Mocný, zaniknutý a znovu objavený Liptovský hrad

Aj vy patríte k ľuďom, čo na prázdninových cestách radi spoznávajú zaujímavé miesta v blízkom aj vzdialenejšom okolí od bodu, na ktorom sa práve nachádzajú? Náš Liptov je na realizáciu takýchto plánov ako stvorený. Má čo ponúknuť každému záujemcovi bez ohľadu na počasie. Dnes vás na jedno takéto miesto pozývame. Spája sa s ním niekoľko liptovských „naj.“

Leží v úctyhodnej výške, blížiacej sa ku kóte 1000 metrov nad morom. Ukrýva pozostatky najstaršieho liptovského stredovekého kamenného hradu, od polovice 13. storočia chrániaceho dôležitú krajinskú cestu, spájajúcu Uhorské kráľovstvo s Poľskom. Svojou polohou patrí medzi najvyššie hrady svojej doby na území dnešného Slovenska. Cestou na vrchol skalného brala Sestrč, na ktorom sa kedysi hrdo vypínali jeho múry, sa zvedavému oku postupne odkrývajú pôsobivé pohľady do Liptovskej aj Oravskej kotliny.

Určite ste už odhalili, že cieľom našej cesty bude Liptovský hrad. Počas svojej dvestoročnej existencie bezpečne odolával náporom vojenskej sily, aj keď sa jeho meno často menilo. Zanikol v roku 1474. Uhorský panovník Matej Korvín sa usiloval utlmiť pokusy odbojnej šľachty o zmenu na uhorskom tróne. Jedným z centier odporu mal byť Liptovský hrad, to bol hlavný dôvod na vydanie príkazu na jeho zničenie. Príkaz bol dôsledne vykonaný.

Čo po hrade zostalo, znivočil čas, vplyvy počasia a človek. Sutiny sa s postupujúcim časom stali zdrojom kvalitného stavebného materiálu pre obce v podhradí. V prvej polovici 20. storočia už hrad pripomínal iba názov a s ťažkosťami identifikovateľná prístupová cesta, vedúca k jeho zaniknutej bráne. O to viac ožíval v legendách a povestiach.

V centre záujmu bádateľov

Rozlúštiť jeho tajomný príbeh sa pokúšali viacerí bádatelia. Pomerne ucelený obraz o jeho vývoji, o udalostiach, ktoré ho ovplyvňovali a o osobnostiach, spätých s jeho osudmi priniesol v roku 1931 Ing. Ivan Houdek. V periodiku Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti uverejnil štúdiu, v ktorej hrad a jeho vývoj uviedol do kontextu dobových súvislostí a dejín Liptova a Uhorska. Vychádzal pri tom z písomných prameňov, nachádzajúcich sa v archívnej zbierke Liptovského múzea, aj z publikovaných prác starších a súčasných bádateľov. Preštudoval tiež písomnosti, súvisiace s témou, uložené v archívoch mimo Liptova.

Aj pri zbežnom čítaní udrie do očí autorova podrobná znalosť problematiky, prezrádzajúca jeho dôkladnú prípravu, prehľad v téme a schopnosť kriticky analyzovať použité zdroje. Získal tak dostatok argumentov, ktoré použil v korektnej polemike so závermi iných bádateľov. Pre čitateľa bola určite príťažlivá aj zvolená zrozumiteľná formulácia textu. Pôsobí sviežo, dynamicky, dobre sa číta aj s odstupom rokov.

Houdekov záujem o Liptovský hrad a o osudy ľudí s ním spojených sa s vydaním štúdie neskončil. S ďalšími spolupracovníkmi Liptovského múzea sa usiloval o jeho predstavenie v muzeálnych expozíciách. Hrad už reálne nestál, preto bol vzácny každý predmet, ktorý jeho existenciu potvrdzoval.

Delová guľa majetkom Sielničanov

Veľké úsilie vedenie múzea vynakladalo na získanie delovej gule, uchovávanej v Liptovskej Sielnici. Podľa dávnej povesti mala byť vystrelená z hradu v období jeho zániku a mala potvrdzovať legálny nárok Sielničanov na majetky v okolí hradu. Sielničania ju práve z tohto dôvodu statočne opatrovali a nemienili sa jej vzdať. Odmietali pokusy o jej kúpu aj úradný prevod mimo hraníc niekdajšieho mestečka. Napokon sa do múzea predsa len koncom dvadsiatych rokov dostala. Svoje miesto má aj v najnovšej a najmodernejšej expozícii stredovekých dejín Liptova v jubilujúcom Liptovskom múzeu.

Pre Ivana Houdeka bolo charakteristické, že sa na miesta, o ktoré sa zaujímal v rámci bádateľskej práce dokázal pozrieť aj z iných uhlov pohľadu. Ako zanietený turista si vychutnával putovanie na miesta, kde dávno zaniknutý mohutný hrad stál. Hľadal a vyhodnocoval rozličné cesty, ktorými sa mohol dostať k cieľu.

Svoje skúsenosti, zážitky a postrehy turistu dokázal sprostredkovať čitateľom v publikovaných kratších článkoch v tematických časopisoch. Ako vhodný cieľ nenáročnej prechádzky odporúčal napríklad pozostatky románskeho kostola, ležiace nad obcou Liptovská Anna. Jeho súvis s hradom, aj ďalšie osudy zverejnil v príspevku v Slovenských pohľadoch. Toto miesto aj dnes stojí za návštevu.

V centre pozornosti archeológov

V závere sedemdesiatych rokov sa areál niekdajšieho Liptovského hradu dostal do centra pozornosti archeológov. Pod vedením PhDr. Václava Hanuliaka tu v rokoch 1976 – 1983 tím odborníkov uskutočnil najrozsiahlejší archeologický výskum v dejinách Liptovského múzea. Následne sa revitalizovali a zakonzervovali nájdené zvyšky hradnej architektúry. Liptovský hrad sa tak po stáročiach predstavil v rozsahu pôdorysu, ktorý dávni budovatelia museli prispôsobiť špecifikám terénu.

Vhodnými a vítanými pomocníkmi pri výskumných a záchranných prácach na hrade sa stali mladí ľudia zo širokého okolia. Kolektív výskumníkov ich dokázal nadchnúť pre svoju prácu a jej význam. Po rokoch z týchto základov vyrástlo občianske združenie, ktoré sa pod menom Castrum Liptov spolu s liptovsko-sielnickým urbárom stará o dôstojnú tvár miesta, kde sa rozhodovalo o živote v širokom okolí.

V areáli hradu našli miesto pre tabuľu, pripomínajúcu PhDr. Václava Hanuliaka, ktorý na týchto miestach prežil niekoľko rokov pracovného života a pomáhal nasmerovať životné hodnoty mladých ľudí okolo seba.

Autor: Mgr. Viera Kunová, Liptovské múzeum

Článok bol pôvodne publikovaný v októbrovom čísle RK Magazínu.