. Foto – autorka

Inšpiráciu našiel v starom otcovi, ktorého nikdy nepoznal. „Zomrel, keď som mal dva mesiace. Vždy som obdivoval jeho fujary a dušoval sa, že až raz vyrastiem, vyskúšam niečo také vyrobiť aj ja. Keď som sa oženil, postavil dom a pozeral na drevo, čo starký zanechal, konečne som sa na to odhodlal,“ približuje počiatky svojej záľuby tridsiatnik z Liptovskej Lúžnej.

Pokiaľ sa mu v záhradách a sadoch kamarátov podarí nájsť takmer dvojmetrovú a dostatočne hrubú bazu, poteší sa, že o pár rokov z nej bude krásna fujara v ladení G-dur. Ak natrafí na kratšiu, zhruba 150-centimetrovú, veľkú hlavu si z toho nerobí, veď bude na A-durovú.

Z pracovného stola. Foto – autorka

Keď si úlovok hrdo odnesie domov, nechá ho v dielni postáť zo dva týždne. Potom prichádza na rad vŕtanie vnútornej dutiny, ktoré prispôsobí druhu ladenia. Následne zalepí a zadrôtuje oba konce, aby drevo nepraskalo a budúce fujary nechá pomaličky schnúť aspoň dva roky.

Spolupráca s manželkou

Ak usúdi, že je drevo pripravené na ďalšie úpravy, dielňa sa na niekoľko dní stane jeho prechodným domovom. „Pustím sa opäť do vŕtania, lebo drevo počas schnutia zmení tvar. Potom ho poriadne obrúsim rašpľou, urobím hlásničku, klátik, rozložím dierky a doladím zvuk. Hneď nato vezmem fujaru domov a ukážem manželke Mirke. Keď je s ňou spokojná ona, tak som spokojný aj ja. Ak sa jej niečo nepáči, nepáči sa ani mne,“ smeje sa.

Jednotlivé komponenty fujary pripravené na finálnu úpravu. Zdroj – autorka

Spoločne s manželkou rozmýšľajú aj nad tým, ako ju ozdobiť. Obvykle vychádzajú z pôvodných ľudových vzorov, podľa kresby dreva usúdia, či fujaru namoria, pôjdu do jednoduchšieho alebo honosnejšieho zdobenia. Pokiaľ má byť darovaná, nechýba venovanie alebo osobný odkaz.

Často sa treba prispôsobovať štruktúre dreva, sem-tam sa napríklad pritrafia hrče, čo však netreba brať tragicky. Aj vďaka nim totiž môže vzniknúť unikátny kúsok.

Aby bola každá fujara dokonale hladká, treba ju dôkladne prebrúsiť a zvonka aj zvnútra naniesť prírodný olej. Neskôr nasleduje šelakovanie, ktoré je zo všetkých výrobných krokov najnáročnejšie.

Zdobenie mosadzou. Foto – autorka

„Ak chcem dosiahnuť menší lesk, šelakujem len trikrát, keď sa má fujara poriadne lesknúť, nanášam štyri až sedem vrstiev,“ vysvetľuje.

Šelakovanie strieda s olejovaním až dovtedy, kým nedosiahne požadovaný efekt. Následne zviaže koženými remienkami vzduchovod s fujarou a hneď otestuje, aký má nový výtvor zvuk.

Tým sa však práca nekončí. Poriadne preolejovať by sa mala zhruba každý polrok. „Treba sa o ňu starať ako o manželku,“ usmerňuje Rasťo, ktorý už vytvoril viac ako šesťdesiat fujár.

V dobrom spomína na každý kúsok, ktorý odišiel z jeho dielne. Mimoriadnu radosť má však z mosadzou zdobenej fujary, ktorá vzišla zo štvordňového pobytu v dielni počas uplynulých Vianoc.

Fujaristov celá fúra

Okrem toho, že fujary vyrába, rád si na nich pred väčším obecenstvom aj zahrá. K vystúpeniam ho primäl Ľubomír Lauko, čerstvý člen Spolku slovenských fujerášov.

Fujarista Ľubomír Lauko počas vystúpenia na tohtoročnom Tradičnom krojovanom plese v Liptovskej Lúžnej. Foto – Natália Ťapajnová

Na fujare už bezmála šesťdesiatnik z Ružomberka zahral v Egypte, Turecku, Poľsku i Nemecku. „Beriem ju so sebou všade tak, ako aj svoju manželku,“ usmieva sa.

Na Slovensku sa okrem Vlkolínca, Liptovskej Lúžnej či Partizánskej Ľupče predstavil napríklad aj v Čičmanoch a v obci Korytárky na Podpoľaní, ktoré sa považuje za rodisko fujary. Mnohé vystúpenia absolvoval spoločne s Rasťom.

O svoje umenie sa radi podelia aj na menších akciách – svadbách alebo oslavách. „Takých hlupákov, ktorí chodia zadarmo hrať, je málo. Všetci sa nám čudujú,“ nestráca dobrú náladu pán Lauko, ktorý k láske k fujare a folklóru vedie aj svojho trojročného vnúčika.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Fujara je jeho neodlučiteľnou spoločníčkou už desať rokov. „Na Vlkolínci som si postavil dom a povedal som si, že dakedy si možno zahrám za humnami a nakoniec to dopadlo tak, že nielen za humnami, ale kade-tade po svete,“ priznáva.

Ľubomír Lauko s vnúčikom a Rastislav Staš. Foto – Michaela Lazíková

„Manželka ma prihlásila na kurz hrania na fujare v Zázrivej, kde som nadviazal mnohé priateľstvá. Jeden z kamarátov mi povedal, že keď sa tomu budem venovať dennodenne a od srdca, dostanem sa do toho. Popri učení som v roku 2012 prvý raz zorganizoval podujatie Fujara znej Vlkolíncom. Jeho deviaty ročník je naplánovaný na 13. júna a návštevníci sa veru majú na čo tešiť,“ avizuje Ľubomír Lauko.

Prezradil, že akcie by sa malo zúčastniť viac než sto fujaristov, pozvané sú tiež viaceré folklórne súbory z bližšieho i širokého okolia.

Návrat do minulosti

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 2/2020.

Titulná fotografia: Fujaristi Rastislav Staš (vľavo) a Ľubomír Lauko so svojimi manželkami. Autorka fotografie – Natália Ťapajnová

 

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.