Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Bol august a na námestí rozložili mieroví aktivisti panely s fotografiami. Obrázky dokumentovali neľudské vyšetrovacie metódy v Číne: skrvavené nahé telá úbožiakov, priviazané alebo váľajúce sa na zemi, bolesťami skrivené tváre, ich trýznitelia v policajných uniformách rozháňajúci sa palicami, železnými prútmi, bičmi, korbáčmi a päsťami.
Odsúdeniahodné zaobchádzanie človeka s človekom.
Sympatická štvorica mladých ľudí oslovovala okoloidúcich, vyzývala ich, aby podpísali petíciu proti porušovaniu ľudských práv v komunistickej krajine. Ponúknutého pera sa chopil skoro každý, kto si, zdesený, poprehliadal fotografie.
Námestie zatiaľ nestačilo vyschnúť, iba pred pár minútami skončila krátka, zato poriadna prietrž mračien, počas ktorej sa na dlažbu v nárazoch liali vedrá vody. Ľudí prechádzalo málo, ešte sa nestihli spamätať z búrlivej sprchy a obloha rolety mrakov zatiaľ nevyťahovala.
K fotografiám sa zboku priblížil starší pán, asi sedemdesiatnik. V staromódnom dvojradovom obleku, trochu obdratom, čistom, no zmáčanom, ako keby práve vyšiel z neďalekej fontány. Zo zdvihnutej striešky klobúka mu kvapkala voda. V ruke držal čínsky dáždnik, vlastne to, čo z neho po lejaku zostalo – rozstrapkané handry a trčiace drôty. Pri každej z fotografií sa zastavil, nahýnal sa, aby lepšie videl.
Dve aktivistky sa na starého pána okamžite vrhli:
„Ujo, čo na to poviete? Však sa nesmú takto ľudia týrať?“
Oslovený vážne prikývol:
„No poviem ti, moja, že je to hroznô.“
„No vidíte! Podpíšte, že aj vy protestujete proti tomu, aby ľudí takto mlátili. Len musíte čitateľne aj celé meno a adresu napísať.“
Ponúknuté pero starší pán neprijal. Obzrel sa na panely, potom kukol na drôty vo svojej ruke, z ktorých ovísali rozstrapkané handry, a povedal:
„Vieš, moja, ja nič nepodpíšem. Je to síce hroznô, ale asi ich málo bijú, keď vyrábajú takéto parazóly.“
Na stôl vedľa petičného hárku opatrne odložil dáždnik a pobral sa preč.
Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).
Ilustračná fotografia – Pixabay
