Je skutočne pravdou, tak ako to píše dvojtýždenník Spoločník v jeho prvom februárovom vydaní 2026, že kedysi v časoch socializmu sa bolo treba obliekať a správať podľa predpisov. Pamätám aj na sukne a minisukne. Zvlášť niektoré profesorky ktoré neradi videli džínsy na dievčenských nohách kupované za 40 bonov v banskobystrickom Tuzexe. V jeho riadkoch mi autor príspevku pripomenul aj vlasy. Pre dvoch mojich konškolákov znamenali peklo. Súdruh riaditeľ priemyslovky im z jeho peňaženky kumulatívne vycáloval 6 korún československých a na vyučovaní im povedal, aby sa šli slušne ostrihať a nech sa mu po ostrihaní prídu ukázať.
Staré zlaté študentské časy konca 60 rokov minulého storočia keď už Beatles s Ringo Starrom neboli akosi „IN“ či ON, sa dali ostrihať na „hair style“ Yula Brynnera – herca a holohlavého hrdinu v hlavnej úlohe kapitalistického filmu Sedem statočných. Zhodou okolností Yul s jeho filmovým klobúkom sa narodil v časoch vojnového komunizmu v Rusku vo Vladivostoku. Pre Karola a Petra to na určitý študentský čas bola v očiach súdruha riaditeľa cesta do pekla, kým trochu nezarástli.
Nielen džínsy, tenisky, košele, tričká a či dvojtýždenníkom pripomenuté obleky. Lenže do NR SR by nemali chodiť hulváti či krikľúni s heslami na tričkách, ktoré túto inštitúciu dehonestujú. O tom by sa medzi dospelými a vzdelanými a viac ako osemnásťročnými poslancami a poslankyňami NR SR nemalo hovoriť a vôbec diskutovať. Áno, aj keď blba oblečiete do obleku nezmúdrie. No nikto asi nebude vymývať mozgy iným a už určite nekomunistom a neboľševikom, ktorí usilujú o normálnu slušnosť v odievaní a vo vyjadrovaní sa v kultivovanom monológu či dialógu v laviciach Národnej rady Slovenskej republiky.
Možno že dnes už neplatí kritérium estetiky a odievania sa ani pre niektoré hlavné vysielacie kanály štátnej televízie RTVS (foto – RTVS 1, O 5 minút 12, nedeľa 16. marca 2025), keď jednoducho pre mudrca stačí len tričko či sveter a potetovaná ľavá ruka aktéra besedy – relácie v prítomnosti diskutujúcich, ktorí sú normálne spoločensky oblečení. Faux pas a skutočný obrazovkový Highway to hell.
Bez náhubkov
A ani náhubky netreba nikomu, kto by chcel ešte pripomínať čo sa v tejto republike za čias reálneho socializmu dialo a deje už i v novej tej lepšej republike a lepšej Únii s dvadsiatimi siedmymi štátmi Európy. Chronickí klamári povedali, že keď istý Hranol vyhrá na Slovensku voľby, tak Slovensko vystúpi z Európy a NATO. Druhí progresívnejší vyslovili geniálnu myšlienku, že Slovensko ťahá EÚ na dno. To malé Slovensko čo predstavuje zhruba viac ako jedno percento jej populácie a ekonomiky naviazanej na súčasné slabšie Nemecko s jeho car industry. Okrem iného i Slovensko ktoré lepšie plní „kalibrované“ maastrichtské kritéria schodku HDP než je napríklad 116 percentný verejný dlh Maňa Makaróna z roku 2025.
Reálne bolo by ťažké debatovať s hipológmi ak by mali odvážiť niektoré zmysluplné záťaže a orálne výplody s gagmi rôznych súčasných opozičných politikov a naložiť ich 560 kilovému koňovi na jeho chrbát. A takýto kôň by ich ani necítil, lebo by nič nevážili. Za dve a možno aj tri preplatené faktúry poslané z mimovládky by ste kúpili aj tri jazdecké kone schopné na Veľkej pardubickej ľahko prekonávať najmä Taxisovu priekopu.
Manželkin ujo z Ivachnovej kedysi dávnejšie, keď sa zreferendovávalo k Európskej únii (s výsledkom až niečo tesne nad 50 % účasti) a keď sa v historický predvečer všetci najdôležitejší priatelia, a i nepriatelia štátu s Lenonom zišli pri jednom okrúhlom televíznom stole , a predovšetkým ONI aby sa mali lepšie, povedal: Veľmi sa do nej netešme, aj tak budeme len druhoradí občania, nebudeme mať vyššie platy.
Nebol to síce prorok hovoriaci o radosti, keď budeme v Európskej únii, neodhadoval, že čo všetko ešte polezie z dier, no určite by nepomyslel na to, že raz tu budeme mať tie isté potraviny a ich obchodné značky ako u „bratských západných susedov“ za vyššie ceny so zhoršenou akosťou či zníženou nutričnou hodnotou. Tie isté automobilky s robotníkmi a rovnakými výkonmi, no niekde na východ od ich matiek či otcov len s tretinovými mzdami.
No a dnes od matky múdrosti z Bruselu či Štrasburgu (o grindíle ani nehovoriac) sa už dlhšie dozvedáme aj horšie veci. Aj o korupcii super-top chairmanov a o neuveriteľne vysokých platoch poslancov EÚ. Kedysi pred šiestimi rokmi som v poľskej Gazete wyborczej čítal webový príspevok redaktora o mesačnom plate Donalda Tuska, vtedy predsedu Európskej rady. Mnohým poľským robotníkom vyrážal dych. Tuskovi stačil mesiac a pol na to, čo zarobil nejaký robotník z Piotrkówu Trybunalskiego v jeho Rzeczpospolitej ludowej za rok.
Skutočne, nielen poľská ale aj slovenská Highway to hell.
Foto – Marián Mydlo
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
