Keď sa krpka v žilách rozlieva

V nejednej dolnoliptovskej obci prebiehali pár dní pred Popolcovou stredou tradičné bursy. Ulice zaplnili veselí dedinčania navlečení do krojov či masiek. Nechýbali šišky, meteníky, ani pálenka.

Tak to bolo aj v Liptovskej Osade, kde sa však tento rok bursovalo v  týždňovom predstihu. Tradičnú atmosféru vytvorili miestni, aj obyvatelia susednej Liptovskej Lúžnej.

„Naše obce sú prepojené, čo je dobré, spoločne si udržujeme tradície,“ zhodnotil starosta Liptovskej Osady Róbert Kuzma zapínajúc fotoaparát, ktorým sa chystal zachytiť priebeh podujatia hneď od začiatku.

Do kultúrneho domu sa ľudia zbiehali už pred deviatou ráno. Lúžňanská skupina Bobolec si ešte stihla precvičiť chytľavé ľudovky, mladí v krojoch sa pousádzali za stôl, kde búrlivo diskutovali.

Do diktafónu sa im však rozprávať veľmi nechcelo. Osmelila sa len mlado vyzerajúca Lenka France, ktorá zavítala na bursu do rodnej dediny aj napriek tomu, že už dlhší čas žije v Bratislave.

Rozhodla sa tak, lebo veľa mladých sa o  tento zvyk nezaujíma. „Už som síce vydatá, no práve kvôli malej účasti som si povedala, že pôjdem,“ povedala. Aj v Liptovskej Osade, podobne ako v  iných obciach, sa totiž traduje, že v sprievode má byť najmä slobodná mládež.

Šesť rokov sa tu bursa spája aj s obecnou zabíjačkou. „Je to skvelý nápad,“ poznamenal postarší pán. „Každoročne sa teším nielen na klobásky, ale aj na tlačenku,“ zažmurkal.

Krátko po deviatej sa krojovaný sprievod pobral do dediny zvolávať ľudí na večernú zábavu, ktorú prvý raz usporiadali vo vynovenej tanečnej sále.

Ružomberské fašiangy

O  týždeň, keď fašiangy vrcholili, sa bursy konali aj v  Liptovskej Lúžnej, Liptovských Revúcach či Černovej. V  pondelok pred Popolcovou stredou si končiace sa obdobie hodovania a  neviazanej zábavy pripomenuli aj v Ružomberku. Centrum mesta oživili ružomberskí folkloristi aj bursovníci z viacerých dolnoliptovských obcí.

Pozornosť divákov pútala najmä tradičná maska chriapy. Navliekol sa do nej 20-ročný Matej z  Folklórneho súboru (FS) Liptov. „Je mi veľmi teplo a  zle vidím. Dýchať aj vidieť môžem len cez jednu dieru, ale inak si to užívam, pokojne do toho pôjdem aj o rok,“ ozvalo sa spod čiernej kožušiny.

Ulicami sa okrem veselej vravy a spevu ozývali aj harmoniky, ozembuchy, husle či basy. Bursovníci ponúkali tradičné špeciality, ktorými nepohrdli malí ani veľkí. Na svoje si prišiel aj usmievavý pán v rokoch. „Zlaté Revúce, uliali mi už tretí raz,“ pochvaľoval si.

„Priniesli sme sem našu krpku,“ objasnil neskôr 28-ročný Liptovskorevúčan Kutaj. „Keď bursujeme u nás, nosíme so sebou demižón, do ktorého nám domáci ulejú, čo doma majú. Voláme to krpka, včera sme ju popíjali, a tak aj vyzeráme,“ rozrozprával sa bursovník s viac ako desaťročnou praxou.

Rozdielne zvyky

Zástupcovia každej dediny priniesli do okresného mesta unikátny odkaz svojej kultúry. „To, že sa tu zídu aj okolité dediny a prezentujú svoje zvyky, je veľmi dobrý nápad. Tradície každej obce sa vždy trochu líšia, a tak sa môžeme niečomu priučiť,“ skonštatovala Eva Valušiaková, vedúca FS Lúžňan.

V Liptovských Revúcach organizujú bursy nižňania, stredňania, aj vyšňania, a tak slávia fašiangy na troch miestach. Kutaj hrdo vyhlásil, že od domu k domu chodia s riadnym ražňom len vyšňania.

„Ražeň pichneme do dverí, povieme básničku a  ľudia nám na oplátku dajú slaninu, vajíčka, cibuľku, z  čoho si na druhý deň v  krčme urobíme praženicu,“ priblížil, čím si krátia nedeľu po burse.

Praženicu si zvyknú dopriať aj vo zvyšných častiach dediny. „V  sobotu sa snažíme zabaviť ľudí, v  nedeľu sa zase zabávame my,“ vysvetlila Katarína Zrubáková, ktorá bursuje v  strednej časti Revúc, kde si zvyknú na cintoríne uctiť aj pamiatku zomrelých bursovníkov.

Na večernú zábavu pozývajú počas bursy, ktorá sa koná vždy v poslednú sobotu pred „škaredou“ stredou, aj posádky áut prechádzajúcich dedinou, pričom sa neboja zastaviť ani policajtov. „Väčšinou sú ohlasy pozitívne, ale nájdu sa aj takí, čo hundrú,“ doplnila Michaela.

Približne päť kilometrov dlhú Liptovskú Lúžnu zvládne každoročne behom jednej soboty zbursovať zhruba tridsaťčlenný krojovaný a maskovaný zástup.

Staršie obyvateľky však doplnili, že v obci sa kedysi dávno bursy nekonali, no fašiangy sa slávili veľmi bujaro.

„Robilo sa aj zo desať zábav, vystrájalo sa s maskami, tancovalo sa, aby bol ľan vysoký. Počas fašiangov prebiehali vo viacerých domoch aj priadky, kam chodili veselníci, ktorí parodovali svadbu – chlapec sa obliekol za mladuchu a naopak,“ spoločne opísali niekdajšie tradície speváčky Eva Valušiaková a Božena Fidesová z FS Lúžňan.

Čo na to etnologička?

Počiatky slávenia fašiang siahajú až do predkresťanského obdobia. „Naši predkovia praktizovali obrad vynášania Moreny a prinášania Letečka, šlo o rituály, ktoré mali vyhnať zimu a priniesť leto,“ povedala pre Ružomberský magazín etnologička Katarína Nádaská.

„V  kresťanskom období sa pred Veľkou nocou zaviedol štyridsaťdňový pôst, preto sa obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy nazvalo fašiangy zo staronemeckého slova vaschang, ktoré označovalo posledný nápoj pred pôstom. Bolo to obdobie plesov, bálov, svadieb, zabíjačiek a obchôdzok fašiangovníkov,“ vysvetlila a dodala, že názov bursa, ktorým sa označuje fašiangový sprievod, je zaužívaný len na Liptove.

Typickým prvkom tradičných obchôdzok boli maškary, ktoré mali vytancovať domácich s prianím dobrej úrody. Ľudia sa prezliekali za turoňa, slamníka, kozu, cigánku či chriapu. Poslanie masiek bolo podľa Nádaskej poväčšine celkom prosté – ľudia sa chceli zabaviť. Výber postáv bol ovplyvnený ľudovými rozprávkami a žartovnými príbehmi.

Obdobie fašiang sa ukončilo humorným obradom pochovávania basy, ktorý sa obvykle konal v utorok pred polnocou.

Článok bol zverejnený v tlačenom vydaní Ružomberského magazínu č. 2/2018.

Foto – autorka

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.