Liptov jej pristane

Pokračujeme v sérii stretnutí so zahraničnými študentmi na Katolíckej univerzite. Tento raz sme boli na káve so študentkou z Karlovej univerzity. Pozrite sa na mesto a školu jej očami.

Vystúpila z vlaku, pohľad sa jej naskytol na modrú budovu železničnej stanice. Denní študenti ho zažili už nespočetne veľa ráz, no pre Tatianu bol premiérový. Rovnako ako pobyt na Slovensku. S batožinou sa vybrala na zastávku MHD, odkiaľ sa mala dopraviť na Klačno. Najbližšie štyri mesiace bude jej novým domovom.

Do Ružomberka nechoď, je to škaredé mesto

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Predstavu mesta si v hlave vytvorila na základe fotiek. Celkom sa jej pozdávalo. No známi jej počiatočné nadšenie schladili. S mestom sa im spájali nie práve lichotivé asociácie.  „Ružomberok? To čo tam chceš robiť? Mesto je škaredé, smrdí, je tam nuda,“ vypočula si ortieľ, ktorý prevažoval vo väčšine reakcií.

Ryšavá dievčina sa na jednej strane obávala. Jej Erasmus destinácii vystavili ľudia strašný posudok. Na druhej strane sa tešila. Predpokladala, že svoju úlohu zohralo aj zveličenie a nemôže to byť predsa až také zlé.

Overiť si ich slová teraz mohla na vlastnej koži. I keď prvé rande so svojím novým mestom absolvovala ešte skôr, než plánovala. Podarilo sa jej nastúpiť na zlý spoj – namiesto priamej cesty na Klačno obchádzali najskôr celé mesto, až tak prišli na sídlisko. A tak sedela v nesprávnom autobuse, s rozmerným kufrom, počas trasy spoza skla pozorovala Ružomberok a zisťovala, že hrôzostrašné obrazce sa s realitou veľmi nezhodujú. „Veď mesto vyzerá normálne. Je pekné .. Čo sú ti ľudia blázni alebo čo?“

V štátoch s rovnakou trikolórou vlajky

Ţakto si spätne vybavuje prvé dojmy z Ružomberka Tatiana Tiagusheva, ktorá prišla z Prahy. Sympatická dievčina síce plynule hovorí česky a s radosťou si s vami štrngne zlatistým mokom, ale česká krv jej v žilách nekoluje.

Priezvisko naznačuje, že jej pôvod treba hľadať východnejšie. Tatiana je originál Ruska. Žila tu do 17-tich rokov, po maturite jej rodičia navrhli štúdium v Čechách, kde by jej zaplatili jazykový kurz.   

Ideálna kombinácia? Tatiana v kroji s pivom v ruke. Zdroj – archív Tatiany

„Keďže som vždy rada cestovala a skúšala nové veci, nemohla som odmietnuť,“ spomína si 25-ročná Ruska, ktorá dovtedy žiaden kontakt s češtinou nemala. „Zároveň mi otvorene povedali, že pokiaľ sa nedostanem na štátnu vysokú školu, žiadnu súkromnú mi platiť nebudú, vrátim sa domov a bude zo mňa kuchárka alebo krajčírka. Toto ma dosť motivovalo,“ pobavene sa rozrozpráva Tatiana, ktorú prijali na Karlovej univerzite hneď na dva odbory.  Na dejiny umenia, jej vysnívaný smer, a na bohemistiku pre cudzincov, kde si chcela najmä vycibriť jazyk.

Čo sa jej aj podarilo.

Môžeme sa aj staviť, ale podľa jazykového prejavu Tatiany nemá človek šancu odhaliť jej ruský pôvod (aj autorka textu sa to dozvedela až po približne polhodine rozhovoru). „Je to o praxi. Človek musí v danom jazyku komunikovať, keď je uzavretý vo svojej komunite, tak potom je to zlé,“ reaguje skromne na moju poklonu.

Momentálne má vo vačku dva bakalárske tituly. Dokončuje magisterský stupeň štúdia, počas ktorého aj pracuje. Má uzavreté všetky známky, tretí rok si nechala na diplomovú prácu.

Vycestovanie za štúdiom za hranice pôvodne neplánovala. Podať si prihlášku na Erasmus jej napadlo vlani na jeseň. Spontánne rozhodnutie však nemalo ideálne načasovanie. Bolo to krátko pred výberovým konaním, nestíhala už žiadnu jazykovú skúšku. Pozerala ponuku krajín, kde ju netreba. Ako inak, Slovensko.

Z dvojice Nitra verzus Ružomberok uspel dolný Liptov. Naše hlavné mesto ani nezvažovala. „Bola som v Prahe a chcela som nejakú zmenu. Vôbec som napríklad nerozmýšľala nad Bratislavou. Aká by to len bola zmena?“ odpovedala rečníckou otázkou. „Tak som sa rozhodla pre Ružomberok, menšie mesto s krásnym prostredím. Povedala som si, že to bude niečo nové,“ zdôvodňuje svoj výber dievčina, ktorá šla na Erasmus po prvý raz.

Na univerzite by sprísnila podmienky

Študentku možno stretnúť na pedagogickej aj filozofickej fakulte. Dejiny umenia tu nevyučujú, tak navštevuje predmety, ktoré aspoň súvisia s jej odborom. V rozvrhu má históriu, filozofiu, estetiku, či kresbu a maľbu. Zapísala sa tiež na slovenčinu pre cudzincov.

„Milujem slovenčinu, rada ju počúvam, rada v nej čítam,“ prezrádza dievčina, ktorá prechováva vrúcne city aj k liptovským krojom. Jeden storočný prevetrala aj na minulotýždňovej akcii Koliba tancuje.

Čo sa týka náročnosti štúdia, viac sa nadrie u bratov Čechov. „V porovnaní s vašou školou je to u nás náročnejšie,“ hovorí Tatiana. Myslí si, že v každom odbore je predmet – sito – po ktorom veľká časť študentov končí. Nastúpi trebárs 60 študentov a bakalára dorobí maximálne polovica.

Našich pedagógov si však pochvaľuje. „Pozitívum vašej školy je, že vzťahy medzi študentmi a učiteľmi sú bližšie. Neprekračujú žiadnu hranicu, ale je to lepšie, než u nás, kde je vo všeobecnosti väčší odstup“ porovnáva pomery.

„Zatiaľ som sa tu stretla len so super prístupom vyučujúcich,“ hodnotí Tatiana. Keď sa učiteľ na hodine opýtal – Rozumiete tomu, nemám to ešte raz vysvetliť? – len neveriacky spracovávala tento, na jej škole, nevídaný úkaz.

Erasmus študentka v Prahe študuje dejiny umenia. Vo voľnom čase aj sama tvorí. Zdroj – archív Tatiany

„U nás to odprednáša a keď tomu nerozumieš, je to tvoj problém,“ približuje priebeh výučby na svojej alma mater Tatiana, ktorá však zároveň rozumie, že pri hojnom počte študentov nie je na prednáške priestor na dovysvetľovanie. To zároveň učí samostatnosti. „Prídeš a vieš, že si musíš stihnúť všetko zapísať, prípadne neskôr dohľadať.“

Prístup tunajších vyučujúcich však môže byť dvojsečnou zbraňou. „Z niektorých spolužiakov mám občas pocit, že sú prístupom učiteľov rozmaznaní,“ delí sa o svoj postreh. Vraj vedia, že sa nemusia pripraviť či niečo neurobiť a nehrozí im za to vážnejší postih.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Keby tu učila, nastavila by prísnejšie podmienky, aby si študenti začali ceniť, že sú na vysokej škole. „Nám na promóciách či imatrikuláciách opakovali, že sme elita.“ Nešlo však o masírovanie ega. „Nie preto, aby sme boli namyslení. Ale aby sme nerobili hanbu ani sebe ani škole. Aby sme si vážili, že tu môžeme študovať,“ hovorí o postoji k štúdiu. Prestíži univerzity by podľa nej prospelo, keby ju nemohol vychodiť každý.   

Viac doma než doma?

Po Erasme ide naspäť do stovežatej. „Ale vážne mi niekoľkokrát napadlo, že sa vrátim na Slovensko. Cítim sa tu veľmi dobre. Cítim sa tu možno viac doma než doma,“ prekvapuje mladá Ruska.

Pozitívne na ňu zapôsobili aj ľudia. „Celkovo mám dojem, že Slováci sú otvorenejší než Česi … Nie som snáď prvá, čo to hovorí,“ reaguje zarazeno-pobavene na môj pochybovačný výraz. S ľuďmi sa tu vraj zoznamuje rýchlejšie než v Prahe.  

Počas rozhovorov si viac ráz vypočula názory, ktoré vyzdvihovali Liptovský Mikuláš nad Ružomberkom. Ponúkla svoj pohľad. „Keď môžem porovnať na jednej rovinke Liptovský Mikuláš, Ružomberok a Martin, Ružomberok sa mi páči asi najviac. Možno neobvyklá reakcia, ale úprimne.“

„Jasné, ani v jednom meste som nežila a nemôžem porovnávať či hodnotiť ekonomické podmienky,“ pripúšťa, ale z celkového dojmu má pre ňu navrch práve Ružomberok. Páči sa jej usporiadanie mesta, pohľad na Čebrať i Malinné Brdo a aj to, ako kopce obklopujú mesto.

Študentka Tatiana pri vodnej nádrži Liptovská Mara. Zdroj – archív Tatiany

Prečo jej dolný Liptov evokuje domovinu, má zrejme svoje vysvetlenie. Ako malá cestovala s rodinou niekoľkokrát ročne na ruský Kaukaz.  „Tam je podobná príroda ako tu, vrátane kopcov v meste. Asi aj preto mám k Ružomberku taký vzťah, že sa tu cítim ako doma,“ zamýšľa sa ruská rodáčka.

Nestotožňuje sa s názormi, ktoré Ružomberok zatracujú ako fádne mesto, v ktorom sa nič nedeje, nič v ňom nie je a nemá čo ponúknuť. Tým sa mu krivdí.  

„Je to aj o ľuďoch. Jedna vec je sedieť a neustále sa sťažovať, čo mi nevyhovuje a čo je nanič. Ale kto urobil niečo preto, aby to zmenil?“ spytuje sa študentka. „A aj keď tu akcie sú, ľudia na ne nechodia,“ pridáva svoj ďalší postreh.  

Prebrázdené okolie

V Čechách mala dve školy, poriadne nestíhala, sem-tam zašla s kamarátmi na pivo. Od magisterského stupňa pracuje, čo tiež citeľne ukrojuje voľný čas, a tak nikdy nezažila typický študentský život. Teraz si to kompenzuje. „Teraz je to prvýkrát, čo si to naozaj užívam. Mám iba školu a je to super,“ hovorí so širokým úsmevom Tatiana.  

Mladá žena je prototypom zahraničného študenta, ktorý má okolie zmapované snáď viac než domáci Slováci. Hrabovo či Čutkovská dolina sú povinná jazda. Okolité kopce pozná už aj z lyží.  

„Chodím do prírody, bola som na cyklistike, po rokoch som začala intenzívne maľovať a kresliť, mám tu veľa inšpirácie. A píšem diplomovú prácu,“ vyratúva ďalej, ako nakladá s voľným časom. Našla si aj svoje obľúbené lokály, dokonca ľutuje, že niektoré kaviarne nemajú aj v Prahe. S kamarátkou sa tiež vyzbrojili rolničkami pre prípad, že by im počas potuliek prírodou urobil nevyžiadanú spoločnosť medveď.

„Za posledných päť rokov je to jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Naozaj som tu šťastná a ani raz som neľutovala, že som sem prišla,“ uzatvára.

Titulná fotografia – Tatiana Tiagusheva v liptovskom kroji. Zdroj – archív Tatiany 

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Po stáži v sekcii zahraničného spravodajstva denníka SME ma viac zaujíma domáce dianie, aj v regióne, ktorý mi je už štvrtý rok prechodným domovom.