Kto sa bojí, nech nečíta Kulicha

K písaniu sa dostal už ako chlapec, keď hltal jednu mayovku za druhou. Postupne presedlal na strašidelnejší štýl a dnes má na konte šesť trilerov. Spisovateľ a ružomberský rodák Roman Kulich.

V metropole dolného Liptove síce dlho nepobudol – do Žiliny, kde žije dodnes, sa s rodičmi presťahovali, keď mal tri roky. Skoro každé leto však trávil u babky v Bielom Potoku. Do našich končín pravidelne cestuje aj teraz, keď už mu ťahá na štyridsiatku.

„Vždy je tu kde vypadnúť do prírody, turisticky je to nadpriemerne bohatý región,“ pochvaľuje si literát, ktorý holduje behaniu po horách. Z hľadiska obchodných možností či spoločenského vyžitia sa mu však ako lepšie miesto na život javí Žilina.

Ak by si to ale životné okolnosti vyžiadali, z návratu do Ružomberka by si veľkú hlavu nerobil. Pravdepodobne by zamieril do Bieleho Potoka, ktorý má zmapovaný lepšie ako centrum mesta. Vyhovuje mu, že je viac obklopený prírodou a je z neho len na skok do Vlkolínca.

Inšpiratívny Liptov

Práve táto malebná podhorská osada sa stala dejiskom jedného z jeho románov.

„Do Vlkolínca som chcel nejaký príbeh zasadiť už dávnejšie a práve Prekliatie sa mi na to dokonale hodilo. Ako mladý chalan som sem chodieval celkom často. Kvôli peknému prostrediu, okolitým horám Veľkej Fatry, aj svojmu osobitému rázu, som ho v mojich príbehoch nemohol vynechať,“ objasňuje.

Dodáva, že tajuplné osudy rodiny Rúčkových, ktorých usadlosť navštevuje zohavená bytosť v spoločnosti krkavca, boli čistou fikciou.

Ako dejiská svojich príbehov si však vie predstaviť aj iné dolnoliptovské lokality. „Napríklad Liptovskú Lúžnu a okolie pod Prašivou, aj blízku osadu Železnô. Hlavne na jar, keď sú okolité vrchy prikryté snehom, je tam naozaj nádherne,“ rozplýva sa.

Uchvátilo ho aj okolie Liptovskej Mary a tiež Prosiecka či Kvačianska dolina. „Na Liptove je veľa pekných zákutí, v rámci Slovenska je to v tomto smere najobdarenejší región,“ skladá ďalšiu poklonu svojmu rodnému kraju.

Ako v mravenisku

Pred pár dňami mu vyšla v poradí šiesta kniha s názvom Pomsta. „Tentoraz to je príbeh z okolia Žiliny, kde vyčíňa vrah, ktorý svoje vraždy vykonáva na základe dvanástich Herkulesových úloh,“ hovorí s tým, že ide o titul s temnejšou tematikou.

Obzvlášť hrdý je na predposlednú knihu Biela pani. Príbeh vychádza zo skutočných udalostí. Odohráva sa počas snehovej kalamity na Kysuciach v roku 2012. Mladé dievča si to po vyučovaní v nečase zamieri domov cez kopce. Keď už nevládze putovať, podarí sa jej spojiť s operačnou dôstojníčkou Hasičského a záchranného zboru v Žiline, ktorá sa jej pokúša pomôcť.

Otázkou už len zostáva, či sa dievčine v dvojmetrových závejoch a tuhom mraze podarí prežiť. A aby náhodou tej chudere nebolo málo, autor jej pobyt v drsných podmienkach osladí mystickou spoločnosťou.

To je práve to, čo ho pri písaní drží už roky. „Fantázia, vymýšľanie príbehov, postáv, zákutí, lokálnych svetov, zvratov a prekvapení,“ vymenúva, čo je pre jeho tvorbu príznačné.

Vytvoriť námet však nie je až taká hračka, aj keď ich má v zásobe hodnú kopu. Prepracovať ho do úplných detailov je často mravčia robota. „No ale spísať tú ´omáčku´ okolo je asi najťažšie,“ smeje sa.

Má to v hlave v poriadku?

Odozvy na jeho knihy sa rôznia. Niektorí čitatelia sú z nich nadšení, iným veľmi neulahodia. Zdajú sa im príliš temné či drastické. Zrejme nepôjde o čítanie pre slabšie nátury.

Potvrdzuje to aj jedna bizarná spätná väzba. Istú pani raz delegovala dcéra, aby u Romana Kulicha zistila, či je normálny. Prečítala si totiž jeho knižnú prvotinu Požierač a nemala v tom celkom jasno.

„Tá kniha je drsnejšieho rázu, no keďže je to triler a príbeh nie je jednoduchý, musela taká byť. Slečnu to asi nenadchlo,“ vysvetľuje s úsmevom.

Aj keď sa na tejto príhode dnes už zabáva, priznáva, že negatívne reakcie mu vedia nasadiť riadneho chrobáka do hlavy. Ak si však uvedomí nedostatky, snaží sa ich napraviť. S odstupom času by v niektorých textoch aj čo-to zmenil.

Drsnejšie príbehy, to je skrátka jeho parketa, no pripúšťa, že v budúcnosti by si rád vyskúšal aj iné žánre. Láka ho dobová dráma a možno by sa pustil aj do niečoho humorného.

Nateraz však jeho spisovateľským vzorom ostáva Michael Crichton, „otec techno-trileru“. Ak vám to meno nič nehovorí, Jurský park by vás mohol uviesť do obrazu.

Obojstranná spokojnosť

Písanie ho síce neživí, ale ak by sa tak stalo, bol by to preňho ďalší splnený sen. Zatiaľ sa obracia v rodinnej firme, ktorá podniká v oblasti gastronómie. Zo začiatku to bola celkom drina, no keď utíchli hádky a zvady, s prácou sa celkom zžil.

Jeho voľný čas nie je len o písaní a turistike. Vypĺňa ho sledovaním filmov a seriálov, čítaním kníh a v poslednej dobe si chodí aj zabehať.

V osobnom živote zaznamenal prednedávnom jednu významnú zmenu, ktorou sa popri literárnych úspechoch neváha pochváliť. Od apríla je z neho šťastne ženatý chlap.

A celkom na záver si odložil aj pár teplých slov pre čitateľov: „Ďakujem všetkým, ktorí si kúpili moju knihu, ktorým sa moje príbehy páčia a čítajú ich. To je to najväčšie víťazstvo autora. Mať fanúšikov a čitateľov, ktorí siahnu aj po ďalšom príbehu a prípadne mu taký, čo ich nenadchol, potichu odpustia. Čím viac spokojných čitateľov, tým som spokojnejší aj ja.“

Foto – archív Romana Kulicha

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.