V Galérii Ľudovíta Fullu bola od polovice februára výstava Ružomberok na križovatke. Autori si dali za cieľ otvoriť verejnú diskusiu a iniciovať uvažovanie o meste a jeho rozvoji, napredovaní i spôsoboch, ako to dosiahnuť.
Výstavu ešte začiatkom marca prerušili epidemiologické opatrenia, medzi ktoré patrí aj zatvorenie verejných budov, ako je galéria. Mladých ružomberských architektov, okrem iného aj dvoch spoluautorov výstavy, sme sa napriek tomu spýtali, kde vidia potenciál a potrebu rozvoja mesta.
Quo vadis Ružomberok? Túto otázku sa pýtam nielen sám seba, odkedy som začal vnímať nielen komunálnu politiku, ale sa aj odborne venovať rozvoju a tvorbe mesta. Zásadný problém, ktorý v meste vnímam, je chýbajúca vízia a s ňou spojená stagnácia a následný rozvoj založený na ad hoc rozhodnutiach. Absencia koncepčného, komplexného a koordinovaného postupu je viditeľná vo viacerých projektoch, ktoré vykazujú základné urbanistické chyby.
Budúci rozvoj by tak nemal byť postavený iba na prázdnych gestách, externých vplyvoch a záujmoch súkromného sektora. Vízia by mala vychádzať zo širšieho spoločenského, politického a odborného konsenzu, ktorý sa transformuje do rozličných strategických a plánovacích podkladov a dokumentov. Vízia založená na rozvoji podnikateľského prostredia, životného prostredia, dopravy, turizmu, bývania či voľného času je však často papierovou záležitosťou.
Avšak s nástupom novej dekády a potrebou vypracovania nových strategických dokumentov prichádza čas sebareflexie. Dôležité je položiť si otázky typu: Prečo sa Ružomberok zmenšuje? Prečo nie sme schopní udržať krok so susednými mestami? Ako zvrátiť tento stav? Odpoveďou je znova vízia: Ako chceme, aby sa v Ružomberku žilo o 5, 10, 20 či 50 rokov? Takýto prístup však presahuje štandardnú politickú životnosť a osobné ego. Takýto prístup si zasluhuje určitý druh „nadsázky“ a pokory.
Oto Nováček
V Ružomberku pôsobím od skončenia štúdií v roku 2011. Bola to doba po kríze, v meste bola vysoká nezamestnanosť. Vtedy sme začali ako skupina architektov uvažovať ako s mestom ďalej. Kládli sme si otázky o rozvoji mesta, čo je jeho potenciál, ako definovať urbanisticko- ekonomickú víziu pre mesto, ako mesto zlepšiť?
Zaujímavým príkladom je začiatok 20. storočia, kedy bol Ružomberok jedným z najrýchlejšie rastúcich miest na území Slovenska. Rozvoj mesta bol vtedy podmienený výstavbou železníc a etablovaním sa veľkých priemyselných podnikov, s ním rástli aj nové štvrte, mestotvorné inštitúcie, banky. Domnievam sa, že tento úspešný príbeh by sa dnes mohol zopakovať.
Aj dnes bude dôležitým faktorom rozvoja, výstavba infraštruktúry a následne tvorba nových pracovných príležitostí v životné prostredie nezaťažujúcej forme: v ľahkom priemysle, logistike a turistickom ruchu. Následne by mohlo byť výzvou nové mestské bývanie, napríklad urbanizácia kasární, oblasti SOLO, dostavba centra mesta, ktoré by mali mať jasnú koncepciu s dôrazom na kvalitu mestského prostredia. Mesto by malo pamätať na svoju identitu a históriu, ktorá by sa mala prejaviť v plánovaní mesta a mestských priestorov.
Vavrinec Kendera
V Ružomberku je viac problémov, ktorými sa treba zaoberať. Treba si určiť priority. Zlepšenie kvality ovzdušia by som dal na prvé miesto, napriek tomu, že mojou profesiou je vytváranie a navrhovanie priestorov. Ono to vlastne súvisí, lebo to, čo priestory, v ktorých žijeme vypĺňa a robí ich obytnými, je vzduch. Sám som si touto skúsenosťou prešiel. Byt v meste, ktorý sme s rodinou zrekonštruovali, sme museli opustiť kvôli ružomberskému ovzdušiu.
V tomto kontexte by som chcel vyjadriť rešpekt ľuďom z OZ Ochrana ovzdušia dolný Liptov a ich aktivite Za zdravý Ružomberok. Ich činnosť je veľmi mestotvorná a dôležitá – zaslúžili by si viac pozornosti zo strany vedenia mesta a zapojenia do rozhodovacích procesov.
Na kvalitu ovzdušia v meste (teraz to myslím abstraktnejšie) veľmi vplýva schopnosť predstaviteľov mesta nastaviť kultúru rozhodovania o verejných investíciách. Nerobiť rozhodnutia ad hoc, nebúchať po stole, ale počúvať odborníkov a takto budovať dôveru občanov v inštitúcie.
Budem konkrétnejší. Ružomberok sa chystá urobiť jednu z najväčších stavebných investícií za posledné obdobie – stavbu novej plavárne v hodnote 5 – 6 miliónov eur. Mesto získava takýmito verejnými stavbami charakter a tvár. Ak sú kvalitné, fungujú ako precedens do budúcnosti a ovplyvňujú to, ako pristupujeme k verejným priestorom. V Ružomberku stojí takých kvalitných mestotvorných stavieb niekoľko (kultúrny dom, Galéria Ľ. Fullu, Liptovské múzeum, evanjelický kostol, budova Celprojektu, budova bývalej pobočky Československej banky, štátne gymnázium, atď.).
Za každou z tých stavieb je konkrétny architekt a jeho ambícia navrhnúť verejnú stavbu čo najlepšie, ako sa v daných podmienkach dá. Za každou z tých stavieb je politik, klient, komunita, ktorá sa rozhodla, že realizovať verejnú stavbu priemerne a bez vkusu je čin, ktorý má v konečnom dôsledku devastačný účinok na spoločnosť. Predstavitelia mesta Ružomberok sa rozhodli postupovať práve takto.
Po dlhých rokoch sa podarilo zorganizovať architektonickú súťaž, ktorá prilákala architektov z celého Slovenska aj zo zahraničia. Súťaž má svojich víťazov, s ktorými rok a pol po vyhodnotení súťaže nik z kompetentných seriózne nekomunikoval. Teraz je zrazu málo času, konať treba rýchlo. Výsledkom je podpísaná zmluva s autorom návrhu, ktorý v súťaži skončil medzi poslednými.
Zatiaľ som nepočul, nečítal jeden racionálny argument, prečo bolo nutné konať takto deštruktívne. Škody budú veľké (reputačné už sú – o ignorovaní súťaže v Ružomberku sa hovorí medzi architektmi aj za hranicami liptovskej kotliny). Navyše, toto rozhodnutie neprinesie ani úsporu verejných financií. Racionálne sa to vysvetliť nedá. Na vine je zrejme pokazený ružomberský vzduch.
Matúš Bišťan
Čakajúc na dobudovanie diaľnice, prepájajúcej Bratislavu s Košicami do roku 2015 sme si privykli na obraz ciest, na ktorých sa autá takmer nehýbu. Podobný obraz ponúka spätný pohľad na tridsať rokov ružomberskej samosprávy. Deravá urbánna štruktúra vyľudneného centra mesta, najstaršia stavebná pamiatka premenená na prázdnu predajnú halu, či benzínové čerpadlo na sútoku riek sú najviditeľnejšími výsledkami činnosti našich volených zástupcov.
Najnovším prírastkom panoptika lokálnych absurdností bude nová plaváreň. Nebude totiž výsledkom (zrealizovanej) architektonickej súťaže. Bude upravenou verziou brakovej architektúry autora, ktorý skončil v predmetnej súťaži hlboko v poli porazených.
V kontexte kvalitnej architektúry, ktorú nám zanechali predchádzajúce generácie ide o pomalú demontáž identity mesta. Frustrovaní občania strácajú záujem o veci verejné a dezorientovaní volení zástupcovia sa namiesto posilňovania demokratických princípov hrajú na osvietenú elitu. Dokázateľne neúspešne.
Pokiaľ chceme túto spoločenskú zápchu rozhýbať, nestačí nastaviť semafory. Potrebujeme kvalitnú verejnú a odbornú diskusiu, na základe ktorej stanovíme priority rozvoja mesta. A volených zástupcov, ktorí zabezpečia kontinuitu napĺňania spoločných cieľov, bez ohľadu na svoje osobné ambície.
Jozef Veselovský
