Kto sa staral o ružomberské lesy

Hájnik (vľavo) na vyobrazení Petra Michala Bohúňa z polovice 19. storočia. Foto: archív Liptovského múzea.
V prvej polovici 19. storočia malo hospodárenie v mestských lesoch na starosti viacero ľudí.

Severné hornaté regióny Uhorska nemohli v kvalite poľnohospodárskej pôdy konkurovať južnejším krajom. Ich bohatstvo sa ale ukrývalo v horách a lesoch. Tie poskytovali prevažne kvalitné drevo, či už na stavbu domov, remeselné výrobky alebo kúrenie. Starostlivosť o toto bohatstvo však bolo prevažne odsúvané na vedľajšiu koľaj. Aj keď už v stredoveku existovali rôzni „strážcovia kráľovských lesov“, ich hlavné úlohy boli spojené najmä s poľovačkami. Až v 16. storočí sa začalo s cieľavedomým hospodárením v uhorských lesoch. Mestá a panstvá začali následne zakladať svoje vlastné lesohospodárske orgány, v ktorých pôsobil špecializovaný personál.

Od varovčíka po lesného inšpektora

S lesným personálom v Ružomberku sa začíname v archívnych dokumentoch stretávať asi od začiatku 17. storočia. Vtedy sa v dokumentoch začala objavovať funkcia „varovčíka mestských hájov“, teda mestského hájnika. Je možné, že táto funkcia existovala už pred týmto obdobím, nemáme o nej však doposiaľ žiadne správy. K hájnikovi postupne pribúdali ďalší zamestnanci. V prvej polovici 19. storočia, v čase, kedy sa už na lesy nepozeralo len ako na neobmedzený zdroj drevnej hmoty, malo hospodárenie v mestských lesoch na starosti niekoľko ľudí.

Dôležitou, ak nie najdôležitejšou, osobou v tejto sfére bol lesný inšpektor. Lesní inšpektori tiež často zastávali aj iné funkcie v mestskej samospráve. Spravidla to bola funkcia orátora. V niektorých rokoch zastávali funkciu lesného inšpektora až dvaja ľudia, vtedy sa hovorilo o hornom a dolnom lesnom inšpektorovi.

Od začiatku 19. storočia až do revolučného roku 1848 sa vo funkcii lesného inšpektora vystriedalo 14 ľudí. Najdlhšie pôsobiacim bol Andrej Bohúň, ktorý túto funkciu zastával až počas dvanástich rokov. Okrem neho sme sa tu mohli stretnúť aj s menami ako Jozef Mrva, Matej Opršal, Ján Opršal alebo Michal Janček. Lesný inšpektor musel, samozrejme, pri preberaní svojej funkcie zložiť prísahu.

Horári s valaškou a ciachou

Inšpektorovi boli priamo podriadení horári. Najskôr boli traja, avšak od roku 1817 sa už stretávame so štyrmi horármi. Za skúmané obdobie sa na horárskych postoch vystriedalo až 41 ľudí. Z nich najdlhšie túto funkciu vykonával Ján Hýroš (minimálne počas dvadsiatich rokov). Rovnako aj horári museli na začiatku svojej služby skladať prísahu. Následne dostali horársku valašku, ktorej súčasťou bola ciacha na označovanie vyťaženého dreva. Táto ciacha bola však v roku 1825 z valašiek odstránená, aby sa predišlo jej zneužitiu. Horárske valašky museli horári na konci svojej služby (na Sviatok všetkých svätých) odovzdať richtárovi.

Jednotliví horári mali ružomberský chotár medzi sebou rozdelený. Napríklad v roku 1804 horár Michal Zvada dohliadal nad územím rozkladajúcim sa medzi Ludrovskou dolinou a potokom Revúca, Martin Baltiško mal na starosti oblasť od dediny Liptovská Osada až po lokalitu Žiar a horár Michal Pešner mal v správe oblasť od rieky Váh až po lokalitu Žiar.

Nepravidelne sa stretávame aj s horármi, pôsobiacimi v niektorej z ružomberských mestských častí alebo dobovo – ulíc (Biely Potok, Ludrová, Černová, Vlkolínec). Nazývaní boli aj ako „podhorári“ a objavovali sa v prvej štvrtine 19. storočia. Na jednu ulicu bol obvykle stanovený jeden podhorár. Navyše bol v roku 1816 ustanovený samostatný „horník“, ktorý mal dohliadať na dodržiavanie hájenia lesov v Ludrovskej doline v čase neprítomnosti ostatných horárov alebo lesného inšpektora.

Správca lesnej pokladnice

V prvých desaťročiach 19. storočia sa tiež stretávame s funkciou správcu lesnej pokladnice. Často bola táto funkcia kumulovaná s inými, ako napríklad správca vojenskej pokladnice alebo správca pivovarskej pokladnice. Ale už v dvadsiatych rokoch 19. storočia sa v dokumentoch prestala objavovať.

Platy týchto mestských zamestnancov boli rôzne. Lesný inšpektor dostával ročný plat na začiatku 19. storočia 30 zlatých, ale už do konca tretieho desaťročia vzrástol postupne až na 100 zlatých. Plat horárov v roku 1800 bol 23 zlatých. Aj im postupne narastal, a tak už v roku 1811 dostávali 45 zlatých. Okrem toho mali nárok ešte aj na kožené krpce.

Správca lesnej pokladnice dostával na začiatku 19. storočia plat 40 zlatých, ktorý o niekoľko rokov vzrástol na 60 zlatých. Pre porovnanie. Keď sa v roku 1832 stavala škola v Ludrovej, obec zaplatila za 25 000 kusov šindľov na strechu 100 zlatých.

Starosti ružomberských horárov

Funkčné obdobie každého mestského zamestnanca a funkcionára trvalo jeden rok. V stredoveku začínalo 1. januárom a končilo 31. decembrom. Avšak v 19. storočí trvalo od začiatku novembra, do konca októbra. Povinnosťou mestského lesného personálu bolo najmä dohliadať na mestské lesy. Horári teda vykonávali pravidelné pochôdzky, počas ktorých kontrolovali, či sa niekde nevykonávala nelegálna ťažba. Okrem toho sa vykonávali aj prehliadky lesov, ktoré viedol obvykle lesný inšpektor, ale zúčastniť sa ich mohli aj iní členovia ružomberského magistrátu.

Obhliadky boli buď bežné, na všeobecné zhodnotenie stavu lesov alebo nakázané magistrátom, ktoré mali zhodnotiť situáciu po silnom vetre, nelegálnej ťažbe alebo mali zistiť množstvo dreva vhodného na ťažbu v jednotlivých dolinách. Samotný lesný inšpektor mal od roku 1816 povinnosť vyhotovovať správy o stave lesov a lesných priestupkoch každý mesiac.

Okrem dohliadania nad lesmi mali lesní inšpektori a horári na starosti aj mestské hole a pasienky. Rovnako ako pri lesoch, aj hole bývali hájené, avšak pravidelne v istú časť roka. Vtedy sa tam nesmel pásť žiadny dobytok. Hole boli vtedy označené vetvičkami – „chvojkami“.

Nadávky aj urážky

Keď boli ľudia prichytení pri nelegálnej ťažbe, horári mali právomoc im vyťažené drevo zabaviť. V súvislosti s tým sa potom často stretávali s neúctivým správaním voči nim. Mnohokrát si museli vypočuť nadávky a urážky.

V roku 1820 sa im dokonca vyhrážali smrťou. Keď prichytili dvoch mužov pri nelegálnej ťažbe, pri snahe skonfiškovať im drevo sa na nich začali oháňať sekerami so slovami: „Sto Bohov do vás hneď udrie. Ak sa ho (dreva) dotknete, tu ste synovia smrti“.

Napriek týmto občasným útokom si ľudia určite uvedomovali, že horári a lesní inšpektori vykonávali prácu prospešnú pre komunitu, ktorá zabezpečila drevo na kúrenie, výrobu náradia a stavbu domov aj ďalším generáciám a zároveň pre ne zachovala aj jedinečné prírodné dedičstvo.

Miroslav Nemec,

Liptovské múzeum

 

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

RK MAGAZÍN je nezávislý spravodajský portál, ktorý informuje o aktuálnom dianí v meste a okrese Ružomberok. Súkromné vydavateľstvo R PRESS vydáva aj mesačník RK MAGAZÍN, ktorý vychádza v tlačenej podobe. Ponúka čítanie magazínového typu o ľuďoch, udalostiach a zaujímavostiach v regióne dolného Liptova.