Legendy gotického kostolíka v Ludrovej

Gotický kostol Všetkých svätých v Ludrovej je v prvom rade nesmierne cennou pamiatkou, predovšetkým ako výnimočný doklad stredovekej nástennej maľby. Zo začiatku 15. storočia pochádza figurálny triptych s postavami Panny Márie Ochrankyne, Krista Trpiteľa a svätého Jána Krstiteľa namaľovaný na severnej stene pôvodnej lode. Do roku 1420 je datovaný unikátny christologický cyklus, ktorý zdobí svätyňu kostola.

Táto jedinečná maliarska výzdoba radí tento malý kostolík medzi najvýznamnejšie sakrálne pamiatky nielen regiónu, ale celého Slovenska. Avšak výnimočnou pamiatkou spojenou s kostolíkom je aj jeho neskorogotický oltár Korunovania Panny Márie, ktorý je dnes možné vidieť v Expozícií sakrálne umenia Liptovského múzea v Ružomberku. Ide o výnimočný krídlový oltár, pozostávajúci z archy so súsoším Korunovania Panny Márie a po bokoch na jednostranných oltárnych krídlach sú zobrazení v stredoveku najviac uctievaní svätci ako Hubert, Blažej, Erazmus, Krištof, Barbora, Margita a iní.

Kultúrne dedičstvo tohto kostolíka je však aj v pomerne pestrej skladbe naň viažucich sa legiend. Tie sa zachovali nielen ako tradované hovorené slovo prechádzajúce z generácie na generáciu, ale do dnešných dní sa dochovali sa aj v niektorých historických prameňoch. Dnes môžeme na základe datovania týchto prameňov identifikovať, v ktorom historickom období ľudia verili v konkrétne legendy.

Najznámejšia legenda

Bezpochyby najznámejšou legendou spojenou s kostolom Všetkých svätých v Ludrovej je tá o templárskom ráde a poklade. Traduje sa, že pod oltárom kostola pochovali majstra tohto rytierskeho rádu Johana Gottfrieda von Herbersteina, ktorý sa podľa legendy pri návšteve templárskeho kláštora na vrchu Mních zaplietol do bitky s lúpežníkmi a zahynul. Mal byť pochovaný v najbližšej sakrálnej budove, teda v spomínanom kostolíku. Spolu s telom templárskeho majstra mali ukryť aj veľký poklad. Celá legenda však nie je podložená archeologickým ani historickým výskumov, má však, tak ako všetky legendy, svoje čaro.

Hanulove spomienky ako historický prameň

Okrem spomenutej legendy o templároch sú aj dnes známe ďalšie, predovšetkým o duchoch odbavujúcich bohoslužbu, či o vyschnutej dnes už štyristo ročnej lipe, ktorá sa zázračne zazelenela až keď pod ňou pochovali šľachtica, ktorý nechal kostolík opraviť.

Dnes nedokážeme jednoznačne povedať, ktorá zo všetkých legiend je najstaršia, alebo kedy presne tieto legendy vznikli Na základe niektorých historických prameňov dokážeme identifikovať kedy boli „živé“. V tejto súvislosti sú pre nás nesmierne zaujímavé spomienky významného slovenského maliara Jozefa Hanulu. Ten pochádzal z Liptovských Sliačov a na podnet svojej manželky a detí spísal približne v rokoch 1935 až 1936 vlastné memoáre.

Pri návšteve umelca rukopis memoárov náhodou objavil Jozef Cincík a keďže sa mu zdali čitateľsky veľmi zaujímavý a obsahujúci informácie, ktoré, ako sám Cincík napísal: „môžu uľahčiť neskoršie aj nazeranie na život a pomery v slovenskej dedine a mestečku z konca XIX. a z počiatku XX. Storočia“ ponúkol sa ich publikovať. Takto boli v roku 1940 Hanulove memoáre vydaná. Vyšli pod názvom Spomienky slovenského maliara a skutočne ako poznamenal editor Cincík nám dnes umožňujú nahliadnuť do života slovenskej dediny, ale aj do života liptovskej rodiny v druhej polovici 19. storočia. Umožňujú nám tiež bližšie spoznať nielen legendy gotického kostolíka v Ludrovej ale aj to nakoľko im ľudia na konci 19. storočia verili.

Jozef Hanula nebol len vynikajúci výtvarný umelec, ale dokázal aj veľmi zaujímavo, často aj s korenistou dikciou a predovšetkým veľmi bezprostredne písať. Jeho zápisky sú tak aj po viac ako ôsmych desaťročiach čitateľsky zaujímavé. Práve druhá kapitola nazvaná Otec a rodina nám približuje aj legendy gotického kostolíka. Dokladá tiež, že už v čase Hanulových detských rokov, teda približne v 70. rokoch 19. storočia sa tieto legendy tradovali.

Aj samotné opísanie legiend je veľmi zaujímavé, preto nechajme prehovoriť samotného Hanulu, ktorý takto opísal ako mýtické bytosti v starodávnom gotickom kostolíku odbavovali bohoslužby: „Keď ho ľudia opustili, nasťahovali sa vraj doň duchovia a v advente vydržiavali v ňom sami Služby Božie. Boli ľudia, čo tvrdili, že ten išiel včas ráno do mesta, cesta ide vedľa, a keď videl, že sa v kostole svieti, ba počul vraj i hlas organa a spev, myslel, že to roráty, vošiel, aby sa pomodlil. A hľa, plný kostol ľudí, sedeli v laviciach a mnohí ešte i mimo lavíc kľačali. Pred oltárom bol kňaz, a vôbec všetko bolo ako obvykle, len to mu bolo čudné, že sa nikto nepohol. Patričný sa pomodlil a odišiel za svojim cieľom. Takéto bohoslužby sa vraj často opakúvali, a to niekoľko rokov, v adventnom čase.“

Legiend či povier o Ludrovskom kostolíku bolo medzi ľuďmi žijúcimi ma prelome 19. a 20. storočia v okolí Ružomberka podstatne viac. Aj Jozef Hanula si ich v memoároch poznačil niekoľko. Ďalšia je o istej ženičke, ktorá keď „duchovia odbavovali bohoslužby“ vošla vraj do kostola. Na svoje veľké prekvapenie „poznala si tam v lavici svoju kmotru, ktorá bola umrela pred niekoľkými rokmi. Nepovedala ani slova, ale chytro vyšla.“

Ďalšia z Hanulom zapísaných legiend je o mŕtvom farníkovi, ktorý sa prišil vyspovedať: „Raz v noci prišiel nejaký chlap k farárovi na Kúte a žiadal, aby farár išiel do kostola vyspovedať ho. Kostol, ako som už spomenul, je vzdialený od fary asi na štvrť hodiny. Farár toho človeka poznal. Bol to jeden z farníkov, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi. Nedal to na sebe znať, ale do kostola nešiel, chcel ho spovedať tam v izbe. Kázal mu teda kľaknúť si ku stolu. Keď po spovedi vstával, oprel sa rukou o stôl a zmizol. Na stole ostal po jeho ruke vypálený znak.“

Ako to pri všetkých legendách býva, a v svojich pamätiach to dosvedčil aj sám Hanula: „…medzi žijúcimi už vtedy nebolo ani jedného, ktorý by mi to bol mohol potvrdiť, že on to videl alebo zažil, každý vravel, že to počul.“ Išlo o úplne prirodzený jav, keď si ľudia v minulosti rozprávali rôzne, neraz aj trochu strašidelné príbehy, ktoré keď boli naozaj dobré a zaujímavé, zľudoveli a rozprávali sa medzi generáciami. Ak ich niekto zapísal, ako v tomto prípade Jozef Hanula, zachovali sa aj pre ďalšie generácie.

Výnimočnosť gotického kostolíka všetkých svätých Ludrovej – Kút nie je iba v nádhernej stredovekej nástennej výzdobe, ale aj vo veľkom množstve a pestrosti legiend, ktoré sa k nemu viažu. Aj tie tvoria naše kultúrne bohatstvo, o ktoré sa oplatí starať a zachovávať ho pre ďalšie generácie.

Titulná fotografia: Pohľad na Ludrovský kostolík na dobovej fotografii. Foto: Liptovské múzeum v Ružomberku, Fond originálnych fotografií.