Ľudia ma často súdia podľa mojej tvorby

Pre mnohých výstredný, pre iných slobodný fotograf, ktorý sa na svet pozerá umeleckým okom. Do umenia vkladá celý svoj život, no veľký kus seba venuje aj druhým, ktorí to potrebujú. Peter je fotograf, ktorého Ružomberčania dobre poznajú. Je svojský, miluje ľudí a rád ich fotí. Preferuje najmä pikantné fotografie s príbehom, no bežne fotí aj rodiny s deťmi či páry. Najnovšie sa venuje sociálnej fotografii. Počas pandémie sa umelcom nedostalo toľko úcty a uznania, nemal prácu, preto sa skúšal zamestnať v grafickej agentúre, ale po týždni si uvedomil, že neznesie autority, ktoré mu diktujú, čo má robiť. Je naučený žiť slobodne a niesť za seba zodpovednosť.

Tvoje diela vraj nie sú pre bežné oko z malého mesta. Prečo stále žiješ v Ružomberku?

Narodil som sa tu. Nemám tú prácu ani zákazky, ale mám tu ľudí, ktorí sú mi veľmi blízki. Okrem toho tu mám 85-ročnú maminu, ktorej chcem byť nablízku. Nebolo by voči nej fér len tak odísť.

Je tvoja mama zároveň aj tvoj najväčší fanúšik?

Mama mojej práci nerozumie, stále mi hovorí, aby som začal robiť niečo normálne, aby som sa uživil. Dávnejšie som jej ukázal kalendár s nahými fotografiami, kde som aj ja. Povedala mi, že je to pekné, no neskôr sa opýtala, kedy dospejem (smiech).

Vždy si mal svojské videnie sveta, ktoré ťa odlišovalo od ostatných?

Ja som zažil socializmus, pamätám si na jeden úlet. Bol som na základnej škole, ako ôsmak som išiel do dámskeho kaderníctva a dal som si urobiť trvalú. Nikomu sa to, samozrejme, nepáčilo. Riaditeľ ma vyhlásil do rozhlasu a učiteľka sa mi vyhrážala, že skončím vo väzení, ktoré bolo oproti základnej škole. Neľutoval som to.

Ako ťa ľudia vnímajú?

Ľudia vidia moje fotky ako neslušné a myslia si, že som taký aj ja. Tí, ktorí súdia, majú sami v sebe častokrát nevyriešené problémy. Je to vzor správania, vychádza to z detstva. Tí, ktorí majú v sebe zodpovedané svoje vlastné otázky sa nebudú pohoršovať, keď uvidia na ulici dievča alebo chlapca s ružovými vlasmi.

Stretávaš sa s negatívnymi názormi na tvoju tvorbu?

Áno, často, no na rovinu mi nikto nepovie, že moje fotky sú hnusné, to si nikto nedovolí. Cez druhých áno, ale priamo nie. Dokonca mi chodili aj výhražné SMS-ky, že mi zamrzne úsmev na perách.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu na fotenie?

Čo ja viem, zo života. Inšpiráciu mám všade okolo. Zapisujem si poznámky, napríklad, keď pozerám film a sú tam zaujímavé témy alebo dialógy, rovnako keď sa mi niečo sníva. Najlepšie sa mi tvorí, keď mám ťažké životné obdobie. Tvorím cez emócie, cez pády, kedy do tvorenia dávam dušu.

Čo ťa najviac fascinuje na fotení?

Na fotení je najkrajšia spätná väzba od ľudí, ktorých fotím a užívajú si to. Fotím akékoľvek typy fotiek. Od rodinnej fotografie cez tehotnú babu až po pikantné fotografie. Nechcem to kvôli ľuďom škatuľkovať a tváriť sa, že fotím len jeden typ fotiek len preto, aby sa im to páčilo. Ak sa niekomu nepáči, čo fotím, tak ma jednoducho neosloví.

Akým spôsobom si vyberáš ľudí na fotenie? Ako reagujú?

Cez sociálne siete, na ulici alebo vo fitness centre. Väčšina z nich sa najskôr zľakne, keď uvidia, čo fotím, potom sa chvíľu rozprávame a zrazu zmenia názor. Potrebujú čas a dôveru. Na fotení sa ich vždy pýtam, či sa ich môžem dotknúť, keď potrebujem niečo napraviť alebo posunúť. Nikdy sa nedotýkam ľudí bez ich povolenia, pretože im to môže byť nepríjemné.

Aká je atmosféra v tvojom ateliéri, keď fotíš?

Pri fotení viem byť dosť hnusný na ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť. Akonáhle mi do práce zasahuje niekto, koho ani nefotím, viem byť fakt zlý. Vtedy ide všetko bokom. Ja vidím len model, ten objekt a chcem urobiť najlepšiu fotografiu, akú viem.

Videla som, že si mal aj viaceré významné výstavy. Kde všade si vystavoval svoje fotografie?

Moja prvá výstava bola v roku 2014 v Ružomberku v Kultúrnom dome, kde som mal svoje diela vystavené rok. Potom som vystavoval niekoľkokrát v Prahe, raz v New Yorku či Dubaji.

Dubaj je náboženská krajina. Ako vnímali tvoje fotografie?

V Dubaji vyhrala fotografia Ježiša Krista, ktorý pije Coca-Colu. Bol som prekvapený, že to prijali, potešilo ma to.

Čo si chcel povedať fotografiou Ježiša Krista, ktorý pije komerčný nápoj?

Fotografiou som chcel upriamiť pozornosť na dve najväčšie ikony na svete. Ježiš Kristus je kontroverzná postava a najväčšia „značka“ kdekoľvek na svete, rovnako ako Coca-Cola, preto som to spojil. Na fotografii je aj ryba, ktorá vyjadruje fakt, že Ježiš kŕmil chudobný ľud rybami, vodu a vínom. Som veriaci a verím v Boha. Keď sa ma ľudia pýtali, prečo ho hanobím, snažil som sa im vysvetliť, že ho nehanobím, je to len môj pohľad. Vnímam ho ako človeka, ktorý prišiel na tento svet pomáhať druhým a nikoho nesúdil.

Zo sveta sa vrátime opäť na Slovensko. Ako vnímaš umenie v Ružomberku?

Ja ho nevnímam nijak. Jediné umenie vnímam cez Galériu Ľudovíta Fullu. Je mi strašne ľúto, že Fullove diela skončili niekde v depozitári. Keby bol Fulla kdesi v Rakúsku či Nemecku, tak by ním to mesto žilo. Ružomberok by mal byť postavený na Fullovi, už keď vstupujeme do mesta, mal by tam byť Fulla. Keby to tak bolo, prilákalo by to sem vzdelaných a kultúrnych ľudí, ktorí by prišli za umením. Akonáhle by sem prišli ľudia, mesto by začalo kvitnúť.

Všimla som si, že pár mesiacov dozadu sa na tvojom profile začali zobrazovať ľudia z Ružomberka, ktorí to v živote nemajú jednoduché. Prečo si sa začal venovať sociálnej fotografii?

Pred štyrmi rokmi som sa prechádzal s mojou fenkou Miou, kedy som objavil miesto, kde sa stretávajú ľudia bez domova. Ako fotografa ma prvotne zaujali ich strhané tváre a sklené pohľady. Chodil som za nimi k Bavlnárskym závodom asi tri mesiace, nosil som im potraviny. Napokon som tam prišiel s fotoaparátom. Počas fotenia mi rozprávali rôzne príbehy. Následne som ich príbehy zdieľal na sociálnych sieťach.

Predtým bol tvoj profil plný erotických fotiek či krásnych mužov a žien. Ako na to reagovali ľudia, ktorí zrazu uvideli známych bezdomovcov z Ružomberka?

Ľudia chceli ihneď pomáhať a posielali im balíky plné vecí, ktoré potrebujú. Malo to skvelé ohlasy.

Čo bolo tvojím cieľom pri fotení takýchto fotografií?

Mojim cieľom nebolo zverejniť ich príbeh, pomôcť im, ale skôr nafotiť ich, zaznamenať príbeh, urobiť výstavu a ukázať ľudom, že sú to úplne normálni ľudia. Áno, je pravda, že z veľkej miery sa do toho dostali svojím príčinením, ale bez pomoci. Nikto im nepomohol. Systém je nastavený tak, že urobíš nejakú chybu, prídeš o majetok a máš exekúciu na krku. V našom štáte neexistuje žiadna agenda, ktorá by im dokázala pomôcť.

 V takomto systéme asi nemajú motiváciu na zmenu.

Bezdomovci prídu do štádia, kedy im je už všetko jedno. Nemajú motiváciu, nemajú nič. Majú len alkohol, ktorý im pomôže zabudnúť na realitu, v ktorej žijú.

Následne si začal na svojom profile prezentovať deti s autizmom. Ako si sa k nim dostal?

K týmto detičkám som sa dostal práve cez bezdomovcov, ktorým ľudia darovali veľa oblečenia, potravín či techniky. Jeden pán im chcel darovať nový iPad, čo sa mi zdalo zbytočné. Nevyužili by ho, tak sme sa dohodli, že ho prezdieľam na sociálnych sieťach. Vtedy mi jedna pani odporučila združenie SPOSA – Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom v Ružomberku. Tam sa detičky učia na iPade motoriku a komunikáciu, preto mi to prišlo ako dobrý nápad darovať ho práve im.

Vnímal si predtým autizmus?

Autizmus som predtým moc nepoznal, vnímal som ho iba skreslene cez film Rain Man.

Čo ťa prekvapilo na živote ľudí s autizmom?

Prekvapilo ma, ako veľmi je sexualita tabu. Keďže som otvorený človek, zaujímalo ma, ako to funguje, keď dospieva autistické dievča alebo chlapec. Ich mamičky mi hovorili, že túto tému s deťmi neriešia žiadni odborníci, nechávajú to jednoducho tak. Lenže tej babe, ktorá má menštruáciu, nikto nevysvetlí, že použité hygienické potreby nesmie vyhodiť niekde v parku, lebo aj to sa môže stať. Nikto s nimi v tomto nepreberá hranice, čo si môžu dovoliť a čo nie.

Prečo si sa rozhodol prezentovať takúto tému?

Chcem ju prezentovať, aby ľudia vedeli, že takíto ľudia sú, že rodiny majú problémy, že im chýba napríklad stacionár, ktorý v Ružomberku nie je. Ako si môžu rodičia oddýchnuť, keď sa im o dieťa nemá kto postarať? Vtedy si uvedomíš, že tvoje problémy sú bezvýznamné oproti tým, ktoré musia riešiť ľudia bez domova alebo rodiny autistických detí.

Fotiť autistické deti asi nie je vôbec jednoduché.

Je to zaujímavé, tie detičky sú veľmi aktívne. Počas fotenia si spievame, naháňame sa, tlieskame, behám so šiltovkou, deti reagujú na svetlo. Niekedy sa aj pozrú do objektívu, čo u nich nie je zvykom. Jeden chlapec nám prvýkrát dokonca utiekol, no nedávno sa mi podarilo nafotiť ho. Zaujali sme ho lepiacou páskou, vďaka ktorej ostal sedieť.

Mal si aj negatívne pripomienky na tvoju tvorbu, ktorá od erotických fotografií prešla na sociálnu tému?

V súvislosti s príbehom o autistických deťoch som mal veľmi negatívnu skúsenosť. V SPOSE je približne štrnásť rodín, ktoré som mal fotiť. Jedna z rodín bola až tak ortodoxne kresťanská. Nasledujúci deň sa mi ozvala konateľka, ktorá mi oznámila, že dostala e-mail, v ktorom sa vyhrážala práve táto rodina, že ak budú aj naďalej so mnou fotiť, tak odídu z organizácie a ak by sa nejaké peniaze v budúcnosti vydražili z výstavy týchto detí, tak ich neprijmú, pretože to podľa nich budú peniaze od diabla. Hlasovanie sa nakoniec uskutočnilo, kde ich ostatné rodiny prehlasovali.

Popri fotení bezdomovcov či autistických detí si pohotovo reagoval aj na pomoc Ukrajincom. Prečo si sa rozhodol byť dobrovoľníkom a začal si pomáhať aj takýmto spôsobom?

Keď začala pandémia, cítil som sa nepotrebný pre spoločnosť. Nemal som prácu. Niekedy dávno som chcel robiť dobrovoľníka, napríklad v Sýrii, ale neodhodlal som sa. Až prišla vojna na Ukrajine, ktorá nutne potrebovala dobrovoľníkov na hranice. Hneď som sa ozval viacerým organizáciám. Mnohé sa mi doteraz neozvali, taký nápor mali. Prihlásil som sa do jednej skupiny, kde som ponúkol svoj čas, svoje auto a pomoc druhým, ktorí to potrebujú. Ozvali sa mi z Misijného strediska v Matejkovej. Problémom boli peniaze, ktoré som ako umelec počas pandémie nemal. Založil som preto zbierku, kde mohli ľudia prispieť dobrovoľnou čiastkou.

Čo obnáša byť dobrovoľníkom?

Peniaze. Okrem toho je dôležité si to logisticky vymyslieť, aby to nebolo na úkor zdravia a bezpečnosti. Často som bol po dvoch dňoch vyčerpaný, no je veľmi dôležité, aby človek nevyhorel. Dostal som aj správy, že na tom zarábam, že si od Ukrajincov pýtam peniaze za prevoz. Neskôr som sa tých Ukrajincov pýtal, či si od nich niekto pýtal peniaze, no popreli to. Možno sa to tam zopárkrát stalo, ale nikto mi to nepotvrdil.

Pamätáš si nejaké príbehy, ktoré ti porozprávali?

Najväčšiu emóciu som mal prvýkrát, keď som išiel po prvú trojčlennú rodinu. Ani oni, ani ja sme nevedeli, do čoho ideme. Oni si sadli v strachu dozadu do auta, tak som ich matke, Snežene, povedal, nech si sadne dopredu a urobí si pohodlie. Nakoniec si prisadla. Keď sme išli večer cez Slovensko, bola krásna obloha plná hviezd. Snežena ju obdivovala, zalamovala rukami a plakala.

Všimla som si, že niektorých Ukrajincov aj fotíš.

Samozrejme, že ich fotím. Tým ľudom treba dať pocit nejakej práce, nejak ich zaujať. Som fotograf, takže nebudem len pomáhať, budem aj fotiť. A tak som ich nafotil. Oni mi radi zapózovali, mali z toho fotenia zážitok, usmievali sa. Sú to normálni ľudia, ktorí žili normálne aj predtým. Možno 10 percent sa nechce fotiť, no ostatní s tým nemajú žiadny problém. Z každého fotenia im vytlačím fotku, aby mali pamiatku.

Takže nepomáhaš len materiálne, ale najmä psychicky. Po tomto všetkom, máš rád ľudí?

Áno, mám, veľmi. Viem ich pochopiť. Posledné obdobie sa síce valí na mňa vlna nenávistných poznámok, ale ja viem, že každý má svoju pravdu a každý tú pravdu vidí svojím spôsobom. Z nejakého dôvodu reaguje tak ako reaguje a nebudem sa s ním o tom škriepiť. Ja som taký šašo. Čím viac toho zažijem, tým viac ma to napĺňa. Teraz pomáha veľmi veľa ľudí, mnohí z nich to nikde nezverejňujú. Ja som len malá kvapka v mori, sú tu iní, ktorí pomáhajú oveľa viac. Keby som mal rodinu alebo zamestnanie, tak si asi nemôžem dovoliť takto pomáhať.

Článok bol pôvodne publikovaný v májovom čísle RK Magazínu.