Zalistujme v krátkosti v pamäti ako sa šport pred piatimi desaťročiami zahral s politikou a politika so športom. Futbalisti ZSSR odmietli 21. novembra 1973 nastúpiť na odvetný kvalifikačný zápas o postup na júnové MS v NSR v roku 1974 a letieť do čilskeho Santiaga. Pre ideologickú hrdosť im politická verchuška zamietla hrať na štadióne pokropenou krvou čilských vlastencov, ktorí sa postavili proti Pinochetovmu štátnemu prevratu. A tak sa tam v športovo-politickej fraške pred divákmi odohral virtuálny „zápas“, kde čilský futbalista strelil Sovietom gól do prázdnej bránky. Čile sa tak bez skutočnej futbalovej odvety kvalifikovalo do nemeckého Mníchova.
Podobne sa to o niekoľko rokov neskôr v roku 1992 pošťastilo aj futbalovému Dánsku, ktoré tam vôbec nemalo byť. Dánsko vystriedalo na Majstrovstvách Európy Juhosláviu pre vojnu na Balkáne a postavu prezidenta Slobodana Miloševiča a tak stopku Juhoslávii, ktorá vyhrala futbalovú skupinu dala Rada bezpečnosti OSN jej záverečnou rezolúciou. Rovnako si v týchto súvislostiach treba spomenúť na bojkoty letných olympijských hier v Moskve 1980 a v Los Angeles 1984. No a neskôr i na Rusko, ktoré už nie je Sovietsky zväz. Rusko už po roku 2022 nedostáva šancu hrať na majstrovstvách sveta či na olympiádach. Podobne je to aj v prípade Bieloruska, ktoré nemôže hrať a hostiť futbalových súperov na domácich štadiónoch. Izrael s jeho genocídou a štátnym terorizmom voči palestínskym Arabom ostáva akosi bokom, kde je dlhodobejšie nevnímavý, nečinný a nevidomý Olympijský výbor a futbalová UEFA a FIFA.
Nakoniec po tom všetkom čo sa dnes v marci tohto roku odohráva na Blízkom východe a v štátoch Perzského zálivu, a podľa posledných úvah štátu kde bude aj po 28. februári t.r. vládnuť naďalej teokracia, môže mužskú futbalovú skupinu G (Belgicko, Egypt, Nový Zéland a Irán ) na MS 2026 v USA, Kanade a Mexiku opustiť ostane menovaný islamský Irán. Ak by bojkotoval MS nemusel by 16. júna t.r. nastúpiť proti Novému Zélandu. Ten kto by ho nahradil tak ako Čile v roku 1974 by sa potešil , rovnako ako Dánsko a jeho tím sťahovaný z pláží v roku 1992, aby sa vo Švédsku stal majstrom Európy.
Irán – Južná Kórea 0:3 v Ázijskom národnom futbalom pohári žien v Austrálii 2. marca 2026 v Goal Coast Arena v Brisbane
Futbalový ANC hraný na štadiónoch Austrálie nepriniesol veľa pokoja do duší iránskych futbalistiek, ktoré všetky zápasy v skupine s Austráliou, Južnou Kóreou a Filipínami prehrali. Po prvom prehranom zápase s Južnou Kóreu prišli prvé správy, že niektoré z futbalistiek sa domov do Iránu už nevrátia.
Tlačová agentúra ASIA – PLUS, Media group/Tajikistan v odvolaní sa na ruský servis prostredníctvom britskej vysielacej spoločnosti BBC zo 16. marca t.r. v prvých správach poznamenáva, že päť zo siedmych členiek ženského futbalového tímu Iránu ktoré hľadali azyl v Austrálii, sa rozhodlo vrátiť domov do Iránu.
Podľa iránskej tlačovej agentúry IRNA tak mala učiniť aj kapitánka národného tímu Zahra Ghanbari zrušujúca svoju požiadavku o azyl v očakávaní, že odletí najprv do Malajzie a potom do Iránu. Pod úvodnou fotografiou webového príspevku Asia Plus je text o tom, že futbalistky Iránskej islamskej republiky nespievali už pred prvým zápasom ich národnú hymnu.
Iránske štátne médiá vítajú návrat kapitánky tímu ako návrat s objatím domoviny a Mehr news ako krok k patriotizmu. O dva dni neskôr sa dve futbalistky tímu rozhodli podobne k návratu. Údajne len dve Iránky sa rozhodli zostať v Austrálii. Hráčky Iránu nespievali štátnu hymnu čím zrejme vyjadrovali solidaritu s protestujúcimi v ich zemi, no v zápase s Austráliou a Filipínami ktoré prehrali , dávali svoj patriotizmus najavo s gestami vojenského salutovania.
Obhajcovia ľudských práv boli po prvom zápase pod tlakom verejnej mienky, vrátane ďalšieho vývoja a hrozby voči ich príbuzným žijúcim v Iráne. Sám americký prezident Donald Trump apeloval na austrálske úrady aby poskytli iránskemu ženskému futbalovému tímu azyl. Celkove šesť hráčok a jeden člen výpravy žiadali zostať v Austrálii. Humanitárne víza dostalo päť hráčok, ale neskoršie niektoré z nich zmenili rozhodnutie.
Ministerstvo iránskeho športu popísalo niekoľkodňový vývoj v Austrálii rôznym spôsobom. Argumentovalo vyhláseniami, že národný duch a lokálny patriotizmus ženského národného futbalového tímu Iránu zmaril plány nepriateľov. Ministerstvo odsúdilo aj austrálsku vládu, že hrá Trumpovou kartou.
Foto – Marián Mydlo
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
