Múzeum znovu smeruje bližšie k návštevníkom

Rozprávali sme sa s riaditeľom Liptovského múzea Michalom Kovačicom. 

Odkedy ste vo funkcii riaditeľa múzea vysielate signál, že ste tu pre ľudí. Svedčia o tom najmä aktivity na sociálnej sieti, kde každý deň informujete o niečom, čo sa týka fungovania múzea, histórie či celého regiónu. Vnímate to ako spôsob, ako prilákať ľudí?

Otvoriť naše expozície vo väčšej miere, ako tomu boli doteraz ľudia zvyknutí, to bol jeden z hlavných bodov mojej koncepcie rozvoja, s ktorou som sa prihlásil do výberového konania. Ťažko môžeme od potenciálnych návštevníkov chcieť, aby si zvykli chodiť do múzea, keď otváracie hodiny boli skôr prispôsobené potrebám zamestnancov, ako potrebám záujemcov o návštevu našich expozícií. Vo výraznej miere preto od letnej sezóny rozširujeme nielen našu ponuku, ale tiež aj možnosť ju vidieť v dostatočných časových intervaloch a to najmä v popoludňajších a víkendových hodinách.

Úplne inak sme nastavili aj politiku medializácie našej činnosti, keď sa veľmi intenzívne prezentujeme nielen v printových médiách, televízii, rozhlase ale najmä prostredníctvom sociálnych médií, hlavne prostredníctvom živej a neustále sa meniacej facebookovej a instagramovej komunikácie. Sme radi, že máme veľmi kladné ohlasy a najmä očakávame, že tí, ktorí o nás čítajú sa aj na vlastné oči prídu presvedčiť o tom, že v Liptovskom múzeu dochádza k zásadnej zmene profilácie a naša programová ponuka výrazným spôsobom zasiahne do spôsobu trávenia voľného času nielen liptovských rodín. 

Svedčí to niečo aj o tom, že za posledné roky sa skôr múzeum uzatváralo do seba?

Nechcem sa veľmi pozerať do minulosti, lebo také nastavenie je podľa mňa neefektívne, ale faktom je, že v múzeu nefungovali základné procesy komunikácie či už dovnútra organizácie alebo aj smerom navonok. Jedným z prvých krokov, ktoré som urobil v prvých mesiacoch po nástupe do funkcie bola zmena organizačnej štruktúry múzea, „vyčistenie“ pracovných náplní zamestnancov a určenie základných rozhodovacích kompetencií vedúcich zamestnancov. Dnes už každý zamestnanec vie, na koho sa má obrátiť s akýmkoľvek problémom alebo podnetom a to prispieva k výraznému zvýšeniu efektivity našej činnosti.

Liptovské múzeum je najväčšia a najstaršia kultúrna inštitúcia na Liptove a jej takmer päťdesiat zamestnancov by malo ponúknuť takú kvalitu svojej produkcie, ktorá nás bude stavať do čela kultúrneho diania na Liptove. Naša spolupráca s inými kultúrnymi inštitúciami bude veľmi intenzívna bez ohľadu na ich zriaďovateľa alebo obsahové zameranie. Prvé mesiace sme preto spoločne s mojimi zástupcami venovali intenzívnej komunikácii s vedeniami týchto inštitúcií a odozva bola veľmi pozitívna. Chceme dosiahnuť stav, že si potenciálny záujemca o kultúrne vyžitie bude mať problém vybrať zo širokej ponuky podujatí rozličného zamerania. Veríme, že sa nám to v krátkej dobe podarí. Ľudia sú po covidovom období plní očakávania a my sme tu na to, aby sme tieto ich očakávania napĺňali. 

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Čo všetko máte pod palcom? 

Musím povedať že je veľmi dynamický a rôznorodý. Spoločne s úzkym vedením múzea si na pravidelných pondelkových doobedňajších stretnutiach vždy preberieme to, čo sa udialo v predchádzajúcom týždni a následne si rozdelíme operatívne úlohy na najbližší týždeň. Myslím, že naša komunikácia, vzájomná informovanosť a koordinovanosť aktivít je na veľmi dobrej úrovni a som presvedčený, že zmeny, ktoré nastali v spôsobe riadenia a komunikácie sa odzrkadlia aj na atraktivite a návštevnosti našich podujatí. 

Riaditeľ Liptovského múzea Michal Kovačic. Foto: Jaroslav Moravčík

Riaditeľom múzea ste sa stali na sklonku minulého roka. Prešli ste výberovým konaním, napokon vás aj krajskí poslanci vo funkcii potvrdili. Prečo ste sa rozhodli kandidovať? Je za tým aj nejaká túžba po zmene?

Aj keď som pôvodným zameraním učiteľ geografie, spoločne s cestovaním a spoznávaním iných krajín a ich kultúr bola vždy mojim najväčším koníčkom história. Tá sa ,samozrejme, v koncentrovanej podobe vždy najlepšie spoznáva v múzeách a galériách. Intenzívne sa cestovnému ruchu venujem viac ako tridsať rokov a za to obdobie som videl a prešiel veľké množstvo takýchto inštitúcií a často som si hovorieval, že prečo aj naše múzeá nie sú takéto pronávštevnícky orientované a interaktívne zamerané napriek tomu, že naša história je rovnako zaujímavá a rôznorodá, ako história tých „veľkých“ krajín, ktoré možno na prvý pohľad intenzívnejšie otáčali tým povestným „kolesom dejín“. Spoločne s partnerkou sme sa ostatné roky venovali v rámci nášho občianskeho združenia sprístupňovaniu miestnej histórie a lokálnemu cestovnému ruchu. Keď teda prišla ponuka zúčastniť sa na výberovom konaní na riaditeľa Liptovského múzea začal som premýšľať, čo z mojich poznatkov a skúseností zo zahraničných ciest by bolo možné realizovať aj v domácich podmienkach a vznikla určitá vízia rozvoja, ktorú som predostrel výberovej komisii. Dostal som od nej šancu na 5 rokov, aby som sa ju pokúsil aj realizovať a verím, že sa mi to spoločne so skúseným tímom mojich spolupracovníkov aj podarí. 

Väčšinou sa s múzeami viaže len akási povinná školská jazda, dlhých, častokrát aj nudných ,,výletov”. Múzea však ukrývajú obrovské bohatstvo histórie, ktorá nás stále má čo naučiť. Máte nejaký konkrétny plán, ako tento trend zmeniť? Ako prilákať čo najviac ľudí, ktorí namiesto výletu do hôr navštívia práve Liptovské múzeum? 

Samozrejme, máte pravdu. S takouto predstavou muzeálnej činnosti v hlave stále chodí väčšina našej populácie a je takmer nepredstaviteľné, že by sa najmä mladá generácia vybrala do múzea aj z iných dôvodov, ako len počas „povinnej školskej jazdy“. A práve toto chceme, spoločne s kolegami zmeniť. Plánujeme ponuku múzea zatraktívniť najmä podstatne väčším využívaním takých komunikačných a prezentačných prostriedkov, ktoré do našich expozícií prilákajú najmä mladú generáciu a rodiny s deťmi. Jednou z prvých vecí, ktorú sme zrealizovali bolo zavedenie vysokorýchlostného internetového pripojenia prostredníctvom optickej siete, čo nám umožní, aby sme namiesto klasického sprevádzania mohli začať používať špecializované miniaplikácie a neskôr prípadne aj sprevádzanie a prezentovanie prostredníctvom hologramu, virtuálnej reality a iných atraktívnych multimediálnych komunikačných prostriedkov. Máme tiež vlastný podcastový kanál a plánujeme v priestoroch múzea organizovať časté stretnutia so zaujímavými osobnosťami – historikmi, archeológmi alebo cestovateľmi, ktorí záujemcom o dejiny predstavia výsledky svojej činnosti a budú k dispozícii pre ich otázky. 

A ako môže múzeum zaujať ľudí tak, že sa rozhodnú, že ho nenavštívia len raz za život?

Jednou z prvých vecí, o ktorých sme s kolegami rozmýšľali bolo to, ktoré cieľové skupiny sú našimi potenciálnymi návštevníkmi v súčasnosti a ktoré cieľové skupiny by sme chceli do múzea novou náplňou činnosti prilákať. Zhodli sme sa v tom, že ponuka musí byť taká, aby sme neprišli ani o súčasných návštevníkov a zároveň, aby sme získali aj nových. Tak ako väčšina ľudí nechodí do kina dvakrát na ten istý film a vždy keď kino navštívia očakávajú, že dostanú nový filmový zážitok, tak aj väčšina potenciálnych návštevníkov muzeálnych expozícií očakáva, že pri ďalšej návšteve múzea sa stretnú s inou výstavou alebo s inou expozíciou. Nemôžeme očakávať, že sa návšteva múzea stane pre priemerného záujemcu pravidelnou udalosťou jeho kultúrneho vyžitia, keď sú niektoré expozície múzeí rovnaké niekoľko rokov a v extrémnych prípadoch aj desaťročí. Prečo by tam chodil, keď to, čo sa mu prezentuje už videl pred mnohými rokmi a možno, keď to bolo prezentované klasickým neinteraktívnym spôsobom, ho to ani vtedy príliš nezaujalo. A práve toto je pre mňa a mojich kolegov veľká výzva.

V nasledujúcich mesiacoch sa bude rozhodovať o prideľovaní finančných prostriedkov na rozvoj a nové expozície a veríme, že budeme úspešní vo veľkej časti z 19 projektov, ktoré sme za obdobie od začiatku roka stihli pripraviť a prezentovať. Následne sa to odzrkadlí na výraznej modernizácii našich starších, avšak stále atraktívnych expozícií, ako aj na príprave nových.

Mnoho ľudí hovorí, že múzea vyzerajú rovnako ako pred rokmi, že by tam aj tak nevideli nič nové. Dá sa to nejako zmeniť, zmodernizovať? Mali by sa vôbec meniť? 

Samozrejme, že sa to dá. Tak ako sa trebárs dnešné televízne vysielanie len veľmi zďaleka podobá na televízne vysielanie spred 20,30 rokmi, tak sa musí zmeniť aj prezentácia muzeálnych zbierok. Budúcnosťou, a nevyhnutnou  je interaktivita. Zapojenie návštevníka do celého procesu prezentácie tak, aby z múzea odchádzal s pocitom, že tu určite nebol poslednýkrát. Inak budú múzeá mŕtvymi inštitúciami a budú skôr mauzóleami, ako miestami, kde sa koncentrujú  zaujímavé predmety a informácie z obdobia našich dejín. Aj na Slovensku je už niekoľko múzeí, ktoré „nabehli“ na tento trend a ktoré sa oplatí navštíviť. Či už je to Múzeum holokaustu v Seredi alebo Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici. Aj naše múzeum pripravuje zaujímavé technologické „vychytávky“ a ako konzultanta pri týchto tzv. smart riešeniach využívame služby renomovanej inštitúcie Ústavu technológií a inovácií z Bratislavy. Veríme, že už čoskoro sa budete môcť v niektorých našich expozíciách presvedčiť, že návšteva múzea môže byť naozaj obohacujúcim zážitkom. 

Skúste nám predstaviť múzeum. Čo všetko ho tvorí? Kam sa bežný človek dokáže dostať a ktoré miesta sú naopak sprístupnené len pracovníkom?

Liptovské múzeum je určite jednou z najstarších a najväčších kultúrnych inštitúcií na Liptove. Na budúci rok (12.februára) uplynie 110 rokov od ustanovujúceho Valného zhromaždenia Liptovskej muzeálnej spoločnosti, priameho predchodcu Liptovského múzea. Predsedom sa stal J. Váradi, riaditeľmi múzea V. Dornyay, A. Kürti a V. Šrobár, kustódom J. Kürti. Prvou úlohou spoločnosti bolo založiť múzeum, venovať sa sústavnému zberu, triedeniu a vystavovaniu materiálu vzťahujúceho sa na dejiny, umenie, literatúru, priemysel, národopis a prírodu Liptova.

Múzeum malo mať 5 oddelení: starožitností (predmety od najstarších čias po súčasnosť), prírodovedy (mineralogické, faunistické a flóristické exponáty), národopisu, priemyslu a umenia, knižnicu so všeobecnou a regionálnou literatúrou i archív. Jeho základný fond tvorili zbierky bratov Kürtiovcov, deponáty rímskokatolíckeho farského úradu a piaristického kláštora. Počet inventárnych predmetov predstavoval 1 132 kusov v hodnote 600 korún. Druhou úlohou spoločnosti malo byť usporadúvanie populárno-vedeckých prednášok a publikovanie štúdií. Múzeum bolo sprístupnené širšej verejnosti 1. mája 1912. Vstupný poplatok predstavoval 40, 20 a 10 halierov a počas prvých šiestich mesiacov navštívilo múzeum viac ako 250 ľudí. Najmä v priebehu minulého storočia sa múzeum neustále rozrastalo, pribúdali nové súčasti a expozície a v súčasnosti do správy Liptovského múzea patria tri veľké „kamenné“ budovy – centrálna budova v Ružomberku, historická budova Múzea Čierny orol v Liptovskom Mikuláši a zrekonštruovaná budova bývalého Soľného úradu v Liptovskom Hrádku, v ktorom dnes sídli Národopisné múzeum.

Okrem týchto tradičných expozícií máme v správe aj dva skanzeny – archeoskanzen Liptovská Mara-Havránok a Múzeum liptovskej dediny v Pribyline. V správe múzea je tiež Roľnícky dom v pamiatke UNESCO Vlkolínec, najväčší stredoveký hrad na Liptove Likava, ako aj ranogotický kostol v Ludrovej-Kúte. Súčasťou našich expozícií sú aj dve banícke pamiatky – Múzeum baníctva a hutníctva v Liptovskom Hrádku-Maši a Banícky dom vo Vyšnej Boci. Takže naša ponuka je skutočne veľmi široká a určite uspokojí aj najnáročnejších záujemcov o históriu. Novinkou tejto sezóny bude možnosť zakúpenia balíkového zvýhodneného vstupného do všetkých našich expozícií či už Horného alebo Dolného Liptova, alebo do všetkých desiatich našich expozícií v rámci celého Liptova. Mimochodom, našu najzápadnejšiu expozíciu od tej najvýchodnejšej oddeľuje vzdialenosť takmer 55 km.  

Riaditeľ Liptovského múzea Michal Kovačic. Foto: Jaroslav Moravčík.

Pre mnohých milovníkov histórie a celkovo múzeí je najlákavejší práve archív. Čo všetko sa v ňom ukrýva a je sprístupnený aj pre verejnosť? 

Áno, skutočne je to tak. Za tých takmer 110 rokov oficiálnej existencie nášho múzea sa v jeho depozitároch nazhromaždilo viac ako 205-tisíc zbierkových predmetov. Najväčším problémom, ktorý momentálne v tejto oblasti pociťujeme je to, že súčasné budovy a expozície múzea neboli v čase ich vzniku dimenzované na tento stav a preto musíme mať depozitáre aj vo viacerých externých priestoroch, ktoré nie vždy majú potrebné parametre potrebné pre uskladnenie často aj veľmi vzácnych zbierkových predmetov Preto v spolupráci s našim zriaďovateľom vyvíjame veľkú snahu, aby sme v dohľadnej dobe získali priestory pre vytvorenie centrálneho depozitára, v ktorom by sa sústreďovali všetky nevystavené zbierkové predmety a kde by už bolo možné uskutočňovať aj primeranú a zodpovedajúcu starostlivosť o ne.

Pohrávame sa aj s myšlienkou tzv. otvoreného depozitára, kde by boli zbierkové predmety uložené v takom režime, že by mohli byť sprístupnené aj prípadným záujemcom o ich priamu návštevu a prezretie. V depozitároch máme skutočné skvosty, ktoré pochádzajú nielen z regionálnych archeologických nálezísk ale aj etnografické zbierkové poklady, ktoré dokumentujú bohatý kultúrny život v regióne. V priebehu tohto roku by sme do dlhodobej výpožičky mali preniesť do našej centrálnej budovy v Ružomberku aj tzv. likavský strieborný poklad z prelomu 15.a 16.storočia, ktorý bol objavený pod hradom Likava približne pred 2 rokmi. Peniaze pochádzajú z konca 15.storočia, najmladšie sú z roku 1527. Nález obsahuje 1867 strieborných mincí, dva zlaté dukáty a jeden groš a dokopy váži viac ako jeden kilogram. Momentálne sa mince čistia a pripravujú na prevoz. Keď sa tak stane, bude to veľký deň pre naše múzeum a veríme, že prehliadka tohto pokladu bude veľkým ťahákom pre potenciálnych návštevníkov našich zbierok.  

Ako prebieha starostlivosť o expozície? Predsa len sú výnimočné a podpísal sa na nich čas. 

Samozrejme, jednou zo základných povinností múzea je nielen zhromažďovanie a expozícia zbierkových predmetov, ale aj ich ošetrovanie a konzervovanie, aby sa zachovali aj pre ďalšie generácie. Na to využívame nielen našich interných zamestnancov, ale pri komplikovanejších a vysoko odborných činnostiach siahame aj po spolupráci s renomovanými inštitúciami alebo reštaurátormi. Vysoko oceňujem spoluprácu s Krajským pamiatkovým úradom v Žiline, ktorý sa v ostatnej dobe podieľal najmä na reštaurovaní nástenných malieb v interiéri i exteriéri ranogotického kostola Všetkých svätých v Ludrovej. Reštaurátori pod vedením akademického sochára Juraja Matáka odstránili nevhodné zásahy, maľby očistili, spevnili a pomocou retuše vizuálne spojili. Podarilo sa tak oživiť už takmer zaniknutý monumentálny výjav sv.Krištofa na východnej strane svätyne. Rovnako sa nám v minulých dňoch vrátil do našich zbierok zreštaurovaný obraz významného ružomberského fundátora Jána Jakuba Löwenburga. Reštaurovanie tohto výnimočného obrazu realizovala akademická maliarka Mária Ďuricová, ktorá má v tejto oblasti dlhoročnú prax. Bežné ošetrenie a údržbu väčšiny zbierkových predmetov však uskutočňujeme vo vlastnej réžii. Je to mimoriadne náročná činnosť, ktorá vyžaduje neuveriteľnú trpezlivosť a mravčiu systematičnosť. Výsledkom tejto snahy je to, že naše najkrajšie exponáty sa môžu stať súčasťou expozícií a môže sa s nimi zoznámiť aj široká verejnosť. 

Ružomberský fotoklub RK 1924 už dlhšiu dobu hľadá priestory na vystavovanie. V minulosti už sídlil v múzeu, neskôr už túto možnosť múzeum neponúklo. Plánujete to zmeniť? 

Samozrejme. S týmto najstarším ružomberským fotografickým zoskupením máme veľmi dobré kontakty a veríme, že sa vrátia naspäť pod „krídla“ Liptovského múzea so všetkými podujatiami, ktoré pripravujú. Rovnako však chceme dobre vychádzať aj s ostatnými organizáciami, zastrešujúcimi iné fotografické skupiny a pokiaľ prejavia záujem, tiež im vieme poskytnúť spoluprácu a expozičný priestor. Liptovské múzeum bolo v minulosti známe svojimi fotografickými výstavami, ktoré Ružomberok a Liptov dostali do národného ale aj medzinárodného fotografického povedomia. 

Pred nedávnom ste informovali o spojení sa s Galériou Ľudovíta Fullu, ktorá s múzeum susedí. Čím ste aj naznačili akési ,,zlé susedské vzťahy” v minulosti. Prezradili by ste nám ako bude táto spolupráca vyzerať? Máte už reálne plány? 

Informácia z médií bola nie o „spojení“, ale o nadviazaní užšej spolupráce. Predsa len, sme susedia a aj keď máme rozličného zriaďovateľa a čiastočne aj zameranie, našli sme pri rozhovore veľa spoločných podnetov, ktoré v budúcnosti chceme pretaviť do veľmi úzkej spolupráce. Myslím, že máme s pani riaditeľkou Gažíkovou rovnakú filozofiu v oblasti práce s verejnosťou a pokúsime sa vyvolať našou spoluprácou synergický efekt a poskytnúť záujemcom o umenie a históriu pridanú hodnotu prostredníctvom spoločných podujatí. Obdobie covidu a s ním spojené zatvorenie všetkých verejných expozícií určite vyvolalo hlad po kultúrnych podujatiach a verím, že už v priebehu neskorého leta a skorej jesene ponúkneme podujatia, ktoré tento náš spoločný záujem o zasýtenie toho hladu potvrdia. 

Mnohí z nás poznajú film Noc v múzeu, kde práve v noci ožívali rôzne exponáty či reálne postavy našich dejín. Ak by mohli ožiť exponáty v Liptovskom múzeu, koho alebo čo by sme mali možnosť počas tej noci vidieť? 

Ten film je skutočne nezabudnuteľný a mnohí z nás by naozaj dali čokoľvek za to, aby sa s niektorými oživlými historickými postavami mohli stretnúť a trebárs porozprávať sa. Realita je však sivšia, ale aj v budúcnosti sa návštevníci našich podujatí budú môcť stretávať s rozličnými animáciami, historickými rekonštrukciami, ukážkami bojových umení, alebo spôsobu života našich predkov. Ako som už viackrát spomenul, nechceme byť len suchopárnym miestom, kde sa návštevníci prídu pozrieť na mŕtve predmety z dávnych dôb, chceme históriu oživovať a sprístupňovať takými formami a prostriedkami, ktoré budú pre návštevníkov atraktívne a vyvolajú v nich túžbu znovu nás navštíviť a priviesť so sebou aj rodinu, priateľov alebo príbuzných. Budem rád, keď sa na niektorých našich, najmä vonkajších expozíciách budeme stretávať s celými rodinami, lebo si myslím, že vzťah ku kultúre a kultúrnosti sa formuje už v detstve a pod veľkým vplyvom rodičov. 

Podľa čoho prichádzajú exponáty do múzea. Nedávno by mali pribudnúť aj mince, ktoré našiel mladý pár v blízkosti Hradu Likava. Podľa čoho sa určuje, do akého múzea takéto nájdené veci potom idú? Aký je proces? 

Nové zbierkové predmety, alebo tzv. akvizície sa stávajú súčasťou zbierkového fondu rozličným spôsobom. Môže to byť priamou akvizičnou činnosťou pracovníkov alebo spolupracovníkov múzea, ktorí aktívnym spôsobom sledujú ponuku na rozličných odborných fórach, alebo tiež sa stáva, že sa zbierkový fond môže rozšíriť darom alebo kúpou, väčšinou počas dedičského konania. Samozrejme, všetko prebieha pod odborným dohľadom príslušných menovaných odborníkov, ktorí posúdia to, nakoľko daný predmet doplní zbierkové predmety, ktoré sa už v depozitári nachádzajú, prípadne či môže byť základom pre novú expozíciu. Nie vždy sa totiž predmety, ktoré sú múzeu ponúkané hodia do zbierkového fondu, prípadne už také predmety zbierkový fond obsahuje a nie je možné z priestorových dôvodov zhromažďovať duplikáty prípadne triplikáty. Všetko je podrobne „ošetrené“ v Zákone o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty.

Nie často sa stane taká výnimočná udalosť, aká sa stala pri tzv. „likavskom poklade“, kde sa takmer vzorovo dodržali všetky postupy, ktoré sú potrebné, aby bol nález patrične zdokumentovaný. Možno to bolo tým, že jeden z nálezcov bol veľkým fanúšikom archeológie a mal za sebou už viacero nálezov, ktoré odovzdal múzeu. Nie je to totiž vždy pravidlom a aj keď je nenahlásenie nálezu trestný čin za ktorý hrozí tri až desať rokov väzenia vždy sa nájdu tzv. detektoristi, ktorí s vidinou veľkého zisku prechádzajú potenciálne náleziská a snažia sa vzácne predmety vyhľadávať a predávať na čiernom trhu. 

Pokladom v múzeu však nie sú len historické predmety, ale najmä pracovníci. Často nám pomáhajú pri tvorbe textov, spomenieme napríklad historikov Karola Dzuriaka či Rastislava Moldu. Plánujete nejako konkrétne využiť ich ,,zápal” pre históriu? 

Samozrejme si uvedomujem, že základné pravidlo z biznisu, že firma je taká kvalitná, akými kvalitnými sú jej kľúčoví zamestnanci platí aj pre takú inštitúciu, akou je múzeum. Som rád, že som v múzeu našiel odborníkov, ktorí svojou prácou a presahom spĺňajú náročné kritériá, ktoré by mala mať takáto inštitúcia nastavené. Verím, že v najbližších rokoch bude o nás počuť omnoho viac aj v publikačnej činnosti a tiež verím, že vedeckí pracovníci múzea budú kontinuálne rásť aj čo sa týka zvyšovania ich kvalifikovanosti. Zo strany vedenia múzea im k tomu vytvoríme všetky predpoklady, lebo si uvedomujeme že múzeum je inštitúcia nielen na prezentáciu svojich zbierok, ale tiež aj na ich vedecké skúmanie a následné publikačné výstupy v príslušných odborných médiách. Určite o nás bude viac počuť aj pri rozličných formách spolupráce, kde sa bude vyžadovať odborné vyjadrenie, prípadne sprístupnenie a interpretácia predmetov z nášho zbierkového alebo knižného fondu. Ešte v tomto roku by sme chceli obnoviť vydávanie kedysi tradičného Zborníka Liptovského múzea a tiež zakladáme Edíciu Liptovského múzea, kde plánujeme vydávať pod našou hlavičkou odborné publikácie zamerané na regionálnu tematiku. Pri príležitosti 30.výročia sprístupnenia Múzea liptovskej dediny v Pribyline plánujeme zorganizovať medzinárodnú konferenciu o úlohe a mieste otvorených múzeí v sústave muzeálnych expozícií. A samozrejme, nevynecháme ani jednu príležitosť, aby sa naši vedeckí pracovníci zúčastňovali odborných podujatí organizovanými našimi partnermi doma i v zahraničí a mohli tak nadväzovať rozličné formy spolupráce. 

Koľko zamestnancov pracuje v budove Liptovského múzea a aká je ich pracovná činnosť? 

V súčasnosti má necelých päťdesiat zamestnancov Liptovského múzea na starosť 10 expozícií v dvoch okresoch. Starostlivosť o zverené expozície vyžaduje rozličné profesie väčšinou špecificky zamerané na konkrétne činnosti. V portfóliu zamestnancov sú vedeckí a odborní pracovníci (historici, archeologička, etnografi …), ako aj lektori a pracovníci, ktorí zabezpečujú prvý kontakt s našimi návštevníkmi. Samozrejme naše objekty potrebujú aj pravidelnú údržbu a ochranu a tak okrem technických pracovníkov  zamestnávame aj dvoch denných a dvoch nočných strážnikov, ktorí v našom šesť hektárovom pozemku v Pribyline zabezpečujú strážnu službu.

No a samozrejme, nezastupiteľnú úlohu má tiež ekonomické oddelenie múzea, keďže sme príspevkovou organizáciou Žilinského samosprávneho kraja a vzťahuje sa na nás dodržiavanie všetkých zákonných noriem, ako na iné verejné inštitúcie. Niekedy je množstvo administratívnych úkonov, hlásení a výkazov také veľké, že pracovníkom, ktorí ich spracúvajú a odosielajú zaberie podstatnú časť ich pracovnej doby. Riadiť takúto organizáciu s pomerne diverzifikovaným portfóliom činností a nezahltiť sa mikromanažmentom možno iba delegovaním kompetencií na jednotlivé sekcie a poveriť ich riadením kompetentné a dôveryhodné osoby, ktoré budú zodpovedné za každodenné fungovanie svojich sekcií. Na začiatku môjho funkčného obdobia som požiadal niektorých svojich kolegov o súčinnosť pri riadení a musím povedať, že môj výber bol veľmi dobrý a verím, že to bude takto fungovať aj v budúcnosti. 

Budova Liptovského múzea. Foto: Anna Zábojníková

Nedávno sa zmenilo logo aj názov inštitúcie, prečo ste sa rozhodli vyčleniť z názvu ,,Ružomberok”? 

Keďže sa snažíme robiť našu činnosť systémovo a s dlhodobou perspektívou museli sme prikročiť k tomu, aby sme zjednotili všetky naše mediálne a prezentačné výstupy tak, aby bolo aj nezainteresovanému pozorovateľovi a „konzumentovi“ našich „produktov“ už na prvý pohľad jasné, kto je ich autorom. Nevyhnutným predpokladom k tomu však bolo vytvorenie a prijatie nového dizajn manuálu múzea, v ktorom sú jednoznačne definované postupy, ktoré budú využívané pre tento typ prezentácie. Jeho autorom je zástupca riaditeľa pre odborné a lektorské činnosti Rastislav Molda, ktorému sa najlepšie podarilo vyjadriť a vystihnúť nové zameranie našej činnosti. Výsledkom je jednak nové logo, ktoré vychádza z pôvodného loga, ktoré odkazovalo na historický erb Liptovskej župy a takmer stodesať ročnú existenciu múzea. Súčasťou nového loga je horizontálny pás desiatich farebných bodiek odkazujúcich na desať jedinečných objektov v správe Liptovského múzea.

Každá farba odkazuje na pôvodnú, zaužívanú farebnosť jednotlivých expozičných objektov múzea. V dizajn manuáli sú použité bezpetkové fonty „Avenir Book“ a „Avenir Light“ v logotypoch odkazujúcich na snahu múzea byť modernou inštitúciou zaujímavou pre návštevníkov 21.storočia. Čo sa týka skrátenie názvu nášho múzea len na Liptovské múzeum, tak my v múzeu sme túto iniciatívu nášho zriaďovateľa Žilinskej župy len privítali, keďže to lepšie vystihuje našu pôsobnosť pre celú oblasť historického regiónu Liptova. V správe máme desať objektov a napriek tomu, že naša centrálna budova sídli v Ružomberku považujeme sa za celoliptovskú inštitúciu, ktorá bude svoju pozornosť rozdeľovať rovnomerne na všetky svoje expozície bez ohľadu na to, kde sa lokalizačne nachádzajú. 

Roky ste pôsobili na Katedre geografie Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity V Ružomberku. A geografia vám aj ostala blízka. Precestovali ste všetky európske krajiny okrem Írska. Nórsko dokonca 29 krát. Prečo sa práve Írsko nenachádza na vašom zozname? 

Áno, na Katedre geografie Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku som pôsobil prakticky od jej vzniku od roku 2004 do roku 2018. Geografiu, spoločne s históriou považujem za najkomplexnejšie vedecké disciplíny, ktoré majú taký široký presah do iných vedných oblastí, ako ich nemajú snáď žiadne iné vedecké disciplíny. Celý život je mojim najväčším koníčkom cestovanie a to najmä aktívne cestovanie, ktoré je spojené s intenzívnym spoznávaním života, kultúry, zvyklostí, tradícií a prírodných krás jednotlivých navštívených krajín. Keďže som mal pocit, že o svoje zážitky z cestovania by som sa mal rozdeliť s rovnako „postihnutými“ ľuďmi, tak som spoločne s kolegami geografmi založil cestovnú kanceláriu, prostredníctvom ktorej sme chceli umožniť cestovať a spoznávať cudzie krajiny tým ľuďom, ktorých viac zaujíma aktívne cestovanie ako pasívny pobyt v nejakom dovolenkovom rezorte s plnou penziou a minimom podnetov z krajiny, kde sa ich pobyt realizuje.

V prvej fáze sme si do portfólia destinácií zaradili tie, kde sa nám samotným v minulosti veľmi páčilo a kde sme sa chceli vracať. Neskôr pribudli aj exotickejšie destinácie, kam sa bežný cestovateľ vyberie väčšinou raz za život. Stále sa však cítime byť „severskou“ cestovnou kanceláriou, pretože sme presvedčení o tom, že táto časť Európy je naozaj snom každého poriadneho cestovateľa a mne osobne veľmi konvenuje severský spôsob života, ktorý je viac orientovaný na prírodu a zážitky, ako na hromadenie materiálnych statkov.

Do Nórska som sa v ostatné roky vracal niekedy aj viackrát za rok a je to krajina, ktorú by som odporúčal každému cestovateľovi, ktorý na svojich cestách chce skĺbiť zážitky z nádhernej rozmanitej krajiny, so zážitkami z kultúry hrdého národa s pohnutou históriou, ktorý aj napriek tomu, že vďaka úžasnému bohatstvu z nálezísk ropy a zemného plynu patrí medzi najbohatšie na svete, zostal rovnako skromný a pokorný akým bol vtedy, keď patril medzi najchudobnejšie krajiny Európy. Do Nórska je potrebné vycestovať a už sa potom nikdy nikoho nebudete spytovať, prečo tam chodí stále zas a zas. Pochopíte. 

A čo sa týka toho Írska, to je viac-menej náhoda. Jednoducho sa mi nikdy nedostalo na cestovateľský itinerár, ale do budúcnosti nevylučujem, že sa tam pozriem, prípadne tam aj nejaký čas strávim. O Írsku sa hovorí, že je to „zelený ostrov“ a príroda tam musí byť určite úžasná. 

Keďže ste videli mnoho kútov, spoznávali mnohé náboženstvá, zvyky, iný temperament ľudí, určite vás „vcuclo“ aj do zahraničných múzeí či galérií. Ktoré považujete za najkrajšie a najbohatšie?

Keďže mojou cestovateľskou „nirvánou“ je a už asi aj zostane to spomínané Nórsko, tak použijem príklad z jeho prístupu k histórii a múzeám. V histórii Nórska sa vyskytlo viacero významných osobností, ktoré mali obrovský vplyv nielen v rámci svojej krajiny ale aj v rámci  celého sveta. Najznámejší nórski polárni bádatelia Fridtjof Nansen a Roald Amundsen posunuli hranice polárneho bádania do takých oblastí, ktoré im zaručili celosvetovú slávu a nezabudnuteľnosť. Rovnako tak, jeden z najznámejších svetových experimentálnych archeológov a antropológov Thor Heyerdahl, ktorý zasvätil svoj život experimentom poukazujúcim na možnosti predkolumbovských cestovateľov prekonávať svetové oceány pomocou morských prúdov.

Títo velikáni nórskych dejín majú v okrajovej časti hlavného mesta Nórska Oslo na polostrove Bygdoy svoje „vlastné“ tematické múzeá, ktoré patria určite k najnavštevovanejším múzeám v krajine a som presvedčený o tom, že tak ako majú príslušníci rozličných etník svoje pútne náboženské miesta, ktoré musia aspoň raz za život navštíviť, tak aj všetci Nóri musia aspoň raz za svoj život navštíviť múzea týchto svojich velikánov. Ísť v nedeľu poobede na piknik do prírody a popri tom navštíviť aj nejakú kultúrnu inštitúciu alebo podujatie patrí k životnému štýlu bežného Nóra a jeho rodiny.  Úžasné sú tiež holandské múzeá, v ktorých stále rezonuje to, že Holandsko patrilo pred stáročiami medzi najvýznamnejšie koloniálne veľmoci s veľkým vplyvom a prislúchajúcim bohatstvom. 

Je jasné, že z Liptovského múzea sa nikdy nestane Louvre – bývalé sídlo francúzskych kráľov a dnes najznámejšie múzeum na svete, no zarezonoval vo vás nejaký prvok z modernejších a omnoho väčších múzeí, ktorý by ste chceli preniesť aj do Liptovského múzea? 

Nemyslím si, že by sme sa za každú cenou mali stať „svetovými“ a napodobňovať svetové „pojmy“ v tejto oblasti. Históriu vždy „písali“ veľké európske krajiny a častokrát sme svedkami toho, že sa aj udalosti, ktoré sa možno udiali úplne inak alebo s iným zámerom interpretujú v ich prospech bez zohľadnenia „účasti“ tých malých, ktorí zvyčajne len paberkovali. Veľké európske múzeá často neinterpretujú len históriu, zručnosti a schopnosti svojho národa, ale sú často aj prehliadkou koloniálnych dobyvateľských ambícií z obdobia, keď sa takýto spôsob života bral ako niečo prirodzené. Keby sa niektoré zbierkové predmety, ktorými sa tieto múzea hrdia mali vrátiť do krajín a miest, kde vznikli, tak by zbierky mnohých veľkých svetových múzeí boli veľmi ochudobnené. Výhodou našich múzeí je skutočná autenticita, väčšina zbierok pochádza z lokálnych prameňov a preto sa mi zdajú ďaleko názornejšie a interpretačne pôsobivejšie, ako tie zahraničné, v ktorých sa možno nachádzajú síce celosvetové kuriozity, ale často bez priamej väzby na prostredie, kde sa prezentujú. 

Článok bol pôvodne publikovaný v májovom vydaní RK Magazínu. 

Titulná fotografia: riaditeľ Liptovského múzea Michal Kovačic. Foto: Jaroslav Moravčík. 

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.