Futbalistky Iránu hľadali marcový azyl 2026 v Austrálii

Blízky východ prežíva dnes ťažké časy a ohrozený má aj vrcholový šport. Stredoázijský a perzský Irán je dnes neoddeliteľnou časťou rubrík zahraničnej tlače , rozhlasových a televíznych médií. Po 28. februári 2026 na jeho územie opäť dopadajú rakety, bomby a drony za ktorými stojí primárne Washington a Tel Aviv. Aj keď v 90 miliónovom Iráne nie je všetko po masových protestoch obyvateľstva v závere roku 2025 v poriadku (blog MM v RK Magazín – 11.10. 2025 – …Iránsky rijál…), prichádzajú odtiaľ aj iné neočakávané zvesti. A tie sa dotýkajú aj športovcov. Tentoraz sú na rade iránske futbalistky (so šatkami na hlavách) uvažujúce či sa po odohratí zápasov Ázijského národného  pohára vrátia domov, alebo v Austrálii budú hľadať azyl a rozhodovať sa pre život inde a ďalej od svojej krajiny. Teraz ale v skutočnosti a ostatných dňoch v Iráne ide jeho občanom o život, nevedia kedy na ich obydlia či verejné budovy dopadnú západné bomby, rakety či drony.

Zalistujme v krátkosti v pamäti ako sa šport pred piatimi desaťročiami  zahral s politikou a politika so športom. Futbalisti ZSSR odmietli 21. novembra 1973 nastúpiť na odvetný kvalifikačný zápas o postup na júnové MS v NSR v roku 1974  a letieť do  čilskeho Santiaga.  Pre ideologickú hrdosť im politická verchuška zamietla hrať na štadióne pokropenou krvou čilských  vlastencov, ktorí sa postavili proti Pinochetovmu štátnemu prevratu. A tak sa tam v športovo-politickej fraške pred divákmi odohral virtuálny „zápas“, kde čilský futbalista strelil Sovietom gól do prázdnej bránky. Čile sa tak bez skutočnej futbalovej odvety kvalifikovalo do nemeckého Mníchova.

Podobne sa to o niekoľko rokov neskôr v roku 1992 pošťastilo aj futbalovému Dánsku, ktoré tam vôbec nemalo byť. Dánsko vystriedalo na Majstrovstvách Európy Juhosláviu pre vojnu na Balkáne a postavu prezidenta Slobodana Miloševiča a tak stopku Juhoslávii, ktorá vyhrala futbalovú skupinu dala Rada bezpečnosti OSN jej záverečnou rezolúciou.  Rovnako si v týchto súvislostiach treba spomenúť na bojkoty letných olympijských hier v Moskve 1980 a v  Los Angeles 1984.  No a neskôr i na Rusko, ktoré už nie je Sovietsky zväz. Rusko už po roku 2022 nedostáva šancu hrať na majstrovstvách sveta či na olympiádach. Podobne je to aj v prípade Bieloruska, ktoré nemôže hrať a hostiť futbalových súperov na domácich štadiónoch. Izrael s jeho genocídou a štátnym terorizmom voči palestínskym Arabom ostáva akosi bokom, kde je dlhodobejšie nevnímavý, nečinný a nevidomý Olympijský  výbor a futbalová UEFA a FIFA.

Nakoniec po tom všetkom čo sa dnes v marci tohto roku odohráva na Blízkom východe  a v štátoch Perzského zálivu, a podľa posledných úvah štátu kde bude aj po 28. februári t.r. vládnuť naďalej  teokracia, môže  mužskú futbalovú skupinu G (Belgicko, Egypt, Nový Zéland a Irán ) na  MS 2026 v USA, Kanade a Mexiku  opustiť ostane menovaný islamský Irán. Ak by bojkotoval MS nemusel by 16. júna t.r. nastúpiť proti Novému Zélandu.  Ten kto by ho nahradil tak ako Čile v roku 1974 by sa potešil , rovnako ako Dánsko a jeho tím sťahovaný z pláží v roku 1992, aby sa vo Švédsku stal majstrom Európy.

Irán – Južná Kórea 0:3 v Ázijskom národnom futbalom pohári žien  v Austrálii 2. marca 2026  v Goal Coast Arena v Brisbane

Futbalový ANC hraný na štadiónoch Austrálie nepriniesol veľa pokoja do duší iránskych futbalistiek,  ktoré všetky zápasy v skupine s Austráliou, Južnou Kóreou a Filipínami prehrali. Po prvom prehranom zápase s Južnou Kóreu prišli prvé správy, že niektoré z futbalistiek sa domov do Iránu už nevrátia.

Tlačová agentúra  ASIA – PLUS, Media group/Tajikistan v odvolaní sa na ruský servis prostredníctvom britskej vysielacej spoločnosti BBC zo 16. marca t.r. v prvých správach poznamenáva, že päť zo siedmych členiek ženského futbalového tímu Iránu ktoré hľadali azyl v Austrálii, sa rozhodlo vrátiť domov do Iránu.

Podľa iránskej tlačovej agentúry IRNA  tak mala učiniť aj kapitánka národného tímu Zahra Ghanbari  zrušujúca  svoju požiadavku o azyl v očakávaní, že odletí najprv do Malajzie a potom do Iránu.  Pod úvodnou fotografiou webového príspevku Asia Plus  je text o tom, že futbalistky Iránskej islamskej republiky nespievali už pred prvým zápasom ich národnú hymnu.

Iránske štátne médiá vítajú návrat kapitánky tímu ako návrat s objatím domoviny a Mehr news ako krok k patriotizmu.  O dva dni neskôr sa dve futbalistky tímu rozhodli podobne k návratu. Údajne len dve Iránky sa rozhodli zostať v Austrálii. Hráčky Iránu nespievali štátnu hymnu čím zrejme vyjadrovali solidaritu s protestujúcimi v ich zemi,  no v zápase s Austráliou a Filipínami ktoré prehrali , dávali svoj patriotizmus najavo s gestami vojenského salutovania.

Obhajcovia ľudských práv boli po prvom zápase pod tlakom verejnej mienky, vrátane ďalšieho vývoja a hrozby voči ich príbuzným žijúcim v Iráne. Sám americký prezident Donald Trump apeloval na austrálske úrady aby poskytli iránskemu ženskému futbalovému tímu azyl. Celkove šesť hráčok a jeden člen výpravy žiadali zostať v Austrálii. Humanitárne víza dostalo päť hráčok,  ale neskoršie niektoré z nich zmenili rozhodnutie.

Ministerstvo iránskeho športu popísalo niekoľkodňový vývoj v Austrálii rôznym spôsobom. Argumentovalo vyhláseniami, že národný duch a lokálny patriotizmus ženského národného futbalového tímu Iránu  zmaril plány nepriateľov. Ministerstvo odsúdilo aj austrálsku vládu, že hrá Trumpovou kartou.

Foto – Marián Mydlo  

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.