Černovec Michal Hlinka na zimnej paralympiáde

Mnoho skvelých a talentovaných športovcov má za sebou rôzne životné príbehy. Zaujímavé sú však najčastejšie u paralympionikov, ktorí si aj napriek nepriazni osudu našli cestu k športu a na Slovensku sú špičkou. Príkladom je aj paralympijský hokejista Michal Hlinka z mestskej časti Černová.

Si členom kádra reprezentačného paralympijského hokejového tímu. Predsa len týmto statusom sa nemôže pochváliť hocikto. Aké boli tvoje začiatky pri parahokeji?

Po chorobe, keď mi bola amputované pravá noha, som sa pohrával s myšlienkou skúsiť nejaký parašport. Vedel som, že parahokejisti trénujú v neďalekom Dolnom Kubíne a chcel som si to vyskúšať. Skôr ako som sa o to pokúsil sám, stretol ma spoluhráč, Ružomberčan Aleš Rauš. Porozprával mi, že sa tomu venuje a hľadajú nových hráčov. Vypýtal si na mňa kontakt a pár týždňov neskôr sa mi ozval manažér, či sa nechcem zúčastniť víkendového sústredenia a vyskúšať si to. Po krátkom premýšľaní som sa rozhodol prísť a parahokej ma aj napriek náročnosti veľmi bavil. Odvtedy som členom tímu.

Pred štvrťrokom si sa zúčastnil zimných paralympijských hier v Pekingu. Čo to pre teba znamená účasť na takomto veľkom podujatí?

Účasť na paralympiáde je snom a vrcholom každého parašportovca. Určite je to môj splnený sen a obrovská motivácia do ďalších rokov. Ako pracovne najmladší však musím poďakovať všetkým spoluhráčom, ktorý na tomto úspechu pracovali dlhodobo.

K príprave na priateľské zápasy, turnaje a svetové šampionáty patria aj reprezentačné zrazy. Ako často sa stretáva reprezentácia SR?

Všetci chalani sa stretávame zväčša v Dolnom Kubíne, kde máme svoje zázemie. Pred kvalifikáciou a samotnou paralympiádou sme sa stretávali päť dní v týždni. Mimo súťažného obdobia, keď nás nečaká žiadne veľké podujatie, sme trénovali raz týždenne. To však chceme zmeniť a po prestávke sa budeme stretávať na ľade trikrát do týždňa a minimálne raz do mesiaca víkendové sústredenie.

Existuje na Slovensku aj paraliga v ľadovom hokeji?

Na Slovensku funguje len jeden tím a ten je zároveň reprezentáciou. Liga tu neexistuje, mnohí z nás hrávajú na ligovej úrovni v susednom Česku, kde zbierame zápasové skúsenosti.

V slovenskej reprezentácii nie si nováčikom, odohral si už niekoľko zápasov. Ako by si opísal svoje doterajšie výkony v reprezentačnom drese?

Štatistiky odohratých zápasov nemám, avšak nie je ich mnoho. Nakoľko som nastúpil do dobre rozbehnutého vlaku, bolo ťažké presadiť sa pri tak veľkej konkurencii. Som rád, že som dostal priestor na paralympiáde a odohrať tak svoje prvé väčšie zápasy. Na konte mám aj pár odohratých turnajov a zápasov v drese Olomouca a Zlína. Čo sa týka gólov, tak svoj prvý a zatiaľ posledný som za reprezentáciu strelil v priateľskom zápase s Fínskom pred pár týždňami. Mojou úlohou je inkasovaným gólom brániť a tak radšej ako obranca strážim naše obranné pásmo.

Aj keď vám turnaj výsledkovo nevyšiel, predsa len išlo o úspech parahokejistov na Paralympijských hrách, ako to vnímaš?

Olympijský turnaj bol pre nás veľkou skúsenosťou. Vedeli sme do čoho ideme a boli sme si vedomí našich šancí. Jediný hrateľný súper bol pre nás Taliansko, keďže rovnako ako my to robia na amatérskej úrovni. To znamená, že v pondelok po príchode z paralympiády sme šli každý do svojej práce, aby sme mali z čoho platiť účty. Ostatné tímy to robia na profesionálnej úrovni a tento šport ich živí. Preto nás výsledok neprekvapuje, škoda toho zápasu s Talianskom, kde sme podľahli až v samostatných nájazdoch.

Najväčšia výhra pre nás bola samotná účasť a priebeh kvalifikácie, kde sme za sebou nechali stálych účastníkov paralympijských hier, dokonca aj medailistov zo Švédska či Nórska a večných rivalov z Nemecka. Vidíme, že sa posúvame vpred a raz možno dokážeme odohrať vyrovnaný zápas s najlepšími tímami.

Paralympionikom treba vytvárať špeciálne podmienky, ktoré by vyhovovali ich potrebám a štandardom. Disponujú slovenské štadióny takýmito podmienkami?

Na Slovensku bol donedávna jediným štadiónom, ktorý bol prispôsobený parahokeju v Dolnom Kubíne. Minulý rok upravili aj zimný štadión Ondreja Nepelu v Bratislave. Úprava znamená, aby boli striedačky a trestné lavice v úrovni ľadovej plochy (bez schodíka) a rovnako, aby mali tieto miesta priehľadné mantinely. V Bratislave ho upravili preto, aby sme mohli v budúcnosti organizovať napríklad Majstrovstvá sveta v parahokeji.

Paralympijské športy získavajú rok čo rok na popularite. Cítili to aj hokejisti na svojom prvom veľkom šampionáte takéhoto formátu?

Podpora od slovenských fanúšikov bola obrovská, po každom zápase sa nám všetkým rozozvučali telefóny so správami od našich najbližších. V komentároch na sociálnych sieťach sa ozývali ľudia, ktorí tento šport videli prvýkrát a veľmi nám fandili.

Veríme, že parahokeju pomohlo aj vysielanie v štátnej televízii a priláka to nových záujemcov o tento krásny, no náročný šport. Momentálne náš aktívne trénuje zhruba 20, čo je žalostne málo na to, aby sme mohli konkurovať svetovej špičke. Pre porovnanie, napríklad v Číne si tento šport vyskúšalo niekoľko tisíc (neviem či to neboli aj desiatky tisíc) hendikepovaných ľudí a tam sa už ľahšie hľadalo 20 talentovaných hráčov.

Článok bol pôvodne publikovaný v májovom čísle RK Magazínu.