Muž, ktorý ho nakazil, zomrel. Po pozitívnom teste vymenil ovládač od televízie za ruženec

Martin Kubala pochádza z Oravy, no v Ružomberku žije už siedmy rok. Kvôli koronavírusu stratil prácu a musel odísť z Tirolska, kde pracoval v cestovnom ruchu. Aj napriek tomu, že bol počas návratu zodpovedný, porozprával nám, ako nedávno kvôli jednej chybe nakazil rodinu aj známych.

Aj Martin, rovnako ako ostatní, dúfal, že sa vírusu zbavíme za pár mesiacov a že sa 36-ročného mladíka dotkne len stratou práce. Napokon mu koronavírus do života priniesli nožnice na strihanie kríkov. Starší sused, od ktorého sa pravdepodobne nakazil, zomrel. Kvôli svojej zodpovednosti stratil zopár priateľov a vírus napokon „porozdával“ aj svojej rodine. Martin Kubala nám rozpovedal príbeh, ktorý po roku pandémie zažilo množstvo z nás.

Po návrate domov ho rodina neprijala

Martin Kubala bol pred rokom, na začiatku pandémie v Európe, v rakúskom Tirolsku, kde pracoval v kuchyni v mestečku Serfaus. Vo februári 2020 sa po prvýkrát v tamojších hoteloch začalo skloňovať slovo „corona“. Rodák z Oravy si spomína, že kolegovia z hotela začali panikáriť, no on bol medzi tými, ktorí upokojovali situáciu. V okresnej nemocnici sa však začali množiť prvé prípady. Uzatvárali lyžiarske centrá, ľudí posielali domov.

„Museli sme sa vrátiť na Slovensko, rovno do karantény. Rodičia boli deň pred mojím príchodom v mojom byte v Ružomberku, nakúpili mi, o všetko sa postarali. Napokon sme tam boli s kolegom dva týždne,“ hovorí Martin o situácii spred roka a dodáva, že za ten čas bol na čerstvom vzduchu len jedinýkrát. V noci, počas pár minút, keď už potreboval vyniesť smeti.

Hovorí, že s ostatnými kolegami zo Slovenska spolu často telefonovali. Do štátnej karantény v Gabčíkove sa dostala aj ich kamarátka. „Povedala, že sa to dalo vydržať. Spolubývajúci mali mravce, brala to však s humorom, denne ich počítali a krátili si čas,“ hovorí so smiechom Martin Kubala. Po dvoch týždňoch karantény si napokon nechal ešte urobiť test, ktorý vyšiel negatívny. Rozhodol sa teda, že pôjde navštíviť rodičov. „Zažil som šok. Rodičia ma nechceli pustiť domov, báli sa, rozprávali sme sa iba cez okno. Podali mi veci a ja som sklamaný odišiel. Bolo mi to veľmi ľúto,“ hovorí o stretnutí po absolvovaní povinnej karantény a negatívnom teste Martin.

Aby zdvihol dôveru u svojich rodičov, zavrel sa opäť doma, pretože veril, že do Veľkej noci už rodina povolí jeho príchod. Aj napriek tomu, že sa s nikým nestretával, rodina mu deň pred začiatkom veľkonočného trojdnia oznámila, že by bolo lepšie, keby predsa len neprišiel.

„Veľmi som sa tešil, že už konečne uvidím malých synovcov a všetkých ostatných. Napokon som mohol poslať len pohľadnice. Musím však povedať, že som ich neskôr chápal. Tirolsko, odkiaľ som sa vrátil, bol najviac postihnutou oblasťou v celej Európe,“ vysvetľuje mladík.

Po Veľkej noci, ktorú napokon musel stráviť sám, sa začal stretávať s kamarátmi, ktorí pandémiu nebrali až tak vážne. Ešte stále však nosil rúško, rukavice a poctivo si dezinfikoval ruky. Neskôr mu dala zelenú aj vlastná rodina. „Týždeň pred príchodom k nim som mal opäť karanténu. Stretli sme sa na záhrade, všetci s rúškami. Nikto sa nikoho nedotkol. Pamätám si, že bol v dedine poplach, pretože sa začalo hovoriť, že niekto prišiel z Tirolska,“ hovorí o prvom stretnutí s rodinou na Orave Martin Kubala. A hoci to už nebolo ako predtým, rodinu občas, vždy po negatívnom teste, navštívil.

Pandémia mu vzala prácu, no často aj energiu presviedčať ostatných o vážnosti situácie. „Snažil som sa dohovárať známym, nech si dávajú pozor, no týmto mudrovaním som ich aj dosť stratil. Kamarátka mi dokonca vykričala, že kvôli takým, ako ja, je Slovensko tam, kde je. Dodnes však rúško nenosí a opatrenia sú jej cudzie,“ hovorí o ťažších chvíľach mladík a dodáva, že aj keď bol na turistike či na oslave, snažil sa držať bokom. Presne tam ho napokon všetci „neveriaci“ odstrčili.

Keď už bola situácia vyhrotená, vybral sa za ďalším kamarátom, ktorý robil na COVID ARE v Martine ako zdravotník. „Chcel som jednoducho vedieť, ako to celé je, pretože ľudia tvrdili, že vraj médiá píšu hlúposti. Povedal mi, že si ľudí nemám všímať a že robím dobre, ak dodržiavam opatrenia,“ začína rozprávať o stretnutí v nemocnici muž, ktorý sa vrátil z Tirolska.

Najviac ho však zaujímalo, či naozaj toľko ľudí na koronavírus zomiera. „Áno. Každý deň. Tým sa však uvoľní ďalšia ventilácia, ktorú potrebuje ešte taký, čo by ho to mohlo zachrániť,“ prezradil mu pred dvomi mesiacmi zdravotník. Martin sa však spýtal aj na to, ako v nemocnici zvládajú, keď niekto zomrie. „Človek si nevie predstaviť toľko utrpenia. Naši pacienti majú maximálne vyťaženú liečbu. Máme techniku, lieky, ľudí, ale napriek tomu veľa pacientov umiera. Jedinou útechou pre nás je, že sú v umelom spánku a netrpia. Ale neskutočne trpí každá rodina, ktorej niekto umrie a my v tichosti trpíme s nimi, “ odpovedal mladý lekár.

Osudná lavička

Na Vianoce sa Oravčan opäť obklopil opatrnosťou, tentokrát však mohol byť v „bubline“ so svojou rodinou. Počas celého štedrého dňa mal rúško, dole si ho dal až večer, keď jedol. Po Vianociach už bola dezinfekcia v každom vrecku, v aute, pri vchode do bytu. „Počas pandémie som bol stále niekde. S jedným kamarátom sme pobehali veľa kopcov na Liptove, vôbec ma neodsudzoval, keď som kráčal dva metre od neho. Dokonca som si prvýkrát kúpil mačky na nohy, začal som bežkovať. Stratil som prácu, tak som si musel hľadať nejakú činnosť,“ vysvetľuje nám Martin. Keďže čas trávil v Ružomberku, v meste a rodičia bývajú na dedine, opäť sa s nimi dlhšie nevidel.

Vymyslel to teda tak, že opäť ostane niekoľko dní sám, urobí si test a pôjde pozrieť rodičov. Dni však ubiehali, začal sa nudiť, a tak si vymyslel, že trošku pozametá pred bytovkou, vonku už bolo teplejšie.

Lavička, na ktorej starší pán sedával. (Foto: archív M. Kubalu)

„Vyšiel som von a na lavičke sedel sused. Bol to starší pán, veľmi milý, dali sme sa do reči a počas celého upratovania sme sa spolu rozprávali. Stále sedel na lavičke len on, ja som mal rúško aj odstup. Keď som sa hrabľami priblížil k nemu, on odišiel, nech to v pokoji pozametám,“ hovorí Martin, no upozornil staršieho pána, že by mohol nosiť rúško. Odvetil mu, že sa ho nemusí báť, vraj aj tak nikam nechodí. „Ujo, ale to vy by ste sa mali mňa báť,“ dohováral mu Martin.

Čas plynul, muži sa spolu rozprávali, lístie sa dvíhalo na kope. V tom zrazu starší pán povedal, že by sa zišlo ostrihať kríky. „Povedal som mu, že aj tak nemám nožnice na živý plot, a navyše, prišiel som len pohrabať, pozametať. Pánovi to však nedalo, odniekiaľ doniesol nožnice a začal strihať,“ opisuje situáciu spred niekoľkých týždňov Martin. Pozeral však najmä na to, ako strihanie hrdzavými nožnicami staršiemu obyvateľovi bytovky vôbec nejde. Keď to pochopil aj starší pán, priniesol si pilník a začal brúsiť nožničky. Práca sa síce rozbehla, no Martin si spočítal dve a dve.

„Trošku ma to aj nahnevalo, že to začal strihať, mal som to už pohrabané. Nebolo to ešte hotovo a aj keď som chcel skončiť, nechcel som, aby to zostalo nepohrabané. Tak si vravím, idem mu pomôcť. Neviem, čo mi to napadlo. Nervy? Hlúposť? Bol to osud alebo skrat?“ pýta sa na nešťastnú udalosť mladík.

O pár minút už chytil od staršieho pána nožničky a začal strihať. „Úplne mi vypadlo, že nemám ani rukavice a tie nožničky mal pán v rukách asi hodinu. Dostrihal som, pozametal a sadol som si na lavičku, kde sedel po celý čas starší pán. Už tam nebol, tak som to využil a pozeral som sa na kus dobrej roboty,“ hovorí Martin a podotýka, že počas celého hrabania, ak niečo chytil bez rukavíc do rúk, utekal si na byt umyť ruky. Keď sa však dotkol nožníc, neurobil to. Spokojný si dal na lavičke dole rúško a zapálil cigaretu. „Bol to skvelý deň, cítil som sa užitočný, ujo mi povedal aj svoj životný príbeh, veľmi sa mi to páčilo,“ teší sa z náhodného stretnutia Martin.

Na druhý deň si urobil test, ktorý vyšiel negatívny. Kamarátku ešte poprosil, aby mu prevzala balík od kuriéra, to už nestihol. Zastavil sa ešte rýchlo v stavebninách, pretože domov prišiel nielen na návštevu, ale aj pomôcť sestre a švagrovi s novým bývaním. V sobotu aj pomáhal, v nedeľu už vláda oznámila zhoršenú situáciu v okrese, naobedoval sa u rodičov a opäť radšej utekal naspäť do Ružomberka. „Bol som si prevziať balík u kamarátky. Zavolala ma k sebe, hneď pri dverách ma upozornila na dezinfekciu, no aj tak som mal svoju. Rozprávali sme sa asi dve hodiny, ja s respirátorom, kamarátka v rúšku, dva metre od seba,“ hovorí o stretnutí v Ružomberku Martin.

Martin Kubala. (Foto: archív M. Kubalu)

Nakazil priateľov aj rodinu

O pár dní šiel opäť pomôcť na Oravu. Najskôr mu asistovala sestra, neskôr otec. V rovnaký deň sa opäť vrátil do Ružomberka a stretol sa aj s kamarátom. „Pozval som ho k sebe, a aj keď on nechcel mať na sebe rúško, ja som mal respirátor. Po čase som začal kašlať. A v tom mi v hlave začala pohotovosť. Rýchlo som ešte napísal sestre, nech všetko, čoho som sa dotkol, vydezinfikuje,“ hovorí o prvom alarme Martin.

Kamarát odišiel, mladíka z Oravy premohla zimnica. „Ležal som tri hodiny v posteli, nevedel som ani prstom pohnúť. Strašná bolesť, triaška, hlava ma neskutočne bolela,“ opisuje príznaky koronavírusu Martin.

Keď sa mu polepšilo, vybral sa na testy. Pred panelákom ho prekvapili susedky so správou, že pán, ktorý len pred pár dňami sedel na lavičke a strihal živý plot, je pozitívny.

„To som už vedel, že to mám aj ja. Napokon to potvrdili aj testy. Všetkým, s ktorými som sa stretol, som zavolal. Prvá bola moja polovička, potom kamarát, čo ma navštívil bez rúška, sestra, otec, napokon aj kamarátka, ktorá mi prevzala balík od kuriéra,“ vyratúva ľudí, ktorých mohol nakaziť.

V ten deň teploty ustáli. Ovládač od televízie v posteli vymenil za ruženec, oriešky a chipsy na stole za tri druhy vitamínov. Na tretí deň mu kamarátka vybrala lieky z lekárne, ešte stále nepociťoval ťažké príznaky ochorenia.

„Volala mi sestra, že jej desaťmesačný syn má teploty. Položil som telefón a ja, čo som si myslel, že ma už nič nerozplače, som sa úplne zosypal,“ hovorí o ťažkých chvíľach Martin Kubala.

Na druhý deň zavolal dcére suseda, s ktorým strihal živý plot pred bytovkou. Povedala, že otec už tretí deň nechce jesť, iba leží, ledva chodí. „Spýtala sa, či nemám polievku, takú len do šálky. Našiel som, vydezinfikoval som a zavesil ju na kľučku. Susedka mi povedala, že sa potešil, že je odo mňa, aj ju vypil.“

V ten večer nemohol spať. O štvrtej hodine ráno mu prišla sms od dcéry suseda, že zomrel.

„Ten pocit neprajem nikomu. Muž, ktorého som spoznal len pred viac ako týždňom, bol v pondelok pozitívny a v sobotu zomrel. Čo je to za vírus? Opäť ma chytilo zúfalstvo, plakal som, chytil som do ruky ruženec, už som nespal,“ opisuje ťažkú situáciu Martin a dodáva, že ho ešte susedka prosila, či by neprišiel pomôcť otca obliecť do rakvy, pohrebníctvo to nerobí, ak je človek pozitívny. Kým sa však z celej situácie spamätal, starší pán už bol oblečený a v čiernom vreci aj odvezený.

Martin sa bol pomodliť aj k hrobu staršieho pána. (Foto: archív M. Kubalu)

Počas víkendu sa situácia zhoršila aj v jeho blízkom okruhu. Sestra mala so svojim synom vysoké teploty a kamarátka, ktorá vyzerala, že pozitívna nebude, začala pociťovať bolesť hlavy a únavu.

„Do toho začal ,,teplotovať” už aj otec. Keď som bol doma pomáhať, podávali sme si kladivo, ja, otec aj sestra. V nedeľu mi prišla správa od kamarátky, že je pozitívna. To nie je možné, stále som mal respirátor, dezinfikovali sme si ruky,“ hovorí Martin s pocitom, že všetko pokazil.

Po pár dňoch mali potvrdený pozitívny test z ôsmich ľudí, s ktorými sa stretol, šiesti. Martinova mama, otec, sestra, švagor, kamarátka aj synovec.

„Ja som bol už v tom čase fit, no rodičia, sestra a švagor trpeli. Kamarátka sa tiež cítila rovnako zle. Aj pri dodržiavaní opatrení vidieť, že sa vírus šíril rýchlejšie a je nebezpečnejší. Zimnice, vysoké teploty, bolesti hlavy, niektorí stratili čuch aj chuť,“ hovorí Martin a dodáva, že jeho choroba nevytrápila tak, ako ostatných. Aj napriek tomu, že dnes sú už všetci negatívni, úplne vo forme nie sú.

„Ak by mi teraz niekto povedal, že koronavírus je „chrípôčka“, asi mu jednu vylepím,“ hovorí s vážnosťou mladík z Oravy.

Ponaučíme sa už?

Aj napriek tomu, že už Martin mohol ísť podľa pravidiel medzi ľudí, predsa len si svoju priepustku poistil testom, ktorý mu mal priniesť kuriér. Sadol si teda von na tú istú lavičku a čakal.

„Bol to zvláštny pocit. Pred tromi týždňami tu sedel pán, ktorý už nie je medzi nami. Teraz pozerám na ľudí, ako prechádzajú s rukavicami a respirátormi. Predtým som im v dobrom dohováral, kde majú rúška. Sám som od nich odstupoval, teraz oni odstupujú odo mňa,“ zamýšľa sa Martin a zároveň ďakuje svojej rodine, ktorá mu ani raz nedala pocítiť, že urobil chybu.

„Ďakujem aj ľuďom, ktorí ma podporovali, nakúpili mi, keď som nemohol. Takto pred rokom som na preventívnu karanténu nastupoval a teraz ju po prekonaní koronavírusu aj končím. Už nebudem nikoho napomínať, sám som to predsa zbabral. Môžem však povedať, aby si všetci na seba dávali pozor,“ prihovára sa ľuďom 36-ročný Martin Kubala a pokračuje.

„Neriešme už vládu, nemíňajme svoju energiu na sociálnych sieťach. Každý nech začne sám od seba. Ja som urobil chybu, ktorá sa dotkla viacerých. Nevrátim to, no viem, že ani opatrenia nebudú fungovať, kým ich nebudeme dodržiavať,“ uzatvára Martin a odporúča, aby sa ľudia cez blížiace sa sviatky nestretávali a aby zároveň pochopili, keď ich druhí nebudú chcieť prijať.

„Ja som to nechápal a bolelo ma to. Horšia bolesť však bola, keď som ich nakazil,“ dodáva Martin.

Titulná fotografia: Martin Kubala na lavičke, na ktorej sedával starší pán z rovnakej bytovky. Foto: archív M. Kubalu

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.