V roku 2002 bolo Slovensko tak trochu zaostalou krajinou Európy. Zúfalo sa snažilo splniť kritéria na vstup do Európskej únie a NATO. O eure sme počuli, len keď rodina tiahla do Viedne na vianočné trhy. Na internet ľudia chodili do verejných kaviarní. Aj to len tak narýchlo, lebo za dvadsať korún sa okrem emailov a pár stránok z čistej zvedavosti viac pozrieť nedalo.
Za biznisom do Ružomberka
Do týchto rozvojových podmienok prišiel so svojou, vtedy ružomberskou „priateľkou“, aj 22-ročný rodák zo Sardínie Andrea.
„Chcel som skúsiť niečo nové. Prišli sme spolu, pôvodne na týždeň, ale napokon som v meste zostal kvôli biznisu. Paradoxne ona, Slovenka, sa zase vrátila do Talianska,“ spomína na liptovské začiatky Andrea Ena.
Nápad otvoriť v meste reštauráciu dostal až tu. „Bolo tu niekoľko pizzerií, ale kvalita nič moc. Povedal som si, že to skúsim a idem do toho. Reštauráciu sme otvorili v októbri 2003. Boli časy, keď bolo v meste asi desať pizzerií, no prežili len tie silnejšie alebo kvalitnejšie. My sme jedna z nich,“ vraví úspešný podnikateľ.
Do kuchárskeho remesla sa pustil so skúsenosťami pomocného kuchára, ktoré nazbieral v známom dovolenkovom stredisku Lago di Garda. „Nie, nie som kuchár,“ smeje sa pri otázke, či mal na čom stavať.
„Rozhodol som sa postaviť podnik na prístupe k ľuďom, kvalitných surovinách a profesionalite. Nastavili sme latku vyššie, aj cenu, ale vyšlo to,“ púšťa kúsok zo svojho podnikateľského úspechu. Dodáva, už chronicky známe, ale aj v jeho prípade osvedčené, že veľmi dôležité je pracovať s láskou, radosťou a nadšením pre to, čo robíte.
V Taliansku majú takúto vášeň okrem jedla určite aj pre futbal. Aspoň taký je obraz Talianov v našich očiach. A Andrea Ena tejto myšlienke iné okuliare nedáva.
„Hrával som za MFK Ružomberok B, ale potom som si pri rozbiehaní podniku musel dať pauzu. Vrátil som sa a hral neskôr za Ludrovú, kde sme aj postúpili do vyššej súťaže a potom v Likavke. Bolo to skvelé a zábavné obdobie,“ hovorí o časoch na oblastných futbalových trávnikoch. Možno práve kvôli účasti na nedeľných futbalových zápasoch je jeho miestna reštaurácia odjakživa v posledný deň týždňa zatvorená.
Mesto sa nezmenilo. Je to škoda
V Ružomberku sa Andreovi darilo. Kto mal návštevu alebo chcel vziať v meste niekoho do dobrej reštaurácie, mal dlhé roky na výber možno tri či štyri podniky. U Taliana je jedným z nich. „Myslím si, že v Ružomberku sú stále maximálne štyri podniky na úrovni, kde môžete bez hanby zobrať návštevu. Jedným z nich sme určite aj my,“ hovorí s patričným sebavedomím.
Pod reštauráciou si časom otvoril aj malý obchodík s talianskymi potravinami. Čo vozil do reštaurácie, dával aj do predajne. Dokonca zásoboval talianskymi surovinami aj iné prevádzky na Slovensku. Úspech rástol až prerástol Ružomberok. Našli ho televízie a Andrea trávil čoraz viac času v Bratislave pri nakrúcaní rôznych kulinárskych relácií.
„Chodievam pravidelne variť do televízie, ale necítim sa byť súčasťou šoubiznisu,“ usmieva sa tmavý štyridsiatnik. „Samozrejme, je to príjemné, keď vás ľudia spoznávajú, zastavujú a chcú sa fotiť. Poteší to,“ neskrýva popularitu Andrea. Ešte viac jej pribudlo pred dvomi rokmi, keď sa presťahoval do hlavného mesta. Otvoril tu svoj druhý podnik, ktorý sám riadi. To je jeho filozofia.
„Určite je lepšie, keď je majiteľ v podniku. Zákazník má lepší pocit, že tam sám majiteľ pracuje a stará sa o firmu. O ružomberskú reštauráciu sa nebojím. Je tam brat Alex a spoločník Peter Mešťan. Kvalita je stále tá istá, ako keby som tam bol,“ ubezpečuje a opäť sa optimisticky usmieva.
Na Liptov stále príležitostne zablúdi, nielen na kontrolu. „Keď prídem, idem do kuchyne. Nebavilo by ma prísť, skontrolovať, porozprávať sa a odísť. Rád fyzicky pracujem,“ tvrdí muž, ktorý si zvykol aj na slovenskú kuchyňu. Halušky, rebierka, pirohy nie sú problém. Aj preto mnohé domáce suroviny zakomponoval do talianskej kuchyne na Slovensku. Len kyslú kapustu a kyslé polievky stále v obľube nemá.
Často je v Taliansku, teraz aj v Bratislave, z ružomberskej bubliny dávno vyliezol. „Je to škoda, ale Ružomberok sa za tých osemnásť rokov takmer nezmenil. Práve som nad tým rozmýšľal, keď som naposledy prišiel. Napríklad, len z pohľadu nášho podniku, v centre nie sú žiadni ľudia. Ak aj prídu, tak len kvôli reštauráciám. Nemá ich ani čo pritiahnuť. Aspoň v lete by mali byť obchody otvorené aspoň do siedmej večer,“ konštatuje len jednu z notoricky známych bolestí nášho mesta.
Pečie aj varí
Oproti tomu v Bratislave našiel celkom iné zázemie. Investoval stovky tisíc eur do reštaurácie, kde sa zväčša bez rezervácie ani nedostanete. Má vyššie ceny, pretože v Bratislave si to môže dovoliť. Tvrdí však, že kvalita je rovnaká. „Máme tam väčšiu konkurenciu, ale snažím sa ju nevnímať, a rovnako ako v Ružomberku robiť všetko najlepšie, ako viem. Venovať čas najmä sebe a svojmu zdokonaľovaniu.“
Rozdiel v porovnaní s Ružomberkom ale našiel: „Ľudia si v Bratislave viac dovolia. Častejšie idú do reštaurácie a minú viacej peňazí. Chápem, že je to spôsobené zárobkami. Bratislavu ťahá aj väčší počet turistov a cudzincov. Len Talianov tu naokolo žije približne štyritisíc.“
Ak ide o prácu v kuchyni, nebojí sa ničoho. „Ak nemá kto robiť pizzu, zaskočím tam, ak chýba cukrár, robím koláče. Práce sa nebojím,“ vysvetľuje momentálne už aj úspešný výrobca vlastných zákuskov, ktoré začal v reštaurácii ponúkať. Pri ich výrobe často experimentuje.
Skúsil to aj s jazykom a dnes nemá problém dohovoriť sa. S písaním to ideálne nie je, ale to mu k úspechu na Slovensku vôbec nebolo treba. „Jazyk som sa naučil sám. Žiadna škola, žiadne kurzy. Len tak, pri komunikácii s ľuďmi. To je najlepšia škola. Keď človek chce, všetko dokáže.“
Slovenčine podľahol, no politikom nie. „Skúšali to, ale o politiku nemám záujem,“ rezolútne odmieta „panské huncútstva“.
Slováci sú vraj tradiční konzumenti. Najlepšie ide pizza, cestoviny a rizoto. „Za tie roky sa stravovanie zmenilo. Jedlo si už viete oveľa viac užiť a vychutnať,“ končí rozhovor pochvalou asi najznámejší ružomberský cudzinec a bratislavský Talian Andrea Ena.
Titulná Fotografia: Talian Andrea Ena. Foto: archív A. Enu
Článok bol pôvodne publikovaný v tlačenom dvojčísle jún/júl RK Magazínu.
Autor: Peter Kravčák
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
