Bronzové meče z Martinčeka

Za ich záchranou stojí človek, ktorého naplnenie snov sa vyplnilo založením a vznikom Liptovského múzea v Ružomberku, Július Kürti.

Tento nález bol taký významný, že hoci Kürti o aktivitách a úspechoch mladučkého múzea pravidelne informoval v tlači, teraz nielenže informáciu o získaní bronzových mečov neuverejnil, ale ju úmyselne zamlčal v obave, aby tento výnimočný nález nemuselo Liptovské múzeum odovzdať do zbierok Národného múzea v Budapešti. Kolekcia bronzových mečov z Martinčeka patrí aj dnes medzi najhodnotnejšie zbierky Liptovského múzea v Ružomberku.

Doba bronzová, 1900 – 700 pred n. l., bola nazvaná podľa nového kovu, bronzu. Počas tohto obdobia masovo produkovaného. Pokladyy, alebo depoty, čiže hromadné nálezy bronzových predmetov, sú výrazným fenoménom tejto doby. Čo viedlo k ich ukladaniu do zeme dnes už nedokážeme presne určiť. Mohli to byť obchodné sklady finálnych výrobkov, polotovarov, alebo aj poškodených predmetov určených na pretavenie a znovu spracovanie.

Dobový pohľad na gotický kostolík v Martinčeku. (Fotografia: Liptovské múzeum v Ružomberku)

Tiež to mohla byť korisť, majetok ukrytý pred nebezpečenstvom krádeže a v neposlednom rade aj obety neznámym božstvám. Tieto predmety boli zároveň významnou obchodnou komoditou v domácom, ale i diaľkovom obchode.

Meče liptovského typu

Meče tzv. liptovského typu sú meče s plnou, liatou rukoväťou. Na rukoväti sa nachádzajú tri horizontálne, reliéfne rebrá. Hlavica rukoväte je tvorená kotúčom s gombíkom. Kotúč býva často prevŕtaný a takýto otvor slúžil pravdepodobne na uviazanie koženého remienku a zabezpečenie meča proti strate, či vyrazeniu z ruky. Hlavica i rebrá rukoväte bývajú bohato zdobené rytou výzdobou. Tieto meče sa v mladšej a neskorej dobe bronzovej objavujú v takmer celej Európy. Masívny výskyt mečov v oblasti rozšírenia lužickej kultúry na Slovensku vedie mnohých bádateľov k úvahám o tomto území, ako o centre „zbrojárskej výroby“ vtedajšej Európy. Lužická kultúra je významným fenoménom mladšieho praveku.

Svoje meno dostala podľa náleziska v Lužici (Nemecko) a dnes je jej rozšírenie vrátane miestnych variácií známe z rozsiahleho priestoru Európy.

Cesta mečov do múzea

Prvé dva meče objavil Michal Mračko počas orby svojho poľa v polohe Na Hliniskách už v roku 1890 a odovzdal ich Hugovi Kubínyi, vtedajšiemu sudcovi Ružomberka. Väčšina mečov však bola nájdená a získaná v roku 1914, avšak medzi celkovo štrnástimi mečmi bol aj jeden, ktorý nálezca našiel v roku 1912 a mal ho uložený doma. Tieto meče rovnaký nálezca vyoral tiež na svojom poli na tom istom mieste. Posledný, pätnásty, z mečov bol zrejme opäť Michalom Mračkom objavený v roku 1919 na jeho poli Na Hriadkach a bol do zbierok múzea nadobudnutý v roku 1925.

Už v rokoch 1912-1913 podnikali bratia Kurtiovci s podporovateľmi múzea a spolupracovníkmi tzv. zbieracie vychádzky po celom Liptove. S podporou miestnych autorít chodili po dedinách, často z domu do domu, z pôjdu na pôjd a hľadali staré, zaujímavé predmety. Niektoré dostali do daru, no mnohé museli zakúpiť, čo pre vznikajúce múzeum určite nebolo jednoduché. V niektorých dedinách nemohli konkurovať veľkým múzeám z Budapešti či Čiech so silným finančným zázemím. Časť obyvateľstva Liptova sa so zbieraním zaujímavých predmetov a výrobkov stretla už v roku 1896 pri získavaní materiálu na mileniálnu výstavu. V Martinčeku bola zbieracia komisia na prvom oficiálnom zbere už v roku 1912.

Celkový pohľad na bronzové meče z Martinčeka. (Fotografia: Simona Sliacka, Liptovské múzeum v Ružomberku)

Arthur Kürti, brat Júliusa a spoluzakladateľ Liptovského múzea, pôsobil v Ružomberku a jeho širšom okolí ako lekár. Pri ošetrovaní pacienta sa 22. 4. 1914 dozvedel správu o objavení mečov v Martinčeku. Napriek laickému podaniu sa rozhodol konať a považoval tento nález za mimoriadne dôležitý. Podľa záznamov Júliusa Kürtiho požiadal o podporu mestského sudcu, ktorý ochotne vydal písomné nariadenie likavskému notárovi, do kompetencie ktorého Martinček spadal. Jeho úlohou bolo po príchode k nálezcovi nález oficiálne prevziať
a dohliadnuť na to, aby sa z neho nič nestratilo. Michal Mračko informoval zbieraciu komisiu, v ktorej sa okrem iných nachádzal aj Vavro Šrobár o náleze mečov. Podľa zápisu: „meče objavil na svojom poli, ktoré leží na vrchole kopca zvanom „Hlinisko“ počas orania 21. apríla. Boli v jednej kope, s rukoväťami smerom k okraju a ostrým k stredu oráčiny.“

Július Kürti na základe predchádzajúceho štúdia odbornej literatúry spoznal kvalitu, hodnotu a vek nálezu a správne ich zaradil do doby bronzovej. Komisia sa na mieste rozhodla nález prevziať a tak boli predmety oficiálne prerátané a donesené do vtedajšej budovy Liptovského múzea, išlo o budovu Starej fary nachádzajúca sa vedľa kostola Sv. Ondreja. Podľa zápisu išlo o 20 kusov mečov, presnejšie 6 úplne celých mečov, 4 rukoväte s úlomkami čepele, 5 ks čepelí bez rukoväte, 4 ks úlomkov čepelí, 1 úlomok rukoväte aj s kúskom čepele. Nálezy boli zapísané do prírastkovej knihy a čakali na ďalšie spracovanie až do roku 1927, kedy ich nález i opis uverejnil Vojtech Budinský-Krička. Ich rekonštrukcia a scelenie jednotlivých kusov prebehlo neskôr v reštaurátorských dielňach Archeologického ústavu v Nitre. V archíve Liptovského múzea v Ružomberku sa však nachádza podrobný opis mečov datovaný do roku 1928. Každý z pätnástich mečov je podrobne opísaný, dokonca Kürti zostavil tabuľku
rozmerov jednotlivých mečov. Uvádza ich celkovú dĺžku, šírku čepele pri rukoväti, priemer rukoväte v rôznych miestach. Je preto možné, že sa plánoval k téme mečov vrátiť a publikovať formou článku.

Portrét Ružomberčana, zakladateľa Liptovského múzea Júliusa Kürtiho. (Fotografia: Liptovské múzeum v Ružomberku)

Viacerí bádatelia sa pokúšali lokalizovať konkrétne miesto nálezu, či už Hliniská, alebo Na Hriadkach (miesto nálezu meča z roku 1919). Vlado Uhlár, ktorý sa zaslúžil o získanie depotu bronzových mečov z Vyšného Sliača do zbierok múzea v päťdesiatych rokov 20. storočia, viedol dokonca korešpondenciu so synom Michala Mračka, ktorý opatroval svoju matku (manželku nálezcu), ale popisu presného miesta sa nikdy nedočkal.

Autorka: Simona Sliacka, kurátor – archeológ Liptovského múzea v Ružomberku

Titulná fotografia: Rukoväte bronzových mečov z Martinčeka. Fotografia: Simona Sliacka, Liptovské
múzeum v Ružomberku

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť