Martin Bišťan: Mesto architektov nepočúva

V minulosti bol Ružomberok mestom, ktoré určovalo architektonické trendy.

Áno. Bolo to v rokoch 1918 až 1940. Naše významné funkcionalistické stavby boli propagované po celej Európe. Spomínali sa v tlači v Londýne aj v Paríži.

O ktorých stavbách hovoríme?

Múzeum. Sirotinec na Zelenej ulici, budova Okresného Úradu, banka, kde teraz sídlia lekári, Kuskova vila. Autorom väčšiny týchto stavieb bol významný architekt Vojtech Donner a Maximilán Scheer. K tomuto obdobiu sme sa už nikdy nepriblížili, systematicky sa ale vzďaľujeme.

Ako to myslíte?

Keď s obľubou chodíme po zahraničí a padá nám sánka z krásy Tirolska, Nemecka, Francúzska, to nie preto, že by tam ľudia boli lepší, vzdelanejší a múdrejší ako my. Majú však jednu vlastnosť, ktorá u nás neexistuje. A to, že uznávajú autoritu, ktorá vyplýva z neprerušenej kultúrnej kontinuity. U nás po nástupe socializmu sa táto vlastnosť vytratila. Z toho dôvodu si nikto v západných mestách a obciach nedovolí porušiť územný plán, hodnotí sa to ako trestný čin. Preto aj tie mestá vyzerajú usporiadane, dobre vyriešené.

Spomínali ste územný plán, ktorý je dôležitým strategickým dokumentom každého mesta. Ako vzniká, kto ho tvorí?

Územný plán je hlavný rozvojový nástroj pre každé mesto, ktorý je mestským zákonom jeho výstavby. Nie je možné územný plán jednoduchým rozhodnutím alebo hlasovaním poslancov zmeniť. Slúži na to, aby sa na isté časové obdobie, obvykle 10 až 20 rokov urobila vízia budúceho rozvoja mesta. Územný plán je nesmierne zložitý dokument, na ktorom pracuje vždy minimálne 15 až 20 ľudí. Obvykle viac ako dva roky.

Kto konkrétne sa podieľa na jeho tvorbe?

Koncept a jeho základnú myšlienku vždy udáva urbanista architekt a prizýva si do spolupráce profesistov. Cestárov, vodárov, elektrikárov, demografov, sociológov, znalcov životného prostredia, a iných, ktorí mu upresnia a pomôžu zrealizovať jeho architektonickú ideu. Vychádza sa aj z histórie mesta a z krajinárskeho konceptu regiónu.

Okrem územného plánu mesta ale existujú aj územné plány zón.

Ak chce mesto brať svoj územný plán vážne, tak si dá, po odsúhlasení územného plánu,  spracovať územné plány zóny. To je podmnožina veľkého územného plánu. Územný plán generuje mnoho zón, povedzme 15 až 20 zón, jednotlivé sídliská a urbanistické celky, ktoré by bolo treba spracovať podrobne. Ako napríklad historické centrum mesta, Klačno, Roveň. To by mali byť zóny, ktorých je v meste viac. A každá takáto zóna už rieši každý jeden dom, každú stavbu vrátane fasád, vzhľadu, podlažností a budúceho rozvoja. Napríklad sú tam aj materiály striech.

Územný plán v Ružomberku vznikol začiatkom 90. rokov, odvtedy bol niekoľkokrát doplnený. Je pre mesto stále dostačujúci?

Územný plán vznikol v rokoch 1994 a 1995, odvtedy bol upgradovaný doplnkami asi osemkrát, vždy s účelom na ňom niečo zmeniť, prípadne prispôsobiť. V roku 2012 bol spracovaný nový územný plán, ktorý sa opäť niekoľkokrát doplňoval. Výsledok je taký, že mesto by potrebovalo nový kompletný územný plán a prvé, čo by sa malo objednať popri práci na ňom, sú územné plány piatich až šiestich základných zón mesta. V nich by sa ujasnilo, ako bude vyzerať centrum mesta, kde môže ísť nová výstavba, ako bude vyzerať vzťah jednotlivých vecí ako je napríklad mesto a fabrika, ako budú upratané dopravné riešenia a statická doprava, ako to bude s riešením ochrany prírody a krajiny. Toto už starý územný plán po toľkých rokoch jednoducho nemôže pokryť, pretože doba sa zmenila.

Ako sa absencia konkrétnych územných plánov zón môže v praxi prejaviť?

Demografická krivka, ktorú sme predpokladali, že bude rásť, ide nadol. Ani nie zlou pôrodnosťou v meste a okrese, ale preto, že mesto nemá čo ponúknuť, mladí sa sťahujú. Príčinou je zlá správa mesta a nedostatok príležitostí v ňom. Tiež podstatne sa zhoršujúce životné prostredie, ktoré sa v našom meste dlhodobo nerieši. A to všetko vo svojej podstate by mal riešiť územný plán riešiť mal. Ale hovoríme o dobrom územnom pláne. No a na to, aby niekto objednal takýto územný plán, okrem financií, potrebuje dobrú vôľu naozaj to s týmto mestom myslieť vážne. V posledných rokoch sa stali dve zásadné udalosti, ktoré významne poškodili budúci rozvoj mesta a kvality bývania v ňom. Je to najmä odsúhlasenie výstavby nového papierenského stroja a podstatné zvýšenie výroby buničiny našim zastupiteľstvom pre Mondi SCP, kde sa akosi „ pozabudlo“ na stav životného prostredia. Za úvahu tu stojí fakt, že náš primátor je vyštudovaný lekár – teda mal by vedieť aké enviromentálne záťaže takéto rozhodnutie prináša. Druhým rozhodnutím, ktoré poškodilo naše mesto najmä navonok, bola súťaž na plaváreň, kde sme si urobili medzinárodnú hanbu.

Boli ste v komisii, ktorá vyberala víťazný návrh. 

Bola to riadna súťaž, prvá riadna v dejinách tohto mesta. Vedeniu mesta treba uznať, že vôbec malo odvahu ju spustiť. Bola odobrená Komorou slovenských architektov a zúčastnilo sa jej 31 kolektívov zo šiestich krajín.

Napokon ale mesto nebude stavať podľa víťazného návrhu. Odkúpilo projekt petržalskej plavárne. Ako hodnotíte aj s odstupom času toto rozhodnutie?

Tou neuveriteľnou aroganciou a nekultúrnosťou sa stalo, že do realizácie bol vybraný 25 návrh v poradí, ktorý sa nedostal ani do druhého kola z piatich. Bol medzi 8 návrhmi, ktoré sme dali pre nízku úroveň okamžite nabok. Výsledok je trapas. Vedenie komory architektov mi dalo jasne najavo, že kým bude naše mesto takto spravované, nie je reálne, že by sa mohla realizovať ďalšia súťaž s gesciou komory. Bolestne znášam tú vec, že nikto doma nie je prorokom. Je nás tu minimálne 20 schopných architektov, ktorí by radi pracovali pre naše mesto, v ktorom žijeme. No väčšinou musíme pracovať inde. Keď vidím, ako ďaleko sú od nás, a to sú celé svetelné roky, mestá ako Martin a Trenčín, tak Ružomberok zaostáva tak, že nemáme ani len šancu tieto mestá dobehnúť v najbližších 10 rokoch. Mesto architektov nepočúva a zjavne zatiaľ nepotrebuje.

Ako by mala vyzerať spolupráca medzi mestom a architektmi? Máme tu predsa Cech architektov, ktorý ste zakladali, alebo aj Útvar hlavného architekta.

Je to otázka kultúrnosti vedenia a úcty ku práci každého človeka, netreba na to vzdelanie, ani oslnivé komisie, stačí úcta k práci, k človeku. Útvar de facto neexistuje. Máme hlavného architekta, ktorý ale nemá žiadnu právomoc, lebo je len zamestnanec mestského úradu. Fungujúci útvar majú napríklad mestá Martin a Trenčín. Je to samostatne nezávislý orgán, v jednom meste ho tvorí osem ľudí, v druhom 15. Ich poradná činnosť má potom patričnú váhu a spolu so zastupiteľstvom majú reálny prínos na aplikácii záverov územného plánu v danom meste aj okrese.

Problémom sú teda chýbajúce kompetencie hlavného architekta?

Myslím, že nie. Chýba útvar ako taký a chuť vedenia mesta takýto orgán kreovať.

Prejdime k najdiskutovanejšej téme, k výstavbe na Kalvárii. Ste súčasťou iniciatívy, ktorá upozorňuje na morálny aspekt celej veci. 

Áno. My ale nemáme nič proti tomu, aby naľavo od Kalvárie prebiehala výstavba. To pripúšťal aj starý územný plán, dokonca z roku 1938. Zásadne tam však bola povolená výstavba rodinných domov.

V decembri ale stavebný úrad povolil aj výstavbu apartmánových domov.

Developerovi bolo ponúknuté územie, kde už hovoríme o apartmánových domoch, čo je podstatný rozdiel. Výška múrov už bude deväť metrov v tesnej blízkosti kaplniek, to sú tri plné podlažia. Úlohu zohralo aj vypustené ochranné pásmo, ktoré schválili poslanci. Už v 1996 bolo v územnom pláne ustanovené 30 metrové ochranné pásmo. Keďže som spoluautorom, ešte vtedy som si v duchu myslel, že načo ho tam dáme, veď každému musí byť jasné, že Kalváriu si nejdeme zastavať. To som ale netušil, kam sa dostaneme. V roku 2012 na popud bývalého primátora zastupiteľstvo bez toho, že by tušilo dosah takého rozhodnutia, mu odsúhlasilo 10 metrové ochranné pásmo miesto 30.

Terajší poslanci napokon v decembri schválili úplné vypustenie ochranného pásma.

Keby bolo aspoň desaťmetrové, tak by museli byť tie apartmánové domy menšie.  Nerozumiem, že aj napriek protestu poslanca Haba zastupiteľstvo zrušilo akékoľvek ochranné pásmo a ešte sa aj chválili, že chcú Kalvárii dobre. A ja žasnem, že sa nájde v meste človek, ktorý tomu uverí. A našlo sa veľa ľudí. Tak sme teraz v tomto stave demolácie dobrých myšlienok a prianí. Ide o to, aby sme nevyrobili časové míny tým, ktorí prídu po nás. Nerešpektovaním akýchkoľvek kultúrnych hodnôt, sa Ružomberok degraduje na úroveň, že mi volajú kamaráti z Košíc, Trenčína, Piešťan, či sme v poriadku … A ja im nemám čo povedať. Veď stačilo okrem dodržania ochranného pásma určiť developerovi také podmienky, aby k takejto hanbe nemohlo dôjsť.

Zaznel argument, kde boli aktivisti či poslanci doteraz, prečo sa teraz bijú do pŕs za záchranu. Ďalší argument bol aj ten, že sa konečne začalo v meste stavať, treba to vraj vnímať ako rozvoj.

Kde boli aktivisti doteraz? To je jednoduché. Prvý ťažký zásah do Kalvárie bol v rokoch 1969 až 1975, keď bola povolená výstavba niekoľkých rodinných domov, ktoré sú narazené na kaplnkách. To však vtedy v čase socializmu nik nemohol ovplyvniť. Potom našťastie nikto Kalvárii neškodil.  Až do roku 2009, keď istý podnikateľ vymyslel ideu 60 rodinných domov napravo od Kalvárie. Následkom jeho aktivity vznikol Cech architektov, ktorý som vtedy založil s 22 dvoma členmi. Pobúrení touto aktivitou sme prispeli k zastaveniu výstavby. Odvtedy do územia nevŕtal nik, aj pre zvláštny majetkový štatút Kalvárie.

Čo je na ňom zvláštne?

Celé územie až hore na Kalváriu je kompletne mestský pozemok. Len pozemky pod kaplnkami a Kostol povýšenia svätého kríža patria rímskokatolíckej cirkvi. Na rozdiel od iných miest na Slovensku, kde obvykle celé územie patrí cirkvi. Ružomberok to nepotreboval takto majetkovo ošetriť, pretože je väčšinou katolícke mesto. Každý to pokladal za prirodzenú dominantu mesta. Až doteraz. Preto je pripomienka o tom, kde sme boli doteraz zavádzajúca. Dokonca pred 15 rokmi tu niekoľkí veriaci – medzi nimi aj môj svokor – za vlastné peniaze opravili opadajúce omietky kaplniek. Nejde tu ale o stav kaplniek, ale o základnú myšlienku Kalvárie, ktorá je výstavbou ohrozená. Preto sa teraz aktivisti ozývajú.

Achillovými pätami mesta však nie je len Kalvária, ale aj benzínka na Zarevúcej, autoumyváreň na Klačne či Kaštieľ svätej Žofie. Zdá sa, že z právneho hľadiska boli v poriadku. A čo morálna stránka?

Tieto kauzy zakrýva smutná realita. Vždy boli vopred skvele vymyslené, perfektne právne ošetrené a využívali medzery v existujúcej legislatíve tak, aby sa nedali po právnej stránke napadnúť. Preto je táto otázka na mieste. Naozaj nad tým všetkým je ešte morálka. Ako niečo, čo neviem uchopiť a presne logicky vymedziť, ale každý človek v sebe cíti, že sa tu stalo niečo zlé, čo nemá s morálkou nič dočinenia. Súdmi sa to postihnúť nedá. Môže to byť však apel na občanov, ktorí by si mali rozmyslieť, komu pri najbližších voľbách dajú hlas.

Architektonické žezlo ste posunuli aj svojmu synovi Matúšovi. Nedávno vyhral prestížne ocenenie CE ZA AR 2020. 

V roku 1997 sme spolu s kolegom Petrom Abonyim získali Cenu Dušana Jurkoviča za Kostol Božského Srdca v Lomnej. Nečakali sme to, pretože našim súperom, okrem iných, bola VÚB banka, vtedy najvýznamnejšia budova s tisíc násobne vyšším nákladom. Napriek tomu, sme cenu napokon získali. Vtedy bol Matúš ešte študentom. Hoci som si prial, aby šiel na architektúru, neovplyvňoval som ho. Dlho ani nechcel ísť, napokon sa rozhodol, že pôjde. Aj pri jeho ocenení sa opakovalo niečo podobné. Prihlásil sa s knižnicou v Senci, tiež s najmenším interiérom oproti konkurencii v nepomerne významnejšími stavbami a konkurencia bola podstatne väčšia, ako za našich čias. A vyhral to. Tak sa tu opakuje, že keď človek robí vec dobre, z celého srdca, nie pre seba, ale pre vyšší princíp, vtedy má tá robota hodnotu a možno si ju aj niekto všimne. Preto som na syna veľmi hrdý.

Autorky: Nikola Marhefková, Anna Zábojníková.

Titulná fotografia: Architekt Martin Bišťan. Foto: Anna Zábojníková

Článok bol pôvodne publikovaný vo februárovom RK Magazíne.