Do Galérie Ľudovíta Fullu zavítal kráľ literatúry. Rozprával o svojej tvorbe, vnútornej slobode, ale aj o tom ako spoznal manželku.
Vo štvrtok 27. júna sa konala dišputa s názvom LEP. Väčšinou sú jej stredobodom tvoriví Ružomberčania, tentokrát prijal pozvanie Ľubomír Feldek, rodák zo Žiliny.
Na otázky moderátorky Zuzany Hruškovej odpovedal pohotovo. Počas diskusie čítal úryvky zo svojich kníh, vysvetľoval a vtipkoval. Do centra dolného Liptova vzal aj dcéru Katarínu. Rozhovor s básnikom ozvláštňovala spevom v sprievode klaviristky Karin Sarkisjan a saxofonistu Richarda Šimurku.
Balóniková doba
Na vymenovanie profesií, ktoré počas života nadobudol sú potrebné štyri prsty. Ľubomír Feldek je prozaikom, básnikom, dramatikom a prekladateľom.
V roku 1936 sa narodil do úradníckej rodiny. Omnoho neskôr, v súvislosti s politickou perzekúciou svojho otca, musel v roku 1958 odísť z vydavateľstva Mladé letá, kde pracoval ako redaktor. „Pre ľudí v Jáchymove, zavraždených a obesených ľudí to bola hrozne zlá doba. Ale pokiaľ išlo o to, či umelec mal tvorivú slobodu alebo nemal, tak musím povedať, že o tom to nie je,“ hodnotí vtedajšie pomery Žilinčan.
Rok 1958 podľa neho nebol vôbec jednoduchý. Umelcov sa však politické dianie až tak netýkalo. Pochopili, že najdôležitejšia je vnútorná sloboda. „V tom roku boli celoštátne previerky. Vyhodili nás zo zamestnania. Nesťažujem sa, práve naopak. Som vďačný vláde, pretože nebyť ich, tak by som nešiel na Oravu a nestretol by som svoju ženu,“ priznáva 82-ročný spisovateľ.
Podľa neho si umelci v zložitej dobe vedia nájsť niekoľko azylov vnútornej slobody. Jeden z nich je aj tvorba pre deti. „Nie náhodou sedíme v galérii človeka, ktorý to tiež pochopil. Ľudovít Fulla potvrdzuje, že cez tvorbu pre deti a cez radostnú tvorbu vedie cesta k vnútornej slobode. Na túto tradíciu nadväzoval aj Albín Brunovský,“ vysvetľuje Ľubomír Feldek. Zároveň dodáva, že mohol byť akýkoľvek režim, títo ľudia robili svoju prácu slobodne. A vďaka nim sa Bratislava stala hlavným mestom svetovej ilustrácie.
V tej dobe sa stal symbolom krehkej nádeje balónik. Vzniklo o ňom mnoho diel. Keď mal 22 rokov, pridal sa k umelcom a vytvoril báseň Žltý balónik.
René z Van Stiphouta
Po prepustení z vydavateľstva Mladé letá nasledoval trest v Nižnej na Orave, kde musel Ľubomír pracovať vo fabrike na výrobu televízorov. Prostredie továrne mu učarovalo natoľko, že sa stalo motívom na napísanie románu Van Stiphout.
V knihe vystupujú dvaja hrdinovia. „Sú to reálne postavy. René som ja a Stiphout je Ján Johanides, rodák z Kubína. Riaditeľ fabriky mu navrhol, aby robil závodného psychológa a požiadal ho, či by nenapísal závodnú kroniku,“ vysvetľuje Ľubomír Feldek.
Druhý príbeh knižky je rozprávka o prvom slovenskom televízore Orava. Televízory boli v tom čase ešte len vo vývoji a nefungovali tak, ako mali. Preto sa fabrika plnila nefungujúcimi zariadeniami. V tom čase už bol na pozícii redaktora závodného časopisu Tesla Orava.
Vo svojej knihe spomína aj Ružomberok. Závodný časopis vychádzal týždenne a práve do mesta ruží ho chodil zalamovať. „Každý týždeň sme sa tu s priateľom stretávali, aby sme zalomili časopis. Niekedy sme si šli sadnúť aj do Kultúry, na pár koňakov a potom som sa vracal zase na Oravu,“ spomína si na svoju profesiu.
V jeden týždeň napísal kritické číslo, kde pomenoval všetkých vinníkov, ktorí sa podieľali na zlej výrobe televízorov. Číslo zalomili a opäť sa vracal na Oravu. „Fabrika zrazu začala fungovať tak ako mala. Zistil som, že všetko, čo som napísal do novín, už nie je pravda. Zažíval som kvôli tomu ťažké chvíle,“ hovorí o nešťastnej náhode Ľubomír Feldek.
Rozhodol sa, že svoju chybu napraví. Nikomu nič nepovedal, nasadol do vlaku a už sa aj viezol do Ružomberka. Jeho kroky smerovali do miestnej tlačiarne u Leva. Noviny mali vytlačené, ale, našťastie, ešte neboli odoslané.
Presvedčil pracovníkov, že závodné noviny odvezie na Oravu sám. Bolo to viac ako dve tisíc exemplárov. „A tak si hrdo vykračoval mostom cez Váh s balíkom pod pazuchou. Na moste René na chvíľu zastavil a celý balík čerstvého čísla Oravy vyhodil do vody,“ prečítal koniec príbehu priamo zo svojej knižky spisovateľ.
Jeho texty spieva dcéra
V Tesle Orava pracovala ako robotníčka aj jeho manželka Oľga. Celá rodina bola smutná, pretože ju neprijali na vysokú školu. Len Ľubomír Feldek sa ako jediný tešil. „Predstavte si, že by ju zobrali. Ja by som musel trčať niekde na Orave a ona by na filozofickej fakulte natrafila na nejakého playboya a zabudla by na mňa,“ žartuje spisovateľ.
Ľubomír Feldek si spomína, že bývali pri pôrodnici. Keď sa malo narodiť piate dieťa, očakával sa ľahší pôrod a jeho manželka sa neponáhľala. V tom čase bol u Feldekovcov na návšteve Albín Brunovský.
Obaja jej dohovárali, že by už mala prejsť cez ulicu, už je najvyšší čas pôrodu. Nepresvedčili ju ani vtedy, keď jej doma odtiekla plodová voda.
„Už sme si začali chystať nožnice a špagát. Vyzeralo to tak, že ju do nemocnice nedostaneme, a tak sme použili násilie. Pretlačili sme ju cez cestu do pôrodnice a o pár minút sa narodila Katka,“ hovorí s úsmevom otec piatich detí.
Katarína Feldeková prišla do Ružomberka s otcom. Počas diskusie spievala piesne, v ktorých dominovali otcove texty najmä o láske.
V knihe Sedemdesiat o láske je text, ktorý sa nazýva Kniha jednej lásky. „Slová vznikli na vedeckom základe. Kedysi sa hovorilo, že ženy sa zamilujú ušami a muži očami. Vedci však zistili, že rozhodujú vône. Všetkým mladým ľuďom, ktorí sa chystajú na rande, odporúčam, aby sa pred tým nesprchovali, pretože zo seba zmyjú feromóny a zabránia vzniku pekného vzťahu,“ s úsmevom radí Ľubomír Feldek.
Titulná fotografia: Ľubomír Feldek číta úryvok zo svojej knihy, kde spomína aj Ružomberok. Zdroj – autorka.
