Jelene sú kráľmi aj ružomberských hôr

S miestnym poľovníkom sme sa vybrali zblízka pozorovať jeleniu ruju.

„Oblečte si niečo tmavšie,“ upozorňoval ma ružomberský poľovník Teodor Ondrejka mladší predtým, než ma vyzdvihol. Rozkaz som splnila, až na moje obľúbené a rokmi ošúchané biele tenisky. Jeho pohľad na ne, keď som si k nemu sadala do auta, stál za to. Chvíľu som mala pocit, že mi chce požičať svoje poriadne topánky. Hrdinsky som však prehlásila, že cestu do hory zvládnem.

Teodor Ondrejka je poľovníkom Poľovníckej spoločnosti Ružomberok už od roku 2004. Jej predchodcom bolo Poľovnícke združenie Brankov a v súčasnosti má 32 členov.

„Môj otec je v spoločnosti poľovným hospodárom. Celý život bol lesníkom a ja som sa popri ňom pasívne venoval poľovačke. Keď som si neskôr urobil poľovnícky kurz, začal som byť aktívny,“ vysvetľuje svoje začiatky.

Najskôr kurz, potom poľovanie

Každý poľovník musí absolvovať poľovnícky kurz. Ten sa skladá z teoretickej a praktickej časti. Súčasťou kurzu je aj streľba či rozpoznávanie zveri.

„Teraz je to už tak, že keď sa prihlásite na poľovnícky kurz, tak jeho prípravná doba trvá rok. Dostanete vysvedčenie a zároveň si robíte aj zbrojný preukaz na poľovné účely,“ vysvetľuje poľovník.

„Momentálne máme štyroch kandidátov, ktorí si začali robiť poľovnícky kurz, ale popri tom si zhruba mesiac po prihlásení museli dať žiadosť o vykonávanie kandidátskej praxe,“ hovorí o členstve v spoločnosti Ondrejka. Dodáva, že súčasťou praxe je aj podieľanie sa na chode združenia. Ide o brigády, prikrmovanie, ale aj o údržbu chodníkov.

Pred odchodom na poľovačku je dôležité, aby sa poľovník zapísal do poľovnej knihy. Ak tak neurobí, berie sa to oficiálne ako trestný čin pytliactva. Každý úlovok sa nahlasuje hospodárovi, a zakladá sa značka – plomba. Každá značka je jedinečná. Sú na nej dni a mesiace, ktoré presne datujú, kedy bola zver zastrelená.

S autom sme zastali na mieste. „Spoločnosť obhospodaruje asi 3000 hektárov a je to celkom náročný terén“, ukazuje mi z auta poľovnícky revír. Hranicu v poľovníckych revíroch tvorí potok. Akonáhle ho prejdete, ste v druhom revíri.

Vystupujeme z auta. Na pleci mám fotoaparát, v ruke mobil. Poľovník má zasa flintu, na hlave klobúk a okolo krku zavesený ďalekohľad. Každý to svoje. Vyberáme sa strmým kopcom smerom do hory. Lokalita sa nazýva Kŕče-Borovinskô.

Výbava poľovníka. Zdroj fotografie: Teodor Ondrejka

Počas ruje sa v lesoch odohráva krásne divadlo

Poľovník ma zakrátko upozorňuje, že už by sme mali byť tichšie. Po približne 20 minútach chôdze zastavujeme na kopci. Po pravej strane máme výhľad na Ružomberok, z ľavej strany sa vypína hora. Atmosféru kazí len hluk z cesty a príležitostne sa ozývajúce elektrické vedenie.

Sadáme si na rozprestretú bundu na zem. Výrazne sa ochladilo. ,,Odtiaľto vychádzajú jelene,“ ukazuje poľovník smerom do hory. Po niekoľkých minútach sa ozýva prvé ručanie, ktoré nám pripomína, že v lese nie sme sami.

Zdá sa mi, že jeleň je blízko, no podľa slov skúsenejšieho je ešte za horou, no smeruje k nám. Čakáme.

V našej lokalite ruja začala koncom prvej tretiny septembra. Je to neskôr ako po iné roky. Ak je počasie dobré, tak trvá do konca septembra, no ešte aj začiatkom októbra môžeme počuť, kto je kráľom lesa.

Z hory sa opäť ozýva ručanie, ktoré je hlasitejšie než to predtým. Jelene si takto oznamujú, kde je ich teritórium. Pohľadom zameriavame, z ktorej strany zazrieme prvý pohyb. Po niekoľkých minútach sme ho zbadali. Líhame si, aby sme mladého jeleňa nevyplašili.

Krásavec sa začal pásť a obhrýzať stromy. Je neďaleko, sledujeme ho ďalekohľadom, takže ho máme ako na dlani. Napriek tomu, že poľovník má flintu, nevystrelil.

„Moje osobné krédo je také, že výstrel a lov zveri je pre mňa na poslednom mieste. Užijem si ruju, ale nechodím po hore s tým, že každý deň potrebujem zabiť jedného jeleňa,“ hovorí poľovník. Zároveň prezrádza, že poľovačka je aj o relaxe. Človek vyjde z bežných starostí, ktoré vie život nachystať, a keď vojde do hory, všetko pominie.

Po pár minútach jeleň mizne, no ozýva sa oveľa hlasitejšie ručanie. Mohutný hlas jeleňa silnie zarovno s pribúdajúcou tmou. Zdvíhame sa domov. Odnášame si však zážitok – nielen zvukový, ale aj vizuálny.

Problém s medveďmi pretrváva

Ceste späť Teodora pýtam, či už stretol aj medveďa. Veľakrát, no v hore sa ešte nebál. Nebojí sa ani samotného medveďa, no má pred ním rešpekt a situáciu sa snaží nepodceňovať. Bol to práve on, koho privolali k nedávnej tragickej nehode, pri ktorej zomrel vodič aj zrazená medvedica.

„Medvede sú naozaj premnožené. My, poľovníci fungujeme podľa istého plánu lovu a chovu, ktorý schvaľuje príslušný lesný úrad. Keďže medveď je chránený celoročne, v tomto pláne nie je,“ vysvetľuje problém s medveďmi. Jedným z riešení situácie by preto bolo zaradenie medveďa do plánu lovu.

„Keď si zoberiete, že v našej pôsobnosti je 15 združení či spoločností, a každá by mala v pláne čo i len jedného medveďa, tak je to 15 medveďov, ktorí by boli ročne eliminovaní,“ uvažuje poľovník Teodor Ondrejka na konci nášho stretnutia.

Titulná fotografia – autorka

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka. V RK Magazíne som zástupkyňa šéfredaktorka a web editorka portálu rkmagazin.sk.